referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Štvrtok, 31. júla 2014

Pobox

ATLAS

Prihlásenie

@atlas.sk
Nicolo Paganini: Životopis
Dátum pridania:19.01.2006Oznámkuj:12345
Autor referátu:madida
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:730
Referát vhodný pre:Základná školaPočet A4:2.6
Priemerná známka:2.96Rýchle čítanie:4m 20s
Pomalé čítanie:6m 30s
 
Taliansky skladateľ, pedagóg a husľový virtuóz sa narodil 27.10.1782 v Janove ako jedno zo 6 detí Antónia Paganiniho a Teresy Bocciardo.
Patril medzi zázračné deti. Jeho otec ho naučil hrať na gitaru a mandolínu, až neskôr na husle. Prísny otec nútil malého Niccola k nekonečným hodinám hrania, dokonca aj hladného! Od svojho otca získal tiež záľubu k hazardným hrám. Malý Niccoló vedel už v siedmych rokoch zahrať z notového listu všetko, čo sa mu predložilo.

Hru na husle ďalej študoval u Giovanniho Costu, kapelníka katedrály San Lorenzo v Janove, u vynikajúceho huslistu Alessandra Rollu v Parme. Keď Rolla počul 13-ročného Niccola hrať, vrátil ho domov s odôvodnením, že ho už nemá čo naučiť.
Od roku 1794 ako dvanásťročný koncertoval v talianskych mestách. Na jeseň roku 1801 koncertoval v kostole Santa Croce v Lucce. Hral dvadsaťosem minútový koncert, kde napodobňoval zvuky zvierat a iných hudobných nástrojov. Publikum bolo ním nadšené. Paganini hral na husliach guarnerkách (od husliara Guarneriho), ktoré sa volali „Kánon“ a prišiel k nim zvláštnym spôsobom. Paganini, ktorý vo svojej mladosti viedol dobrodružný život, raz vraj v kartách prehral i svoje husle amatovky (husle z dielne Andrea Amatiho), takže nemal pre svoj koncert v Livorne žiaden hudobný nástroj. V tejto núdzi mu požičal husle guarnerky bohatý obchodník. Paganini hral na tieto husle tak krásne, že mu ich pán Livron daroval s podmienkou, že na ne nebude hrať nikto iný.

V roku 1828 sa začali slávne koncertné cesty Paganiniho po Európe. Prvá cesta ho zaviedla do Viedne, obecenstvo bolo nadšené a cisár Rakúska mu udelil čestný titul cisárskeho komorného virtuóza. Potom hral v Nemecku, v Paríži, v Anglicku, Škótsku, Írsku, Poľsku, Česku. Mal obrovský úspech, pričom všade fascinoval obecenstvo úžasnou technikou. Hudobná inšpirácia a nová ním objavená technika hry na husle umožnila Paganinimu počas koncertu improvizovať a prekvapovať muzikálnosťou so zázračnou husľovou virtuozitou Mal neuveriteľne pohyblivú hmatovú techniku ľavej ruky, dokázal hrať extrémne široké zmeny polôh, používal „skákajúci sláčik“, dvojitý trilok, hru sláčikom a pizzicato ľavou rukou súčasne*. Niekedy zložil z huslí 3 struny a hral iba na samotnej strune G. To bol jeden z jeho majstrovských kúskov. Heinrich Heine o ňom povedal po jednom koncerte: „ Bola to hudba, akú ucho nepočulo, akú si len srdce dokáže vysnívať“.

Paganini hrával na koncertoch len svoje skladby, ale väčšinu z nich nedovolil vydať tlačou, lebo ich považoval za svoje umelecké tajomstvo. Z koncertných diel, ktoré skomponoval pre husle a orchester, je známy Koncert č.1 Es dur, ktorý je zaujímavý tým, že husle sú notované v D dur, ale sú ladené o poltóna vyššie, aby mali jasnejší tón. Posledné desaťročie Paganiniho života je desaťročím jeho slávy, od roku 1830 do roku 1840 obdivovali jeho umenie ľudia celej Európy. Dokázal zjednotiť všetky možnosti husľovej hry, ktoré objavili pred ním, obohatil ich o nové geniálne poňatie výpovede, zvukové čaro a vystupňovanú techniku.

Obecenstvo nefascinoval len svojou dokonalou technikou a virtuozitou, ale aj svojím démonickým zjavom. Na koncerty prichádzal v čiernom koči ťahaným čiernymi koňmi. Nosil zásadne čierne oblečenie, čo ešte viac predlžovalo jeho vychudnutú postavu. Mal dlhé tmavé vlnivé vlasy, veľké uši, hlboké oči a mŕtvolne vychudnutú tvár. Zahral aj zdanlivo nemožné, preto sa jeho život začal spájať s legendami. Jeho publikum si často nevedelo vysvetliť úžasný spôsob jeho hry, preto vznikali chýry, že uzavrel zmluvu s diablom. Niekedy ho nazývali aj „diabolský huslista“.

V skutočnosti boli však za tým zrejme prozaickejšie príčiny než spojenie s podzemnými silami. Podľa názoru lekárov u Paganiniho možno badať príznaky tzv. Marfanovho syndrómu. Ide o chorobu, pri ktorej okrem iného má človek dlhé tenké prsty a mimoriadne pohyblivé kĺby. To umožňovalo Paganinimu spolu s nesporným hudobným talentom hrať na husliach takou husľovou technikou ako nikto iný.

V časoch najväčšej slávy Paganini hral trikrát do týždňa. Únavné cestovanie, prepracovanosť a ďalšie excesy zničili jeho zdravie. Keď sa v roku 1834 vrátil do Parmy, bol už vyčerpaný, osamelý a nevyliečiteľne chorý. V roku 1839 sa mu ešte viac zhoršilo zdravie, zimu prežil v Nice, kde 27.5.1840 umrel na tuberkulózu hrdla. Svojim sestrám, synovi Achillovi a milenke Antónii zanechal po sebe obrovský majetok vrátane jedenástich „stradivárok“ a ďalších slávnych huslí. Mýty o jeho osobe neutíchli ani po jeho smrti. Keďže odmietol posledné pomazanie, cirkev ho nechela pochovať a jeho pozostatky uložili do zeme až po piatich rokoch na žiadosť rodiny a v roku 1876 ich navždy previezli do hrobu v rodnom Janove.

* dvojhmaty: tercie, sexty, oktávy, štvorhmaty, a to i ako behy , rozoznieval umelé a prirodzené flažolety, dvojitý flažolet, prelaďovanie strún robil podľa potreby.
 
Copyright © 2000-2014 centrumholdings.com - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.