referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Štvrtok, 21. augusta 2014

Pobox

ATLAS

Prihlásenie

@atlas.sk
Luis Buňuel
Dátum pridania:24.10.2007Oznámkuj:12345
Autor referátu:furbyIsBack
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:2 072
Referát vhodný pre:GymnáziumPočet A4:5.8
Priemerná známka:3.01Rýchle čítanie:9m 40s
Pomalé čítanie:14m 30s
 
Život a dielo

Luis Buňuel sa narodil 22. februára 1900 v Calande v Aragónii a vyrástol Saragose v bohatej, prísne katolíckej rodine. V roku 1917 odišiel študovať do Madridu, kde sa zoznámil Garciom Lorcom a Salvadorom Dalím. V roku 1925 odišiel do Paríža, vďaka filmu Un chien andalou (Andalúzsky pes) si Buňuel v roku 1928 našiel cestu k surrealistom, ktorým sa tak veľká popularita ich nového člena videla spočiatku podozrivá. Jeho druhý film Ľáge ďor (Zlatý vek) vyvolá v roku 1930 legendárny škandál. Po dvanástich dňoch a mnohých búrlivých predstaveniach bol film zakázaný. Zákaz bol zrušený až v roku 1980. Na začiatku španielskej občianskej vojny emigroval Buňuel do USA, pracoval v múzeách a synchronizoval filmy. Dalího udanie, ktorým označil Buňuela za komunistu, ho stálo výstavu v newyorskom Múzeu moderného umenia a viedlo ku konečnej roztržke medzi oboma. Buňuel odišiel do Mexika, kde v roku 1947 nakrútil svoj prvý celovečerný film. V roku 1961 sa vrátil do Európy, aby v Španielsku nakrútil film Viridiana, ktorý bol v Cannes ako oficiálny španielsky príspevok odmenený Zlatou palmou a v Španielsku ho po ostrej kritike Vatikánu hneď zakázali. V nasledujúcich rokoch nakrútil Buňuel svoje najúspešnejšie filmy, okrem iného Belie de our (Kráska dňa 1967) s Cathérine Jeneuveovou, Le charme discret de labourgeoisie (Skrytý pôvab buržoázie, 1972) s Delphine Seyrigovou a posledný film Cet obscur objet du désir (Ten temný objekt túžby, 1977) s Fernandom Reyom a Angelou Molinovou. Luis Buňuel zomrel 29. júla 1983 v Mexico City.

Zvieratá

Vo filme Un chien andalou ležia mrciny somárov natiahnuté na otvorených koncertných krídlach. Film Ľäge ďor sa začína pohľadom na bojujúce škorpióny. Vo filme Las Hurdes (Zem bez chleba, 1933) vidíme larvy hmyzu v špinavej pitnej vode. Film Los olvidados (Zabudnutí, 1950) sa hmýri psami, sliepkami, ovcami a slimákmi. Počnúc čriedou oviec vo filme El ángel exterminador (Anjel skazy, 1966) a končiac textilnými psami a gumenými sliepkami vo filme Le charme discret de la bourgeoisie (Skrytý pôvab buržoázie, 1972) - obrazový svet Luisa Buňuela je bohatý na zvieratá a na hnus, ktorý tieto kreatúry vyvolávajú najmä vtedy, keď sú zdochnuté alebo v rozklade. Zvieratá v jeho diele patria k najjasnejším odkazom na jeho detstvo v Saragose. Jeho mladšia sestra Conchita Buňuelová--Garciová neskôr spomínala nielen na veľkého potkana, ktorý sprevádzal rodinu na cestách v klietke na papagáje, ale aj na „opice, papagáje, sokoly, ropuchy a žaby, jednu alebo dve užovky a africké jašterice, ktoré kuchárka v návale násilia sadisticky zabila kutáčom na platni sporáka. Ani na ovcu Georgiu nikdy nezabudnem... bola nesmierne úskočná. Rada som vlastne mala len Nenne, koňa." Myši v škatuli na klobúky patrili k Luisovým najobľúbenejším zvieratám. Keď v roku 1925 odišiel z domu, vypustil ich na povalu rodičovského domu. Rodina mala fóbiu jedine z pavúkov. Ani to však Luisovi Buňuelovi nebránilo v tom, aby po skončení štúdia nejaký čas pracoval v entomologickom oddelení Prírodovedného múzea v Madride.

Niečo z filmografie

Po ôsmich záberoch nasleduje explózia: mužská ruka ľahko roztiahne viečka na ženinom oku, priloží britvu a zareže. Hneď v prvých minútach jeho režijného debutu vzniká jeden z obrazov, ktoré zatieňujú dielo Luisa Buňuela. S úvodom filmu Un chien andalou (Andalúzsky pes, 1928) je to ako so scénou z filmu Le fantóme de la Uberte (Prízrak slobody, 1974), kde účastníci slávnostného večierka sedia na záchodových misách, na ktoré sa musia zahanbene posadiť, aby sa najedli, alebo s protézou nohy Cathérine Deneuveovej vo filme Belie de jour (Kráska dňa. 1967) - Buňuelove obrazy sa nielen vryjú hlboko do pamäti, ale ešte vždy pôsobia tak šokujúco, že divák sa pri ich sledovaní ihneď uchyľuje k psychoanalýze. Potom už ide o "haldu sutín svetového porozumenia", o Freudovu „identifikáciu výkalov ako praformy daru" a o fantazírovanie, ktoré osciluje medzi strachom z kastrácie a závidením penisu.

Pritom Buňuel zostal od svojho debutu Un chien andalou verný sám sebe. Vtedy si spolu so Salvadorom Dalím predsavzali, že budú „pripúšťať len také obrazy, ktoré sa natískajú, pričom nebudú zisťovať prečo". Podľa princípu surrealizmu sa divák musí spoľahnúť sám na seba, na vlastnú predstavivosť a iritáciu. Každý, kto prvý raz vidí nejaký film Luisa Buňuela, vždy vstupuje na i neznáme územie. Žiadny príbeh sa neodohráva podľa zabehaných vzorov, žiadny happy end nerozptyľuje zmätenosť a všedné rituály sú často postavená na hlavu. Hranice medzi realitou a snom, včerajškom a dneškom sú celkom bezvýznamné. Čím väčšími sa zdajú protirečenia a čím neprekonateľnejšími priekopy racionálnosti, tým suverénnejšie spája Buňuel nespojiteľné. Vo svojich filmoch vytvára svety, ktoré realite protirečia často iba v drobnostiach a práve tým ju odhaľujú. Žiadna psychológia, ale akcia, akcia, akcia - touto zásadou sa vyznačuje Buňuelov štýl.

Na základe toho možno Buňuela pokladať za rozhodného zástancu zábavného filmu. Postavu vysvetľuje len jej konanie - a to vec veru vôbec nezjednodušuje. Čo je to za dôstojného monsignora, ktorý chce u bohatej meštianskej rodiny pracovať ako záhradník, čo je to za manželku, ktorá vo voľnom čase pracuje ako prostitútka, alebo čo je to za žobráka, ktorý zázrakom získa späť ruku, len aby strelil zaucho prvému dieťaťu, čo mu príde pod ruku. Nielen obrazy vyvádzajúce z rovnováhy, ale aj postavy rozkrúcajú analytické myslenie na plné obrátky. Formálne je Buňuel starostlivý rozprávač, svoje rozprávanie rozvíja v dlhých pokojných záberoch. Pritom vždy bez otáľania ide rovno na vec. Približovanie atmosféry, prípravu plnú narážok ani rozvíjanie deja v malých krokoch u Buňuela nenájdeme. Rozpráva rovnako bez príkras, s tým rozdielom, že dej sa môže odvíjať na viacerých úrovniach reality a môžu sa vyskytnúť retrospektívy a vsuvky, ktoré niekedy pôsobia ako poznámka pod čiarou. Vysvetľujú postavu, no v žiadnom prípade neprerušujú tok rozprávania. Pokoj, s akým sa odvíjajú príbehy, súvisí s dĺžkou záberov, ale aj s konštantným odmietaním strihových konvencií. Rýchle prestrihy rozhovorov z postavy na postavu u Buňuela takmer nenájdeme. Kamera uňho sleduje rozhovor radšej ako pozorovateľ, ktorý pozerá tu na jedného, tu na druhého účastníka rozhovoru, tu z okna. Rozhovor nie je prerušený žiadnym strihom.

 
   1  |  2    ďalejďalej
 
Zdroje: kniha Slávni filmoví režiséri
Copyright © 2000-2014 centrumholdings.com - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.