referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Piatok, 28. novembra 2014
Diplomacia Rímskej ríše
Dátum pridania:18.12.2003Oznámkuj:12345
Autor referátu:cepren
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:1 477
Referát vhodný pre:Stredná odborná školaPočet A4:5.9
Priemerná známka:3.00Rýchle čítanie:9m 50s
Pomalé čítanie:14m 45s
 
Ciele rímskej diplomatickej činnosti boli takmer počas celej existencie impéria expanzívne. Rím sa usiloval rozšíriť svoje územie v celom stredozemnom priestore, predovšetkým po obvode stredozemného mora. Keďže Rímska ríša bola v období vrcholnej republiky a ranného cisárstva mocnejšia ako ktorýkoľvek štátny útvar, Rimania pri vyjednávaniach a kladení si cieľov podľa toho postupovali. Rimania uznávali právo iných národov a štátov na ich existenciu a usilovali sa s nimi žiť v spravodlivom mieri, teda v takom, ktorý rešpektoval rímske nároky. Pre rímsku diplomaciu platí ako o takmer všetkých odvetviach činnosti bolo charakteristické prísne dodržiavanie tradícií a zvykov. Zvykovým bolo aj tzv. ius hospitii čiže právo pohostinstva podobné gréckej proxenii. Všeobecne sa zvykovému právu hovorilo mos maiorum čiže ustálený beh vecí. Pre rímsku diplomaciu je charakteristická akási „sofistikovanosť“ v medzinárodných vzťahoch. Nekládli si za cieľ zničiť nepriateľa, ale povzniesť Rím, teda vytvoriť z nepriateľa spojenca. Z toho potom rezultovali mnohé zvláštnosti Rímskej diplomacie voči ostatným starovekým diplomaciám.

Rímske právo
Jedna z najdôležitejších zložiek rímskej kultúry; vychádza z práva kviritského (ius populi Romani Quiritium), starého to súkromného práva pôvodnej obce, a z práva prétorského (ius praetorium), ktoré sa vyznačovalo menšou formálnosťou a pružne reagovalo na potreby vyvíjajúcej sa spoločnosti. Zásady práva praetorského však časom prenikli aj do pôvodnej sústavy práva kviritského; to sa potom zmenilo na právo civilné, občianske (ius civile). Podľa odboru pôsobnosti sa rozlišuje: ius civile (pre spory medzi občanmi) a ius gentium (platiace pôvodne pre styk medzi cudzincami na rímskom území, neskôr aj pre spory medzi cudzincami a občanmi); podľa obsahu: ius privatum (súkromné, "chrániace prospech jednotlivcov") a ius publicum (verejné, "vzťahujúce sa na rímsky štát"); hranice medzi oboma nebola absolútna, boli tu vzájomné súvislosti (právo rímske trestné). Súkromné rímske právo, zo všetkých najdôležitejšie pre históriu práva vôbec, má pôvod v práve zvykovom a bolo kodifikované v 5. stor. pr. n. l. v zákonoch dvanástich tabúľ (leges XII tabularum); v ďalšom vývoji spoločnosti bolo doplňované a formované najmä ediktami prétorskými. Vrchol dosiahlo v dobe tzv. klasickej jurisprudencie, v prvých dvoch až troch storočiach n.
 
   1  |  2  |  3  |  4  |  5    ďalejďalej
 
Zdroje: Dejiny diplomacie, Jaroslav Straka, Banská Bystrica, PF UMB, 1998, Dejiny diplomacie, kol., Praha, Nakladatelství politické literatury, 1961, Dejiny európskej civilizácie, PhDr. Petr Čornej CSc. a kol., Paseka, Praha, 1965, Antický Rím, kol., Tatran, Bratislava, 1975, Prvý muž Ríma, Colleen McCulloughuvá, Ikar, Bratislava, 1994, Caesar, Colleen McCulloughuvá, Ikar, Bratislava, 1997
Copyright © 2000-2014 centrumholdings.com - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.