Založená:
10. decembra 1974.
Zmluvný základ:
Článok D (spoločné ustanovenia) Zmluvy o Európskej únii.
Frekvencia zasadaní:
Aspoň dvakrát, ale zvyčajne trikrát ročne.
Zloženie:
Najvyšší predstavitelia štátov alebo vlád členských štátov a predseda Európskej komisie sprevádzaný ministrami zahraničných vecí a členom Európskej komisie.
Hlasovacia procedúra:
Konsenzus.
Žiadna iná inštitúcia neovplyvnila proces západoeurópskej integrácie v 70., 80. a začiatkom 90. rokov v takom značnom rozsahu, ako Európska rada, ktorá znamená stretnutie najvyšších predstaviteľov štátov alebo vlád členských štátov. Zvlášť dôležité boli rozhodnutia Európskej rady týkajúce sa Jednotného európskeho aktu (JEA), Zmluvy o Európskej únii a iných ,ústavných’ otázok ovplyvňujúcich ES/EÚ, napr. niekoľkých rozšírení členskej základne a pripojenia piatich nových nemeckých Länder k ES.
Z čisto právneho hľadiska Európska rada nie je inštitúciou ES: na základe dohody medzi vládami dosiahnutej v roku 1974 na parížskom summite sa Európska rada po prvý raz spomína v článku 2 Jednotného európskeho aktu; ide o právne záväzný text, nie však súčasť Zmluvy o EHS. V Maastrichtskej zmluve je o nej zmienka v spoločných ustanoveniach’ (článok D) ako o orgáne stojacom nad Európskym spoločenstvom.
Úloha a kompetencie
Článok D Zmluvy o Európskej únii uvádza, že ,Európska rada má Európskej únii dávať nevyhnutné podnety pre jej rozvoj a určovať všeobecnú politickú líniu’. Podľa článku 103(2) Zmluvy o ES má Európska rada tiež úlohu prerokúvať závery ,k hlavným smerom hospodárskej politiky členských štátov a Spoločenstva’ a podľa článku J.8(1) Zmluvy o Európskej únii, vymedzuje zásady a všeobecné smery spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky’.
Reálna úloha
Škála skutočných aktivít Európskej rady je oveľa širšia a diferencovanejšia než sa uvádza v Zmluve o EÚ. Predovšetkým plní úlohu ,ústavného architekta’. V 70. rokoch sa táto funkcia, t. j. dávať všeobecné politické podnety pri budovaní Európy a poskytovať rady v otázkach týkajúcich sa Európskej únie, prijímala len veľmi zdržanlivo. Až v 80. rokoch Európska rada pristúpila k takým zásadným iniciatívam, akými boli zvolanie medzivládnych konferencií o Jednotnom európskom akte, o hospodárskej a menovej únii (Štrasburg, 1989) a politickej únii (Dublin, 1990), a schválenie Zmluvy o Európskej únii v Maastrichte v roku 1991.
Týmito rozhodnutiami šéfovia štátov alebo vlád značne rozšírili okruh spoločných aktivít.