Kresťanstvo vzniklo vo východorímskej provincii Judea. Autorom kresťanstva je Ježiš Kristus, ktorý je považovaný za historickú osobu. Po Ježišovej smrti sa jeho učeníci, na čele s Petrom, stali šíriteľmi kresťanstva. Kresťanstvo sa hneď rozšírilo do Sýrie, Severnej Afriky, Malej Ázie, potom do Európy. V Konstantínopole, Kartágu, Alexandrii, Antiochii vznikli cirkevné zbory na čele s patriarchami. V západnej časti Rímskej ríše sa stal centrom kresťanstva Rím na čele s rímskym biskupom. Od polovice 5. storočia sa nazýva pápež (od slova papas= otec). Pápež mal prioritné postavenie.
Rímska ríša tvrdo potlačovala kresťanské náboženstvo, kresťania boli cieľavedome prenasledovaní, niekoľko tisíc zomrelo mučeníckou smrťou. Okolo roku 150 vznikli prvé katakomby v Ríme- v nich kresťania tajne vykonávali obrady, krstili, sobášili, a hlavne pochovávali. Kresťanstvo bolo v ilegalite až kým cisár Konštantín I. Veľký v roku 313 Milánskym tolerančným reskriptom povolil kresťanské náboženstvo v Rímskej ríši. Cirkvi priznal verejno-štátnu právnu subjektivitu a nariadil vrátenie všetkých cirkevných majetkov zhabaných počas prenasledovania kresťanov. Biskupi získali právo rozhodovať v súdnych sporoch veriacich v ríši. Biskupi sa svojím postavením dostali na úroveň vysokých štátnych úradníkov. Milánskym ediktom Konštantín I. Veľký zrovnoprávnil kresťanstvo s ostatnými náboženstvami v Rímskej ríši. V roku 321 vyhlásil kresťanskú nedeľu za sviatok a deň pracovného voľna.
V období ranného stredoveku postavenie cirkvi vzrástlo, panovníci pochopili jej úlohu pri upevňovaní stability ich vlády. Byzanskí cisári a panovníci dynastie Karolovcov začali všemožne podporovať cirkev. Tá získavala od veriacich i panovníkov obrovské bohatstvo, ktoré využíva na charitatívne účely (podpora chudobných, chorých, vdov, sirôt...), na samotnú cirkev (kostoly, kláštory, univerzity...) a z veľkej časti na blahobyt cirkevnej hierarchie. Vysokí cirkevní hodnostári často zasahovali aj do svetského života, dochádzalo ku konfliktom v schvaľovaní do cirkevných funkcií (biskupov, arcibiskupov a pápeža). Cirkev si vyhradzovala právo korunovať panovníka, zbaviť poddanského sľubu vernosti. Preto často dochádzalo ku konfliktom, napr. boj o investitúru medzi Gregorom VII. a Henrichom IV..
Okrem toho že kresťanstvo stabilizovalo svetskú moc malo obrovský význam pri šírení kultúry, vzdelanosti, písomníctva, umenia a vedy v rannom stredoveku.