Ríšsky minister Joseph Goebbles a vedenie strany NSDAP zorganizovali v celej krajine pogrom proti Židom, ktorý vošiel do histórie ako tzv. krištáľová noc, pretože sa pri ňom porozbíjalo veľa okenných tabúľ. V noci z 9. na 10. novembra 1938 jednotky SA a členovia NSDAP zapaľovali synagogy(asi 281), plienili a ničili židovské obchody(celkom 7500), rozličné zariadenia židovských náboženských obcí a súkromné byty. Týrali a vraždili Židov. Počas pogromu bolo 91 Židov zavraždených a vyše 26000 zatknutých a odvlečených do koncentračných táborov.
NSDAP sa pokúšala výtržnosti vydávať za spontánnu reakciu na atentát, ktorý spáchal 7. novembra sedemnásťročný Žid z Poľska Herschel Grunspan na nemekého poradcu veľvyslanca v Paríži Ernsta von Ratha. Nacistická strana však sama vydala takýto rozkaz: ,,Všetky židovské obchody majú byť ihneď zničené príslušníkmi SA v uniformách…Židovské synagógy majú byť ihneď podpálené…”
Herschel Grunspan zdôvodnil svoj čin tým, že jeho rodičov vypovedali z Hannoveru do Poľska. Nemecké úrady 28. októbra zatkli 17000 poľských Židov žijúcich v Nemecku, dopravili ich k nemecko-poľským hraniciam, kde dostali v súlade s dekrétom varšavskej vlády do pasov špeciálne pečiatky, aby neboli zbavení štátneho občianstva. Postihnutí Židia nesmeli spočiatku vstúpiť do Poľska a celé dni sa ponevierali v hraničnom pásme. Atentát bol pre nacistov iba vítanou zámienkou na plánované zostrené prenasledovanie Židov, ktoré sa začalo hneď po prevzatí moci NSDAP najrozličnejšími represiami, ponižovaním a vylúčením Židov z verejného života.
Po novembrovom pogrome prudko stúplo vysťahovalectvo Židov z krajiny, ktorej nacistický režim ohrozoval ich existenciu. Prvá veľká vysťahovalecká vlna, zložená predovšetkým z politických odporcov nacizmu, sa začala v súvislosti s terorom, ktorý zavládol po požiari ríšskeho snemu 27.februára 1933. Politici, umelci a vedci odchádzali, aby sa vyhli hroziacemu zatknutiu a odvlečeniu do koncentračného tábora. Ďalší odchádzali z morálnych alebo politických dôvodov na protest proti nacistickej diktatúre. Vyhnanci pokladali za svoju povinnosť informovať zahraničie o rasistickom útlaku panujúcom v krajine, varovať pred expanzívnymi plánmi Hitlera a udržiavať kontakt s odbojom v Nemecku. Ich život v zahraničí najmä spočiatku komplikovali ťažkosti so získavaním povolenia k pobytu a starosti o zabezpečenie existencie.