Rok vydania: 1972
Hlavné postavy: Babička, Barunka, Terezka, Adelka, Vilko, Ján
Hl. myšlienka: Opis ženy s kladnými vlastnosťami, ľudskými, ľudovými hodnotami
Motto: „Kto u mňa neprijme chlieb a soľ, ten nie je hoden, aby som mu stoličku ponúkla"

OBSAH:

Toto dielo napísala autorka ako spomienku na mladosť. Opisovala v ňom život svojej vlastnej babičky. Aj v úvode knihy sa stretávame s venovaním pre túto osobu. Už týchto pár riadkov vyjadruje lásku a úctu, ktorú cítila autorka – Božena Němcová a ktorú cítime aj pri čítaní tejto knihy. Toto dielo nemá stupňujúci dej. Stretávame sa tu so životmi ďalších ľudí, nielen babičkinho života, ale aj so životom horára, pána otca- mlynár, Viktorky a iních. Dielo sa začína príchodom babičky za svojou dcérou a odchodom zo svojej dedinky. Prichádza k vnúčatám, ktoré nevedeli z babičky spustiť oči a veľmi rýchlo si ju obľúbili. Babička im ukázala svoje zvyky a tradície o ktorých nič nevedeli. Piekla chlieb, ktorý pre ňu bol božím darom, modlila sa za šťastie a za zdravie všetkých, priadla, starala sa o zvieratá. V jednej časti v knihe sa písalo ako psi prenikli ku kačičkám a zabili ich. Tu sa nám babička ukazuje ako veľmi citlivá osoba. Vyznieva tu aká bola šťastná keď ich videla ako sa z vajíčok ďobú, aké boli maličké, ako rástli, plávali vo vode, ponárali hlavičky, aká je šťastná keď vidí ako niečo rastie, je šťastné a ona môže byť pri tom. Babička veľmi milovala svoje vnúčaťa. Chodila s nimi na všelijaké prechádzky, rozprávala im rôzne príbehy zo svojho života a strážila ich. Píše sa tu ako aj ostatní ľudia mali radi babičku. Pán otec, pani matka, horár a jeho žena, proste ľudia ktorí boli okolo nej. Babičku si obľúbila aj kňažná, ktorá ju pozvala aj s vnúčatami na svoj zámok. Babička tu rozpráva o stretnutí s cisárom Jozefom. O tom ako sa s ním rozprávala a pritom vôbec nevedela, že to je on. Aj takéto okamihy sú v ľudskom živote veľmi dôležité a v živote babičky to bol okamih, ktorý sa je jej vryl do pamäti a vždy naň spomína. Od cisára dostala strieborný toliar, ktorý vždy nosila pri sebe. Pri návšteve horára sa babička dozvedela o nešťastnom živote mladučkej dievčinky Viktorky. Píše sa tu o tom ako sa bála pohľadu vojaka, ktorý ju stále prenasledoval. Viktorku postihlo to, že sa zbláznila a ktorej osud sa skončil smrťou počas búrky. Horár hovoril ako videl Viktorku sadnúť si na peň a spievať na nôtu aká je pri uspávankách.