referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Nedeľa, 23. apríla 2017
Štátne orgány 1. Slovenskej republiky
Dátum pridania:03.08.2007Oznámkuj:12345
Autor referátu:baculka
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:947
Referát vhodný pre:Vysoká školaPočet A4:2.9
Priemerná známka:2.98Rýchle čítanie:4m 50s
Pomalé čítanie:7m 15s
 
Snem SR

Snem Slovenskej republiky bol podľa ústavy jednokomorový. Malo ho tvoriť 80 poslancov zvolených na základe všeobecných, priamych a rovných volieb tajným hlasovaním. Aktívne volebné právo mali občania, ktorí dovŕšili 21 rokov a pasívne volebné právo mali občania po dovŕšení 30 rokov.

Z členov snemu sa vytváral Stály výbor, ktorý zabezpečoval kontinuitu činnosti medzi jednotlivými zasadnutiami.

Snem sa schádzal na pravidelné zasadnutia dvakrát ročne a mimoriadne vtedy, ak o to požiadala väčšina poslancov. Zvolával ho prezident. Podmienky na prijatie bežných uznesení boli stanovené pomerne mierne: bolo potrebné získať nadpolovičnú väčšinu hlasov prítomných poslancov za účasti aspoň jednej tretiny všetkých poslancov.

Ústava Slovenskej republiky vymedzovala Snemu postavenie najvyššieho zákonodarného orgánu, pričom mu poskytovala aj ďalšie právomoci. Do jeho výlučnej kompetencie patrilo právo voliť prezidenta republiky, prijímať a meniť ústavu a ústavné zákony, schvaľovať štátny rozpočet, rozhodovať o záverečnom účte a o zaťažení občanov stálymi finančnými bremenami, prijímať zákony o organizácii súdov a rozhodovať o prijatí medzinárodných zmlúv.

Prezident republiky

Prezidenta volil snem stanovenou kvalifikovanou väčšinou na dobu siedmych rokov. Pokiaľ by sa prezidenta nepodarilo zvoliť ani v druhom kole (keď sa už malo vyberať jednoduchou väčšinou medzi dvoma najsilnejšími kandidátmi z neúspešného prvého kola), mal rozhodnúť žreb.

Prezidentom sa mohol stať slovenský štátny občan, ktorý dovŕšil 40 rokov veku a bol voliteľný do snemu. Tá istá osoba mohla byť zvolená najviac vo dvoch po sebe idúcich volebných obdobiach a nemohla byť zároveň členom snemu.

Prezident spolu s vládou a štátnou radou bol nositeľom vládnej a výkonnej moci. Mohol vydávať dekréty aj ústavné dekréty s mocou zákona. V pomere ku snemu mu ústava priznávala právo zvolávať a rozpúšťať snem, ukončovať jeho rokovania, podpisovať zákony a vymenovaním dopĺňať počet členov snemu. Patrilo mu právo suspenzívneho veta.

Vo vzťahu k vláde prezident predovšetkým vymenúval a prepúšťal predsedu vlády a ministrov. Mohol sa zúčastňovať na zasadnutiach vlády a spolupodpisoval jej nariadenia s mocou zákona. Zúčastňoval sa tiež na rokovaniach štátnej rady, pričom spočiatku vymenoval šesť jej členov a neskôr všetkých 10 menovaných členov zúženej štátnej rady. Prijímal a poveroval diplomatických zástupcov, vyhlasoval stav brannej pohotovosti štátu, so súhlasom senátu vypovedúval vojnu a uzatváral mier, vymenúval vysokoškolských profesorov, sudcov a najvyšších štátnych úradníkov.

Prezident nebol zodpovedný z výkonu svojej funkcie, jeho zodpovednosť preberali členovia vlády, ktorí kontrasignovali jeho rozhodnutia. Užíval imunitu a trestne mohol byť stíhaný len za velezradu. Obžalovať ho mohol snem a trestné konanie viedla štátna rada. V prípade, že bol uznaný vinným, bol odsúdený len na stratu prezidentského úradu a na stratu spôsobilosti tento úrad vykonávať znovu.

Vláda

Vláde patrila vládna a výkonná moc, pokiaľ nebola samou ústavou alebo neskoršími ústavnými zákonmi zverená prezidentovi alebo štátnej rade. Vláda v jej rámci vydávala nariadenia na vykonanie zákonov. Na základe zmocnení však mohla v súrnych prípadoch sama vydávať nariadenia s mocou zákona, ktoré musela podpísať väčšina členov vlády a prezident. Vláda okrem toho disponovala právom zákonodarnej iniciatívy.

Prezident vymenúval a odvolával predsedu vlády a jednotlivých ministrov, rozhodoval o obsadení jednotlivých rezortov a schvaľoval rokovací poriadok vlády. Okrem predsedu vo vláde zasadali ministri zahraničných vecí, vnútra, národnej obrany, financií, školstva a národnej osvety, súdnictva, hospodárstva a napokon dopravy a verejných prác.

Prvým predsedom slovenskej vlády bol J. Tiso a po jeho zvolení za prezidenta sa predsedom vlády stal V. Tuka.

Štátna rada

Štátna rada vystupovala v podstate ako druhá komora snemu. Ústava jej v politickej oblasti rezervovala významné právomoci a navyše jej pôsobenie „nasmerovala" aj do súdnej oblasti. Štátna rada mohla trestne stíhať prezidenta republiky, predsedu a členov vlády. Zisťovala skutočnosti brániace prezidentovi vo výkone jeho funkcie, mala zostavovať kandidátnu listinu pre voľby do snemu a rozhodovala o strate poslaneckého mandátu. Podobne ako poslanci a vláda mala zákonodarnú iniciatívu a prezidentovi predkladala svoje hodnotenie politických, kultúrnych a hospodárskych otázok.

Podoba štátnej rady sa výrazne zmenila v roku 1943, keď sa zároveň podstatne zúžil rozsah jej pôsobnosti. Tvorilo ju 12 členov, z ktorých 10 vymenúval prezident republiky a dvoma ostávajúcimi boli – z titulu svojich funkcií – predseda vlády a predseda snemu.

Rade ostala iba súdna právomoc, rozhodovala o strate poslaneckého mandátu a podávala návrhy na konanie pred ústavným senátom. Členovia štátnej rady požívali rovnaké právo imunity ako poslanci.

K sústave najvyšších orgánov Slovenskej republiky patril aj Najvyšší účtovný kontrolný úrad a Ústavný senát , ktorý mal za úlohu kontrolovať ústavnosť opatrení stáleho výboru snemu a legislatívne akty vlády.
 
Copyright © 1999-2016 News and Media Holding, a.s. - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.