referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Streda, 26. júla 2017
Reformácia na Slovensku
Dátum pridania:30.06.2011Oznámkuj:12345
Autor referátu:orfeus18
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:2 398
Referát vhodný pre:Vysoká školaPočet A4:7.1
Priemerná známka:3.01Rýchle čítanie:11m 50s
Pomalé čítanie:17m 45s
 
V prvej polovici 16. storočia sa na Slovensku rozšírila reformácia z nemeckých krajín. V prvých rokoch prenikania našla ohlas iba v úzkych kruhoch vzdelancov a meštianstva, rýchlejšie sa začala šíriť a upevňovať v dôsledku politického rozvratu po moháčskej porážke, občianskej vojny a najmä oslabenia katolíckej cirkevnej hierarchie a organizácie. K šíreniu reformácie prispeli aj Habsburgovci. V zápase o uhorský trón sa snažili získať spojencov a to zhovievavým postojom k mestám, ktoré sa pridali k reformácii a k šľachte. K rozšíreniu reformácie v Nemecku a strednej Európe prispela aj osmanská expanzia. Veľké ústupky protestantom v ríši a v iných krajinách, vrátane Uhorska, boli úzko spojené s vojenskou aktivitou osmanskej armády vo východnej Európe a v Stredomorí.
Vzhľadom na teritoriálnu blízkosť a mnohostranné kontakty s nemeckými krajinami, najmä však podobné spoločenské problémy a problematickú pozíciu cirkvi, sa myšlienky Martina Luthera začali v Uhorsku šíriť už krátko po začiatku reformácie r. 1517. Prvým centrom pôsobenia reformačných kazateľov sa už niekoľko rokov pred moháčskou porážkou stalo hlavné mesto Budín a kráľovský dvor. Práve na dvore žili prvý svetskí stúpenci reformácie, predovšetkým kráľovná Mária Habsburská a vychovávateľ neplnoletého kráľa Ľudovíta II. markgróf Juraj Brandenburský, ako iste aj ďalšie osoby na kráľovskom dvore pochádzajúce z Nemecka. Jedným z prvých duchovných kážucich v Lutherovom duchu bol spovedník a dvorný kňaz kráľovnej Márie Konrád Cordatus, od r. 1522 pôsobiaci ako budínsky mestský farár. Nahradil ďalšieho stúpenca reformácie Pavla Sperata, ďalší významný Lutherov nasledovník Ján Henckel. V Budíne pôsobili ďalší dvaja prívrženci Lutherovho učenia, Šimon Grynaeus a Vít Windsheim. Všeobecne známa náklonnosť mladej panovníčky novému učeniu povzbudzovala ďalších jeho stúpencov a do veľkej miery umožnila nerušené pôsobenie reformačných kazateľov na jej a kráľovských majetkoch, najmä v slobodných kráľovských mestách. Veľký význam pre ďalší postup reformácie v krajine malo jej postupné prenikanie stavmi. Prvým stavom boli mešťania kráľovských miest, jednou z príčin bola nemecká národnosť väčšiny uhorského meštianstva, ale takisto prijímali reformáciu aj slovenskí a maďarskí mešťania. Prvými mestskými centrami lutheranskej reformácie u nás sa stali dolnouhorské banské s spišské mestá. V banských mestách sa mohli reformačné myšlienky šíriť pomerne nerušne, lebo boli vernými mestami kráľovnej. V r. 1520 pôsobil v Ľubici kazateľ Tomáš Preiser, o dva roky neskôr hlásal Lutherovo učenie v Banskej Bystrici Šimon Bernhard, v ostatných banských mestách Ján Krysling a ďalší kňazi. Meštianstvo slobodných kráľovských miest a kráľovských banských miest bolo prvým a do Moháča zároveň jediným stavom, ktorý sa ochotne stotožnil s reformáciou. Inak sa k novému učeniu postavila šľachta a magnáti. Príčinou bola politická situácia v krajine, charakterizovaná súperením aristokratickej prokráľovskej a zemianskej národnej strany, Tá sa stavala negatívne k učeniu. Boli snemom prijaté zákony proti stúpencom reformácie. Prvý zákon proti Lutherovým prívržencom prijal snem už v roku 1523. Podľa zákonného článku č. 54 z toho roku mali byť všetci lutheráni a ich ochrancovia ako kacíri a nepriatelia Panny Márie odsúdení na stratu hlavy a majetku. O dva roky prijal snem ešte prísnejší zákon proti šíriteľom reformačných myšlienok. Článok 4 z roku 1525 nariaďoval vykynoženie Lutherových stúpencov, pričom uložil ich upaľovanie tak svetským, ako aj duchovým osobám. Napriek týmto tvrdým zákazom sa reformácia šírila v krajine rýchlo a získavala si nových prívržencov aj v radoch magnátov a šľachty. Svedčí o tom pôsobenie reformačných kazateľov v zemepánskych mestách (Bánovce nad Bebravou)
Ďalší postup reformácie v Uhorsku mala význam moháčska porážka a udalosti nasledujúce po nej. Tu utrpela katolícka cirkevná správa a samotná uhorská cirkev nesmierne škody. Okrem kráľa tu totiž padli viacerí významní hodnostári kráľovstva, mnohí poprední magnáti a hlavní predstavitelia cirkevnej hierarchie, medzi nimi obidvaja arcibiskupi aj väčšina biskupov. Turci vyplienili rozsiahle cirkevné majetky, zničili kostoly a kláštory. Na veľa miest sa po odchode Turkov nevrátili niektorí kňazi, ani mnísi. Nový biskupi sídlili vo Viedni a odtiaľ nemohli riadiť duchovný život. A ani cirkevný majetok, ktorý mali predtým im už nebol vrátený, stal sa majetkom štátu a v kráľovstve ich obidvaja králi, Ferdinand aj Ján Zápoľský, využívali na financovanie svojho vojska. Obdobie po vojenskej porážke, turecké pustošenie a pochod 2 vojsk obidvoch panovníkov, aj vzhľadom na oslabenie cirkevnej organizácie, vytvárali sa vhodne podmienky pre hľadanie nových duchovných istôt a hodnôt. Magnáti, šľachta, kňazi, ale aj poddaní boli ešte viac naklonení prijatiu nového učenia než predtým. Pre ďalší postup reformácie v Uhorsku bolo to, že bola prijatá magnátmi a šľachtou po moháčskej bitke. Medzi prvých prívržencov a ochrancov reformácie v severozápadných a západných stoliciach patrili: krajinský sudca Alexius Thurzo, strážca koruny František Révay, Peter Révay, taverník Tomáš Nádasdy, Mikuláš Kostka a viacerí Bebekovci. Na východe boli významnými stúpencami a ochrancami lutherskej reformácie strážca koruny a kancelár Peter Perényi, Gašpar Perényi, Gašpar Drágffy, Františk Dersffy a viacerí členovia rodu Csákyovcov, Báthoryovcov, či Bebekovcov. V tridsiatych rokoch sa k reformácii pridávali ďalší magnáti medzi nimi aj jeden z najvýznamnejších starobylých rodov, Drugethovci, vlastnili rozsiahli majetky na severovýchode, v Zemplínskej a Úžskej stolici. Získanie magnátov pre reformačné hnutie malo veľký význam, lebo mali veľké majetky a nasledovali ich stovky poddaných z dedín a zemepanských miest. Magnáti budovali a financovali stovky škôl. Či podporovali štúdium svojich poddaných v Nemecku. Z významných reformátorov na území dnešného Slovenska pôsobil medzi prvými Matej Bíro Dévai nazývaný aj ,,uhorský Luther“ v Košiciach, Prešove a v iných mestách. Viacerí reformátori pôsobili v hornouhorských slobodných kráľovských mestách – Leonard Stockel, Anton Transylvanus, Bartolomej Bogner alebo už spomínaný Ján Heckel. Z významných predstaviteľov starej cirkevnej hierarchie prijali Lutherovo učenie dvaja nitrianski biskupi Štefan Podmanický a Františk Thurzo, aj dvaja spišskú prepošti Ján Horváth z Lomnice a František Báczi.
Toto napredovanie reformácie malo za následok vieroučnú i organizačnú nejednotnosť reformačných zborov. Pre ďalší vývin reformácie bolo v tejto fáze potrebné organizačné a predovšetkým teologické zjednotenie reformačných zborov. To sa mohlo udiať iba na spoločných zasadnutiach či poradách kazateľov i svetských predstaviteľov jednotlivých farností. Prvé takéto reformačné synody sa konali mimo územia dnešného Slovenska: synoda v Medgyesi v Sedmohradsku, synoda v Erdode. Prvá synoda konaná na území dnešného Slovenska v roku 1546, zúčastnili sa na nej zástupcovia piatich hornouhorských slobodných kráľovských miest, mestský farári, rektori škôl a kazatelia vidieckych zborov Šarišskej a Spišskej stolice. Synoda prijala 16 kanónov, ktoré sa stali prvým vzorom pre formulovanie vyznania viery a tvorbu pravidiel cirkevného života lutherských zborov. Za základ viery určili Augustanu a Melanchtonove Loci Comunes. Prisluhovanie Večere Pánovej stanovili podľa wittenberského spôsobu. Na synode bol vytvorený prvý seniorát lutherských zborov a to na území piatich slobodných kráľovských miest a Šarišskej stolice. Na základe zákona z r. 1548 o navrátení náboženstva do jeho pôvodnej podoby, namiereného najmä proti anabaptistom a zwingliánom, nechal Ferdinand v nasledujúcom roku preveriť cirkevné pomery v hornouhorských slobodných kráľovských mestách. Tie sa rozhodli vypracovať spoločné vyznanie viery 22. augusta 1549, ktoré neskôr nazvali Confessio Pentapolitana.
Po lutherskom reformačnom období v Uhorsku sa od polovice 16. storočia do popredia stále viac dostávalo učenie švajčiarskych reformátorov: Ulricha Zwingliho, Martina Bucera, -teodora Bézu, Henricha Bullingera a samozrejme Jána Kalvína. Nepriateľsky sa k novým reformačným ideám stavali aj lutherskí kazatelia a ich svetskí stúpenci: magnáti, šľachta a kráľovské mestá. Prenikanie Kalvínovho učenia do Uhorska označujeme termínom ,,druhá reformácia“ . Reformačné myšlienky Jána Kalvína prenikali do Uhorska aj prostredníctvom jeho diel. Po smrti Luthera sa vedúcou silou reformačného procesu sa stali švajčiarsky reformátori. Proces konštituovania kalvínskej cirkvi v Uhorsku postupoval rýchlejšie ako u lutherstva a začala sa už v druhej polovici 16. storočia. Predchádzala mu dohoda Consensus Tigurinus (Zurišská dohoda) z roku 1549 medzi Bullingerom a Kalvínom, ktorí spojili svoje reformačné názory do jedného učenia. Upevnenie pozície kalvínskej reformácie bolo sprevádzané nevraživosťou zo strany dovtedy väčšinového lutherského smeru. Bolo vystavené nebezpečnému prenikaniu unitarizmu a iných radikálnych prúdov. Medzi uhorskými kalvínmi a prívržencami rozmáhajúceho sa unitarizmu viedli niekoľko rokov trvajúce spory. Jedným z hlavných cieľov prvej synody kalvínskych stúpencov v Gonci v r. 1566 bolo stanovenie úlohy udržať jednotu učenia. V polovici 16. storočia sa síce kalvínaska reformácia pomerne rýchlo šírila vo všetkých častiach krajiny, jej postup v slobodných kráľovských a kráľovských banských mestách ako aj v stoliciach s pevnými štruktúrami lutherských cirkevých zborov, bol však značne komplikovaný a napokon zastavený. Na tieto územia prenikal kalvinizmus, resp. niektoré jeho prvky v podobe tzv. kryptokalvinizmus, šíreného stúpencami Jána Kalvína, ako aj Filipa Melanchtona a filipistov. Jedným z prvých a najvýznamnejších centier kalvinizmu v krajine bolo Zátisie. Reformácia tu našla mnoho podporovateľov spomedzi významných magnátskych a šľachtických rodín, akými boli Peréniovci, Báthoryovci, Drágffyovci, Balassovci, Bethlenovci, Szimayovci a iní. Gašpar Drágffy zvolal do centra svojich rodných majetkov v Erdode v Satmárskej stolici 20. septembra 1545 prvú synodu prívržencov kalvinizmu. Výsledkom synody bolo vyznanie viery, sformované do dvanástich článkov.
Juraj Thurzo v roku 1609 bol zvolený za palatína, ale zato musel sľúbiť, že krivdy katolíkov budú odčinené. Palatínovi ležali nadovšetko záujmy ev. cirkvi, v jej verciach mu bol radcom Eliáš Láni, na jeho radu sa evanjelici domáhali samostatných superintendentov. Keď sa Thurzo vrátil z volebného snemu na jar 1609 domov, zvolal na júl tohto roku synodu, ktorá mala však neúspech. V nasledujúcom mesiaci bola porada v Sučanoch, z ktorej je uzavreté pozvanie na synodu zo Žiliny. Povolávajúci list je datovaný na šľachtu 13 stolíc, na slob. kráľ. mestá a na contuberniá, týchto bolo 11: prešporský, dva trenčianske, tri nitrianske, Tekov, Zvolen, Turiec, Liptov a Orava. Thurzo prízvukoval potrebu oslobodiť sa od pápežského jarma, čo je zákonom z roku 1608 umožnené. Územie 10 stolíc je pre neho veľké na to, aby bolo zverené jedným superintendentovi, a preto nech je synodou rozdelené na 3 superintendencie, pre každú má byť vyvolený superintendent a to: I. Liptov, Orava, Trenčín II. Turiec, Novohrad, Zvolen, Hont III. Tekov, Nitra, Prešporok. Pre prvé okolie bol vyvolený Eliáš Láni, pre druhé Samuel Melik, pre tretie Abrahamides. Práva a povinnosti biskupov boli ustálené aj ich plat. Kanóny synody (16) boli prítomnými svetským a duchovnými podpísané a palatín ich potvrdil. Napr. obcovanie vrchnosti, každoročné vizitácie, predmety vyučovania pri vizitácii, starosť o majetky cirkvi, starosť o zákonné práva kňazov a učiteľov...
Thurzo sa zdržoval aj na východe, a preto naliehal aby sa aj na Spiši podpísali články žilinské spolu so Šarišanmi a vyvolili si spolu superintendeta. Udelil im k tomu ďalekosiahajúce privilégium. Ale vec nešla hladko; chýbala autorita, ktorá by tamojšie rôznohlasia mohla rozptýliť. Záležitosť sa odročila a nasledujúceho roku sa vec zas súrila a palatín navrhol Juraja Hofmanna, ten však vec neposunul napred. Potom brat palatína, Krištof. Nakoniec župan zvolal synodu na 22. januára 1614 do Spišského Podhradia. A to magnátov a šľachtu, mestá(5) a dva senioráty. Tu sa utvorili dve superintendencie; jedna z 5 miest: Košice, Bardejov, Sabinov, Prešov, Levoča, za jej superintendenta vyvolený bol levočský kňaz Zábler, druhá z ostatných cirkví spišských a šarišských, jej superintendent Xylander.




Literatúra

Cambel, Samuel: Dejiny Slovenska 2 (1526 – 1848) . Bratislava 1987

Kónya, Peter a kol.: Konfesionalizácia na Slovensku v 16.-18. storočí . Vydavateľstvo PU, Prešov, 2010, ISBN 978-80-555-0288-5

Kvačala, Ján: Dejiny reformácie na Slovensku 1517-1711 . Liptovský Mikuláš, 1935

 
Podobné referáty
Reformácia na SlovenskuSOŠ2.9487990 slov
Copyright © 1999-2016 News and Media Holding, a.s. - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.