referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Utorok, 28. marca 2017
Anglicko v 15. a 16. storočí
Dátum pridania:18.01.2011Oznámkuj:12345
Autor referátu:orfeus18
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:1 475
Referát vhodný pre:GymnáziumPočet A4:4.3
Priemerná známka:2.99Rýchle čítanie:7m 10s
Pomalé čítanie:10m 45s
 

Anglicko v 15. a 16. storočí

Storočná vojna

Začiatkom 15. stor. viedlo Anglicko storočnú vojnu s Francúzskom. Túto vojnu začal francúzsky kráľ Filip VI. z Valois v roku 1337. Po dlhšom prerušení bola vojna obnovená v roku 1415, keď anglický kráľ Henrich V. zaútočil na prístav Harfleur. Z jeho 9 000 ľudí 3 000 padlo za obeť epidémii úplavice, pričom choroba oslabila aj ostatných, no aj napriek tomu Angličania vyhrali túto bitku. Situácia vo Francúzsku bola zlá, na tróne bol slabomyseľný Karol VI. , ktorý nebol schopný zorganizovať obranu krajiny, namiesto neho sa o to pokúšal jeho syn, dauphin, ktorého baróni neposlúchali. Vysoká francúzska šľachta bola rozdelená na dva tábory, ktoré postupne rozvracali krajinu. Henrich V. využil túto situáciu a uzavrel spojenectvo s burgundskou stranou, ktorá mala väčšie vyhliadky na úspech ako armagnacovská liga. V roku 1420 podpísali obe krajiny troyeský mier. Na francúzskom tróne ostal Karol, no vládol len juhovýchodnej oblasti Francúzska.

Dva roky po podpísaní mieru Henrich V. zomrel a na anglický trón nastúpil jeho 9-mesačný syn Henrich VI. Namiesto neho spravoval krajinu jeho strýko, vojvoda z Bedfordu.
V roku 1429 sa Francúzi vzbúrili proti anglickej nadvláde. Pod velením sedliackeho dievčaťa Jany z Arku vyhnali Angličanov z Orléansu a korunovali dauphina v Remeši za kráľa Karola VII. Krátko nato Burgunďania, spojenci Angličanov, Janu zajali a 30. mája 1431 v Rouene upálili na hranici. Teraz však už ani smrť Jany nemohla zabrániť čoraz silnejšej francúzskej protiofenzíve. Francúzske obyvateľstvo sa nezvyčajne jednotne postavilo na stranu Karola VII. a Angličanov vyhnali za pár mesiacov z Francúzska. Pod anglickou nadvládou zostalo iba mesto Calais a okolie. V roku 1420 podpísali obe krajiny troyeský mier. Na francúzskom tróne ostal Karol, no vládol len juhovýchodnej oblasti Francúzska.

Vojna ruží

O dva roky neskôr, roku 1455 začal v Anglicku spor o trón medzi dvoma vedľajšími vetvami kráľovského rodu Plantagenetovcov, Lancasterovcami a Yorkovcami. Táto vojna dvoch ruží dostala pomenovanie podľa erbových znamení oboch súperiacich rodov - Lancasterovskej červenej a Yorkovskej bielej ruže. I keď vypuknutie vojny malo viacero príčin, za hlavné je možno považovať tri. Bezprostrednou z nich bol nárok na trón vznesený vojvodom Richardom z Yorku. Ten vládnucu dynastiu Lancasterovcov označil za uzurpátorov trónu a sám seba za právoplatného nástupcu. Druhou príčinou bol ústup Anglicka zo svetovej politickej scény po skončenej storočnej vojne. Treťou príčinou vypuknutia vojny však boli pomery v krajine v prvej polovici 15. storočia. Anglicko sa zmietalo v obrovskej anarchii, ktorú znásobovali meniace sa výrobné a sociálne vzťahy, podkopávajúce samotné základy feudálneho spoločenského poriadku. Vplyvom týchto zmien čoraz väčší spoločenský význam začal nadobúdať rodiaci sa meštiansky stav. Po smrti Henricha V. v roku 1422 a nastúpení jeho 9-mesačného syna na trón sa správa krajiny ocitla v rukách vysokej šľachty, tvorenej skupinou najvplyvnejších a najzámožnejších veľmožov. Ich vládnuce praktiky, hrabivosť a s ňou súvisiace zdieranie krajiny i jej obyvateľov vyvolávali medzi ľudom vlnu nevôle, rebélií a povstaní. Ľud volal po novej vláde, silnej kráľovskej moci, ktorá by v krajine nastolila poriadok. Psychicky chorý Henrich VI. (trpel slabomyseľnosťou) nebol schopný vládnuť sám. Silnejúca opozícia, pochádzajúca zo strednej a nižšej šľachty a bohatých mešťanov, žiadala odstránenie kráľa z trónu.

Do jej čela sa postavil práve vojvoda Richard z Yorku, kráľovský miestodržiteľ v Írsku. Celé obdobie vojny ruží sa nieslo v znamení krvavých šarvátok medzi oboma stranami. Vojna sa skončila spojením Lancasterovcov s Lancasterovcami v zahraničí, ktorý na svoje čelo dosadili dovtedy neznámeho vojvodu z Richmondu, Henricha Tudora, vzdialeného príbuzného Lancasterovcov, žijúceho v tom čase vo francúzskom exile. Henrich pozbieral silné vojsko, s ktorým sa preplavil na pobrežie Walesu. 22. augusta 1485 sa na Bosworthskom poli pri Leicestri odohrala rozhodujúca bitka, ktorú vyhral Henrich. Vojna ruží sa tým skončila. Aby spojil nároky obidvoch rodov, oženil sa s Alžbetou, dcérou Eduarda IV. z rodu Yorkovcov a založil tak dynastiu Tudorovcov.

Henrich VII.

Henrich VII. vládol Anglicku dvadsaťštyri rokov a dalo by sa povedať, že aspoň čiastočne vrátil krajine tú stabilitu, ktorú mala pred „vojnou ruží“, ktorá krajinu veľmi vyčerpala. Položil tiež základy zákonov, ktorými sa vo väčšej či menšej miere riadili až do roku 1603 aj nasledujúci panovníci. Za vlády Henricha VII. vzniká v Anglicku nová vrstva zbohatlíkov gentry. Henrich VII. povyšuje normálnych mešťanov do šľachtického stavu a takisto za jeho vlády bolo možné si šľachtický titul kúpiť. Tento výdobytok samozrejme využívali bohatí mešťania a za krátku chvíľu vyrástla v Anglicku nová šľachta – obchodníci. Týmto Henrich VII. docielil hlavne to, že nová šľachta začala podnikať a za krátku dobu sa z Anglicka stala najsilnejšia mocnosť vo vtedajšom známom svete. Henrich VII. mal 4 deti, najznámejším z nich sa stal jeho druhorodený syn Henrich, ktorý nastúpil na trón po predčasnej smrti svojho staršieho brata Arthura ako Henrich VIII.

Henrich VIII.

Keď sa Henrich VIII. dostal v roku 1509 na trón mal osemnásť rokov. Po otcovi zdedil prenikavú inteligenciu a tiež výnimočnú silu a s ňou spojený sklon k násilníctvu. Bol to vynikajúci lukostrelec, priaznivec bojových hier, poľovačiek a jazdy na koni s teologickým vzdelaním. Skladal básne a hral na lutne. Jeho dvor sa stal vychýreným strediskom kultúry a vzdelaných osobností. Spočiatku vystupoval ako horlivý prívrženec rímskej cirkvi. V roku 1521 vydal polemiku Obrana siedmich sviatostí, ktorou útočil na Martina Luthera.

V tzv. Šiestich článkoch bola určená smrť každému, kto by bol proti transsubstanciácii (pretváranie, pretvorenie, premieňanie, premenenie podstaty) a iným cirkevným dogmám. Za to mu pápež udelil titul obranca viery. Stál pri zrode anglikánskej cirkvi. Jednou z príčin jej vzniku bol jeho rozvod s Katarínou Aragónskou, ktorý pápež nechcel schváliť. Henrich VIII. sám vyhlásil svoje manželstvo za rozvedené a vzal si Annu Boleynovú. V roku 1533 sa pápež ostro postavil proti samovoľnému rozvodu Henricha, tak sa dovŕšila roztržka medzi Henrichom a pápežom, Henrich VIII. presadil zákon o zvrchovanosti kráľa ako hlavy cirkvi v Anglicku. Každý odpor proti kráľovi bol považovaní zároveň za kacírstvo. Henrich VIII. bol ešte 4x ženatý, zomrel 28.1.1547 vo veku 55 rokov.

Po smrti Henricha nastúpil na trón jeho syn Eduard VI. Dostal vynikajúce vzdelanie, predčasne dospel a priklonil sa k protestantizmu. Zasadol na trón ako deväťročný. Avšak bol chorý a zakrátko zomrel. Na trón nastúpila Jana Greyová, ktorá bola kráľovnou Anglicka len 9 dní. Potom na trón nastúpila Mária, ktorú prezývali Krvavou, kvôli častým popravám a vraždeniu anglikánov. Chcela obnoviť katolicizmus. Zomrela bezdetná v roku 1558 po 5-ročnom vládnutí. Po nej nastúpila na trón Alžbeta I (1558 – 1603), za jej vlády bola znovu obnovená anglikánska cirkev, celkový pokoj a poriadok a hospodársky rozmach v podobe manufaktúr a námorného obchodu. V zahraničnej politike podporovala protestantských panovníkov, najväčším nepriateľom jej bolo katolícke Španielsko na čele s Filipom II, ktorý ju chcel vojensky zničiť a tak dal postaviť obrovskú flotilu, nazývanú Armáda, ale nemal úspech.

Keďže sa Alžbeta nikdy nevydala a Anglicko potrebovalo následníka, rozhodla sa, že sa zmieri so Škótskom a nekrvavo ho (aj keď bolo katolícke) opäť pripojí k Anglicku, tak, že syna svojej najväčšej rivalky Jakuba Stuarta urobí následníkom anglického trónu. Jakubova prastará matka bola sestrou Henricha VIII. a nárok na trón bol naozaj legitímny. Alžbeta zomrela v roku 1603 a tým pádom vymrela dynastia Tudorovcov, a na trón nastupuje dynastia Stuartovcov.

 
Zdroje: Tejchova , marc ferro – dejiny Francir , Dejiny sveta III.
Copyright © 1999-2016 News and Media Holding, a.s. - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.