- prvý univerzálny stavebný sloh v stredoveku, ktorý sa uplatnil vo všetkých európskych katolíckych kresťanských krajinách. Vznikol na prelome 10. a 11. storočia na území dnešného Talianska, Francúzska a Nemecka a udržal sa až do polovice 13. storočia. Vyšiel z rímskej starokresťanskej a byzantskej stavebnej tradície a v každej krajine sa vyvinul do svojbytnej podoby. Typické je zoskupovanie hranolových a vajcových objemov do výslednej kompozície. Geometria bola založená na štvorci a kruhu. Hlavným dobovým stavebným materiálom bol okrem dreva a hliny kameň, ktorý sa používal na významnejšie stavby. Charakteristickým prvkom je kvádrové murivo z rôzne vysokých vrstiev pravidelne opracovaných kameňov, u nás z pieskovca či opuky. Stavby majú masívne steny s malými okennými otvormi so šikmými osteniami. Pri významných stavbách sa vyskytujú združené dvojosé, trojosé i viacosé oká členené subtílnymi stĺpikmi. Rozmiestnenie okien vychádza z usporiadania interiéru. V ranej fáze sa používajú ploché trámové stropy, neskôr klenby (valená a krížová s polkruhovým čelným oblúkom, koncha, kupola). Stĺp zachováva antické členenie na pätku, driek a hlavicu, hlavice sú však neklasické (kocková, košová, palmetová, bochníková), pätka býva prichytená k soklu pazúrikmi. Hlavice stĺpov, archivolty, tympanóny bývajú bohato plasticky zdobené figurálnymi reliéfmi aj geometrickými ornamentmi a kontrastujú s nečlenenými plochami stien. Hlavným typom cirkevnej stavby je bazilika. Na Slovensku románsky sloh nadviazal na veľkomoravskú architektúru, stavali sa predovšetkým rotundy (napr. rotunda v Skalici), emporové kostoly (napr. románsky kostol sv. Juraja v Kostoľanoch pod Tribečom) a kláštorné areály. Svetské stavby sa zachovali vzácnejšie.