referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Piatok, 31. októbra 2014
Základné práva a slobody a postavenie verejného ochrancu práv
Dátum pridania:24.01.2008Oznámkuj:12345
Autor referátu:michel9
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:2 574
Referát vhodný pre:Vysoká školaPočet A4:7.1
Priemerná známka:3.00Rýchle čítanie:11m 50s
Pomalé čítanie:17m 45s
 

Hodnota ľudských práv a potreba ich ochrany

V súčasnom období, keď sú už v mnohých štátoch sveta a najmä vo vyspelých krajinách Európy, severnej Ameriky či juhovýchodnej Ázie ako Japonsko, či Južná Kórea alebo v Austrálii pevne nastolené demokratické štátne zriadenia, si mnohí z obyvateľov ani neuvedomujú, že užívanie si výhod týchto režimov nie je samozrejmosťou, ale je to výsledok boja za demokratizáciu a základné ľudské práva a slobody, ktorý prebiehal počas minulých storočí. Výsledkom týchto bojov a zápasov za základné slobody ľudí sa stali rôzne ustanovenia právnych noriem, medzinárodných zmlúv či paktov, ktoré garantujú existenciu a dodržiavanie základných práv a slobôd, pričom sa ďalším vývojom tieto práva neustále rozširujú.

Základným dokumentom, ktorý v dnešnej dobe upravuje otázky spojené so základnými ľudskými právami na medzinárodnom poli, je Všeobecná deklarácia ľudských práv, schválená Valným zhromaždením OSN v roku 1948, rozšírená o ďalšie dokumenty ako Pakt o občianskych a politických právach a Pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. V Európe sa vytvorila tzv. Rada Európy, ktorej členské štáty prijali v roku 1950 Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom postupne je tento Dohovor dopĺňaný o ďalšie ustanovenia a to pomocou tzv. dodatkových protokolov. Všetky hore spomenuté dokumenty však vychádzajú z ešte starších listín ako napríklad Deklarácia nezávislosti prijatá v roku 1776 v Spojených štátoch amerických, či len o tri roky mladšia Deklarácia práv človeka a občana, ktorá bola vytvorená v Európe, konkrétne vo Francúzsku a pod.

S postupným zakotvovaním ľudských práv a slobôd v rôznych politicky a právne relevantných dokumentoch a uvedomovaním si obyvateľstva svojich práv, ktoré mu patria, sa objavila potreba zriadiť aj inštitúciu, ktorá by pomáhala ochraňovať základné práva a slobody. Aj preto sa už v roku 1809 vo Švédsku, ako v prvej krajine na svete vôbec, vytvára inštitúcia s názvom ombudsman. Po takmer dvesto rokoch od vytvorenia prvého úradu verejného ochrancu práv sa môžeme na svete nájsť viac ako sto inštitúcii ombudsmanského typu .

Základné práva a slobody

Ako už bolo spomenuté v predchádzajúcom texte ľudské práva a slobody sú v súčasnosti zakotvené v mnohých medzinárodných dokumentoch a takisto je táto problematika upravená vo vnútroštátnych dokumentoch. Medzi takéto vnútroštátne dokumenty môžeme zaradiť ústavy štátov alebo niektoré štáty majú ľudské práva uvedené v špeciálnych dokumentoch, na ktoré sa potom vo svojich ústavách odvolávajú. Príkladom môže byť Francúzsko, kde sú ľudské práva uvedené v Deklarácia práv človeka a občana a ústava sa na ňu odvoláva vo svojej preambule.

Slovensko patrí do prvej kategórie krajín, pretože u nás je základným právam a slobodám venovaná celá druhá hlava Ústavy Slovenskej republiky. Úprava týchto základných práv a slobôd je výrazným spôsobom ovplyvnená rôznymi medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované Českou a Slovenskou Federatívnou Republikou a neskôr prevzaté samostatnou Slovenskou republikou, a takisto aj Listinou základných práv a slobôd, ktorá bola vyhlásená na základe ústavného zákona č. 23/1991. Tento zákon bol schválený Federálnym zhromaždením ČSFR 9. januára 1991. Štruktúra druhej hlavy Ústavy SR do značnej miery vychádza z medzinárodne uznávaného delenia základných ľudských práv a slobôd na tri základné skupiny, ktoré sú pomenované ako generácie ľudských práv:

1.občianske a politické práva → práva prvej generácie
2.hospodárske, sociálne, kultúrne → práva druhej generácie
3.právo na mier, právo na rozvoj, právo na zdravé životné prostredie, právo solidarity, právo na prírodné zdroje → práva tretej generácie

Ústava SR upravuje základné práva a slobody v ôsmich oddieloch, ktoré sa venujú rozličným aspektom a druhom základných práv a slobôd. Ústava charakterizuje tieto práva ako neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Zároveň tieto práva prislúchajú všetkým ľuďom bez ohľadu na ich pôvod, rasu, náboženstvo, jazyk a iné faktory. Z uvedených skutočností môžeme povedať, že táto právna úprava a ochrana základných práv a slobôd sa nesie v duchu prirodzenoprávnych koncepcií, ktoré prisudzujú základné práva a slobody všetkým ľuďom rovnako.

Druhý oddiel Ústavy SR obsahuje základné ľudské práva a slobody, medzi ktoré zaraďuje napríklad právo na život, zákaz trestu smrti, ochranu súkromia, osobnú slobodu, zákazu svojvoľného zatknutia, zákazu nútených prác, právo vlastniť majetok, právo na slobodu myslenia, svedomia a iné ustanovenia, ktoré môžeme nájsť aj vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv.

Ďalej tu nachádzame politické práva akými sú právo na informácie, slobodu slova a vyjadrovania sa, právo združovať sa či zhromažďovať a takisto právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných a to buď pasívne alebo aktívne. Takisto sa je v treťom oddieli ustanovené, že dané práva sa musia používať tak, aby sa umožnila slobodná súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Čl. 32 obsahuje právo občanov na odpor (tzv. ius resistendi, ktorého korene môžeme nájsť už v antickom Grécku), ktoré sa môže použiť proti každému, kto by chcel odstrániť demokratický poriadok a činnosť ústavných orgánov a použitie iných zákonných prostriedkov by bolo znemožnené.

V štvrtom oddieli sú práva národnostných menšín a etnických skupín a tieto vytvárajú právny základ na ich ochranu, rozvoj a zákaz ich diskriminácie.
Piaty oddiel vychádza z druhej generácie ľudských práv a predmetom jeho úpravy sú hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Zakotvuje slobodnú voľbu povolania, právo na spravodlivé pracovné podmienky, právo na formovanie odborov, ktoré budú nezávislé od štátu, právo na vzdelanie, ochranu zdravia a slobodu vedeckého bádania. Zároveň je tu zdôraznená osobitná ochrana detí a mladistvých.

Ďalšie tri oddiely obsahujú práva na ochranu životného prostredia, kultúrneho dedičstva a na súdnu a inú právnu ochranu a posledný z týchto oddielov upravuje podmienky za akých možno uvedené základné práva a slobody obmedziť.

 
   1  |  2    ďalejďalej
 
Zdroje: Bocková, A. a kol.: Náuka o spoločnosti. Bratislava, SPN 2004, str. 377 ISBN 80-10-00388-3, Cibulka, Ľ.–Posluch, M.: Štátne právo Slovenskej republiky. Šamorín, Heuréka 2006, str. 335 ISBN 80-89122-31-0, Chovanec, J. – Palúš, I.: Lexikón ústavného práva. Bratislava, Procom 2004, str. 261 ISBN 80-85717-13-1, Strážnická, V. – Šebesta, Š.: Človek a jeho práva. Bratislava, Juga 1994, str. 224 ISBN 80-85506-30-0, Zriadenie inštitútu ombudsmana a jeho postavenie v právnom systéme Slovenskej republiky (Zborník príspevkov a vystúpení z konferencie Častá - Papiernička 28. – 29. máj 2001). Bratislava/Pezinok, Formát 2002, str. 84 ISBN 80-89005-08-X, Ústava Slovenskej republiky, Zákon č. 564/2001 Z.z. ,
Copyright © 2000-2014 centrumholdings.com - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.