referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Pondelok, 24. apríla 2017
Milan Rastislav Štefánik
Dátum pridania:17.06.2011Oznámkuj:12345
Autor referátu:CJ
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:2 478
Referát vhodný pre:Základná školaPočet A4:7.3
Priemerná známka:2.96Rýchle čítanie:12m 10s
Pomalé čítanie:18m 15s
 

Milan Rastislav Štefánik

Narodil sa 21. júla 1880 v Košariskách, zomrel 4. mája 1919 v Ivanke pri Dunaji. Bol slovenský astronóm, politik a generál francúzskej armády.


Milan Rastislav Štefánik sa narodil v Košariskách (v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika a Albertíny rodenej Jurenkovej). Narodil sa ako šieste dieťa. Po ňom ešte prišli na svet ďalší šiesti súrodenci. V neľahkých podmienkach sa rodičom podarilo vychovať do dospelosti deväť detí. Milan Rastislav síce vyrastal v chudobnom prostredí, no už od detstva bol obklopený slovenskými knihami a časopismi. Prvé tri triedy ľudovej školy vychodil v rodnej dedine. Podľa svedectva učiteľa bol Milan Rastislav najlepším žiakom na košarištianskej škole. Otec Pavol sa snažil poskytnúť synovi čo najlepšie vzdelanie a preto, aby mohol Milan Rastislav študovať na strednej škole, musel sa dôkladne naučiť po maďarsky. A tak už ako deväťročný odišiel z domu do Šamorína, aby sa pripravil na strednú školu. Stredoškolské štúdium začal na evanjelickom lýceu v Bratislave, vtedajšom Prešporku. Tu už študovali jeho dvaja bratia Igor a Pavel. Štefánik študoval s výborným prospechom, no po troch rokoch musel odísť so svojím bratom Pavlom do Šopronu a neskôr do Sarvaša, pretože Pavel dosahoval priemerný prospech.
Milan Rastislav aj tu dosahoval výborný prospech, za čo dostal štipendium a okrem toho tu spoznal svoju prvú lásku. V Sarvaši nakoniec zmaturoval s vyznamenaním a rozhodol sa odísť študovať do Prahy. V Prahe pôsobil spolok Detvan a Štefánik tu získal štipendium od Českoslovanskej jednoty. Štefánik sa stal hlasistom a stúpencom myšlienok učiteľa T. G. Masaryka. V marci 1898 sa Štefánik stal tajomníkom Detvana. Potom v roku 1900 nastal v jeho živote zlom. Otec po prudkej roztržke so synom počas prázdnin vyhnal mladého Štefánika z domu. Ten sa uchýlil k priateľovi Vavrovi Šrobárovi do Ružomberku. Na jeseň sa vrátil späť do Prahy a odišiel z techniky. Dal sa zapísať na odbor astronómia. S otcom sa neskôr uzmieril a študentmi si postupne získaval autoritu.


Na jeseň roku 1901 sa stal predsedom Detvana. Kvôli nezhodám v radoch spolku však neskôr z Detvana vystúpil. Počas letného semestra roku 1902 odišiel študovať do Zürichu. Keď sa potom v roku 1902 vrátil do Prahy, opäť sa prihlásil za člena Detvana a zvolili ho za predsedu. V roku 1903 začal Vavro Šrobár opäť vydávať Hlas a rozhodol sa, že ako jeho súčasť bude vydávať aj Umelecký hlas, venovaný literatúre a umeniu. Štefánik mu pri redigovaní Umeleckého hlasu pomáhal. Bol činný aj ako publicista. Písal do realistického Času pravidelné pondelkové úvodníky o slovenskej kultúre a politike. Ako predseda Detvana odišiel r. 1903 na zjazd medzinárodnej študentskej organizácie. Posledný rok na univerzite plne venoval štúdiu. Výsledkom bola diplomová práca nazvaná Nové hviezdy z doby predtychonovej a Nová Cassiopea. Prácu obhájil, urobil predpísané skúšky a 12. októbra 1904 promoval za doktora filozofie.


Cieľom Štefánikovho pôsobenia sa stal Paríž. Sem dorazil 28. novembra 1904. Na začiatok mu pomohol V. Šrobár získať pôžičku v ružomberskej banke. Štefánikovým cieľom bolo vtedy dostať sa medzi dvoch najslávnejších astronómov v Paríži. Táto nádej sa mu však hneď nesplnila a musel čakať do jari. Začiatkom apríla 1905 prišiel do Paríža profesor Janssen. Štefánik sa k nemu dostal, aj na jeho hvezdáreň v Meudone. Janssena Štefánik upútal. Ako hosť na Meudonskej hvezdárni podnikal Štefánik rôzne výpravy. 30. augusta predniesol Janssen Štefánikovu štúdiu Spektroskopické skúmanie zatmenia slnka v Alcosebre na zasadnutí parížskej akadémie a publikoval ju aj časopis Akadémie. Vedecky najúspešnejší bol pre Štefánika rok 1906, kedy uverejnil sedem vedeckých prác. Postupne sa zaradil do parížskeho vedeckého sveta a zoznámil sa aj s českou študentkou Mariou Neumanovou, neskoršou dôvernou priateľkou.
Po odchode už osemdesiatročného Janssena však musel Štefánik z Meudonskej hvezdárne odísť. Na sklonku r. 1906 dostal Štefánik poverenie od firmy Bureau des Longitudes viesť francúzsku výpravu do Turkestanu na pozorovanie zatmenia Slnka, ktoré malo byť 13. 1. 1907. Cestou do Turkestanu sa zastavil v Prahe i na Slovensku a navštívil aj Pulkovskú hvezdáreň v Petrohrade. Cestu využil aj na poznávanie Ruska a Strednej Ázie. Navštívil v Jasnej Poľane Leva Nikolajeviča Tolstého a jeho lekára Dušana Makovického. Po návrate do Paríža mu valné zhromaždenie Francúzskej astronomickej spoločnosti udelilo Janssenovu cenu. V júli r. 1907 sa však jeho zdravotný stav veľmi zhoršil a previezli ho na liečeni, kde sa liečil dva mesiace. Počas liečenia sa dozvedel, že profesor Janssen umrel a koncom roku sa opätovne vrátil do Paríža.
Po príchode do Paríža sa snažil zachrániť Janssenove observatórium, čo sa mu nepodarilo a 21. septembra bolo observatórium rozobraté. Potom sa Štefánik snažil vybudovať vlastné observatórium, no jeho finančná situácia mu to nedovoľovala. Začiatkom roka 1910 dostal šancu. Vedecký ústav Bureau des Longitudes spolu s ústavom Bureau Central Météorologique ho vyslali na Tahiti pozorovať Halleyho kométu. 27. apríla pristála jeho loď v tahitskom prístave Papeete. Tu strávil nasledujúcich 10 mesiacov. 28. apríla 1911 na ostrove Vavau pri pozorovaní úplného zatmenia slnka dosiahla práve Štefánikova výprava najlepšie výsledky a ocenila to aj francúzska Akadémia. V lete roku 1912 ho vedecký ústav Bureau de Longitudes vyslal na pozorovanie zatmenia slnka do Passa Quatro v Brazílii. Neskôr po uskutočnení výprav sa vrátil do Paríža a aj do rodných Košarísk. V apríli r. 1913 mu zomiera otec Pavol. Vtedy dostal poverenie od francúzskej vlády. Francúzi totiž chceli vybudovať vlastnú telegrafickú sieť a sústavu meteorologických staníc v Ekvádore a na Galapágoch a Štefánik (vtedy mal už francúzske občianstvo) mal získať povolenie od ekvádorskej vlády. To sa mu aj podarilo. Francúzska vláda mu potom na návrh ministerstva námorníctva udelila kríž Rytiera Čestnej légie. Jeho úspechy však opäť zastavila choroba. V marci 1914 sa musel podrobiť operácii žalúdka. Po zotavení ho zastihla správa o vypuknutí vojny a 9. augusta sa vojenským transportom vrátil do Francúzska.


Začiatok vojny Štefánika neprekvapil, lebo ho predvídal už niekoľko rokov predtým. Vo vojne však videl hlavne možnosť osamostatnenia Slovákov a tento čin spájal od začiatku s Čechmi. Vzhľadom na jeho zlý zdravotný stav však nemohol hneď odísť na front a dostal sa tam až začiatkom roka 1915. Nastúpil do vojenskej leteckej školy v Chartres a dňa 11. apríla získal diplom pilota a hodnosť desiatnika. V hodnosti podporučíka potom nastúpil na front, kde robil prieskumné lety. V auguste 1915 vďaka svojim bojovým úspechom a priekopníckej práci v oblasti vojenskej meteorológie mu bolo ponúknuté miesto veliteľa meteorologickej služby francúzskej armády. Štefánik to však odmietol, a namiesto toho požiadal o preloženie do Srbska Začiatkom septembra 1915 ho poslali na srbský front, kde toto svoje snaženie ešte viac rozvíjal. Pri evakuácii z letiska v Niši však na lietadle havaroval a na úteku potom Štefánika opäť prepadla žalúdočná choroba. Život mu vtedy zachránili priatelia Raoul Labry a Michael Bourdon a dopravili ho do Ríma, do tamojšej nemocnice. Tam spoznal aj pani Claire de Jouvenel, ktorá mu horlivo pomáhala aj v jeho boji za osamostatnenie Slovenska.


Štefánik sa vrátil do Paríža, kde sa zoznámil s najvyššími politikmi. Štefánik tu naďalej presadzoval plán vytvorenia česko-slovenského štátu. Dňa 13. decembra 1915 sa stretol s Eduardom Benešom a spoločne sa stotožnili so Štefánikovými i Masarykovými koncepciami o vytvorení spoločného štátu. Štefánik si vytýčil novú úlohu, a to vytvoriť riadiace centrum pre spoločný odboj Slovákov a Čechov, ako aj zriadiť samostatné česko-slovenské vojsko a presadiť ho medzi politikmi. O týchto plánoch informoval ministerského predsedu Aristida Brianda a dohodol stretnutie medzi ním a Masarykom. V tom čase Štefánika opäť začala trápiť choroba a musel byť hospitalizovaný. Štefánik neustále presadzoval vytvorenie ústredného reprezentatívneho orgánu zahraničného odboja. Tak vznikla vo februári 1916 Národná rada krajín, ktorá sa neskôr premenovala na Československú národnú radu. Jej predsedom sa stal T. G. Masaryk, podpredsedami Ján Durich a M. R. Štefánik a generálnym tajomníkom E. Beneš. Súčasne začala rada organizovať česko-slovenské vojsko v zahraničí. Keď sa Štefánikov stav zlepšil, odišiel do Talianska.
Po návrate do Paríža sa Štefánik intenzívne venoval otázke ustanovenia samostatného česko-slovenského vojska. Za týmto účelom odcestoval do Ruska. Dňa 25. augusta 1916 sa dostal v Mogiľove ku Mauriceovi Janinovi, šéfovi francúzskej misie v Rusku. Janin zaviedol Štefánika k náčelníkovi generálneho štábu Alexejevovi a k cárovi Mikulášovi a podarilo sa mu posilniť postavenie ČSNR vo vojenských kruhoch. Dňa 29. augusta podpísali Durich a Štefánik spolu s predstaviteľom amerických Slovákov Gustávom Košíkom Kyjevskú dohodu, ktorou spoločne uznali ČSNR za vedúci orgán českého a slovenského hnutia v zahraničí. Francúzske velenie potom poslalo Štefánika do Rumunska, kde získal 1 500 dobrovoľníkov. Začiatkom roka 1917 sa vrátil do Ruska. Po počiatočných komplikáciách s procársky orientovaným Durichom, napokon Štefánikova misia v Rusku slávila úspech. Napomohla to svojou podporou aj nová dočasná vláda, ktorá vznikla po páde cárizmu a postavenie ČSNR sa upevnilo. Dňa 2. júna 1917 odplával Štefánik do USA. Prvou úlohou bol nábor dobrovoľníkov, ktorých sa mu napokon podarilo získať 3 000. Druhou malo byť získanie podpory krajanov v USA pre ČSNR. Jeho činnosť bola úspešná a politickú aktivitu medzi osobnosťami v Amerike ocenili aj francúzske kruhy. 20. októbra bol Štefánik vyznamenaný krížom dôstojníka Čestnej légie. Po návrate do Paríža sa Štefánik zapojil do diplomatických rokovaní o ustanovení samostatnej česko-slovenskej armády. Výsledkom bol Dekrét o vytvorení Česko-slovenskej armády vo Francúzsku, ktorý vydala francúzska vláda 16. decembra 1917. Neskôr sa v Paríži sa Štefánik opäť stretol s Janinom. Ten potom so súhlasom francúzskeho velenia prijal funkciu veliteľa vytvárajúceho sa česko-slovenského vojska (10 000 vojakov).


V polovici februára 1918 odišiel Štefánik do Talianska, kde bolo jeho hlavnou úlohou vybudovanie Česko-slovenskej armády. Výsledkom bolo, že dňa 21. apríla 1918 Štefánik podpísal s ministerským predsedom Orlandom zmluvu o vytvorení samostatnej česko-slovenskej armády. Nábor dobrovoľníkov pokračoval a 24. mája 1918 sa konala veľkolepá slávnosť: odovzdávanie plukových vlajok česko-slovenským jednotkám.
V júli roku 1917 preletela svetom správa o vystúpení Česko-slovenských légií v Rusku. Mali už 50 000 príslušníkov a čoskoro sa zapojili do bojov proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Podpísanie mieru medzi sovietskou vládou a Ústrednými mocnosťami v marci 1918 však spôsobilo, že česko-slovenské vojsko v Rusku stratilo spojenca. Kvôli tomu bolo potrebné, aby Štefánik odišiel do Ruska k ohrozeným légiám. Štefánik, ktorý mal už od 20. júna hodnosť generála sa teda vybral z Paríža na cestu. Najprv však navštívil USA, kde spolu s Masarykom a gen. Janinom preberali ďalšie plány. Dňa 24. septembra potom odcestoval do Tokia, kde ale pre problémy so žalúdkom pobudol až mesiac a cesta na Sibír sa predlžovala. Medzitým už nič nebránilo tomu, aby sa ČSNR po medzinárodnom uznaní mohla premeniť na vládu. Stalo sa tak 14. októbra 1918. Vláda bola trojčlenná: Masaryk bol ministerským predsedom, Beneš ministrom vnútra a Štefánik ministrom vojny. Krátko nato uverejnil Masaryk aj Vyhlásenie nezávislosti Česko-Slovenska, tzv. Washingtonskú deklaráciu. 28. októbra došlo k vyhláseniu Československej republiky.
V Ženeve sa uskutočnilo zjednotenie domáceho odboja. Dohodli sa na osobe prezidenta: T. G. Masarykovi i novej česko-slovenskej vláde, ktorej predsedom sa stal Karel Kramář, ministrom zahraničia E. Beneš, minister vojny M. R. Štefánik a rezort obrany prevzal Václav Klofáč. Zakrátko sa vojna skončila. Štefánik sa o všetkom dozvedel v Japonsku. A 25. januára 1919 opustil Rusko a odišiel do Paríža. V Paríži sa Štefánik zúčastnil na práci mierovej konferencie, zaoberal sa budovaním česko-slovenského letectva. Potom ešte odišiel do Talianska. Navštívil tam svoju poslednú lásku markízu Giulianu Benzoniovú a dohodli sa na sobáši. Okrem toho urovnával spor medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou, ktorý sa mal definitívne doriešiť po jeho príchode do Bratislavy.


Na rodnú vlasť sa Štefánik veľmi tešil, lebo ju nenavštívil od smrti svojho otca. Dňa 4. mája 1919 nastúpil Štefánik na letisku Campo Formidopri Udine do lietadla. Cieľom jeho cesty bolo letisko vo Vajnoroch pri Bratislave. Lietadlo však nepristálo, pretože keď sa už blížilo k miestu pristátia, náhle sa zrútilo neďaleko Ivanky pri Dunaji. M. R. Štefánik a všetci členovia posádky boli na mieste mŕtvi. Milan Rastislav Štefánik je pochovaný v mohyle na Bradle, vrcholnom diele architekta Dušana Jurkoviča. Havária lietadla sa úplne nevysvetlila. Podľa oficiálnych správ bolo príčinou zlé počasie, technická porucha a streľba Maďarov. Existuje tiež teória, že Štefánikova smrť nebola nešťastná náhoda.

 
Podobné referáty
Milan Rastislav ŠtefánikGYM2.9656895 slov
Milan Rastislav Štefánik2.8981526 slov
Milan Rastislav ŠtefánikSOŠ2.96633473 slov
Milan Rastislav ŠtefánikGYM2.9731361 slov
Milan Rastislav ŠtefánikGYM2.97773477 slov
Milan Rastislav Štefánik2.96671542 slov
Milan Rastislav ŠtefánikGYM2.97431220 slov
Milan Rastislav Štefánik2.8898437 slov
Copyright © 1999-2016 News and Media Holding, a.s. - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.