referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Štvrtok, 28. augusta 2014

Pobox

ATLAS

Prihlásenie

@atlas.sk
Úvaha o detstve
Dátum pridania:21.08.2007Oznámkuj:12345
Autor referátu:holdenko
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:1 577
Referát vhodný pre:GymnáziumPočet A4:3.8
Priemerná známka:2.98Rýchle čítanie:6m 20s
Pomalé čítanie:9m 30s
 
M.Rúfus – Prosba k dospelým
Kto mi teda odpovie, vari áno, a či ešte stále nie? Alebo ... človek sa stáva dospelým vtedy, keď pred skutkom vidí dôsledky.

Sú otázky, na ktoré aj keď sa spýtam sto krát, vždy sa naskytne iná odpoveď, odpoveď od tej predošlej rozdielna a pritom novo položená možnosť je rovnako dobrá, rovnako originálna, skrátka rovnaká a hodnotne nerozlíšiteľná. Hranica medzi detským svetom a svetom dospelým je podľa môjho názoru ťažká filozofická otázka.

Vždy som si myslel, že hranicou je tá magická osemnástka, ktorá všetko dovoľuje. No z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že som sa mýlil. Myslím si, že byť dieťaťom vôbec nie je ľahké. Hlavne keď som bol najmladší medzi najstaršími...Mal som pocit, že ako dieťa som odsunutý na vedľajšiu koľaj, veď kto by bral úplne vážne malého chlapca? Ani ja ich teraz vážne neberiem, keď mám byť úprimný S postupom času a pribúdajúcimi rokmi sa však postoje, priority a konanie mení. Bol pocit zodpovednosti, teda i príchuť dospelosti, keď som prvý krát šiel do obchodu bez papierika? Som toho názoru, že áno. Zažilo to mnoho ľudí. Alebo to bolo po prvý krát, keď som si sám spravil niečo na jedenie, či už to bol obed, alebo raňajky? Zapáliť plyn, smel som vziať do rúk zápalky, a tie do rúk deťom predsa nepatria, že áno!

Pocit dospelosti však nie je len o radosti, ale i pocitoch sklamania, či smútku. Prvá láska? Ten pocit, kedy po prvý krát pocítime ako bolí sklamanie, ako bolí, keď je niečoho, alebo niečomu koniec. Alebo je to vtedy, keď zrazu chápem pohľad na tvárach rodičov, ktorý po zapálení sviečky nad hrobom len mlčky stoja a ja ich ťahám za kabát, lebo mi bola už zima? Možno som tak trochu dospel, keď i môj pohľad zmĺkol a ostal som ticho stáť nad hrobom kamaráta, prvej blízkej osoby, ktorá zrazu nebola kedykoľvek na dosah. Ale podľa mňa hranicou nie sú len vážne témy a protipóly dobra a zla, ale i maličkosti, ktoré možno badať v každodennom živote.

Mám pocit, že kým nebudem obchádzať ľad na chodníku, aby som sa po ňom nešmykol, tak ostanem dieťaťom. Kým sa budem viac tešiť na hračku z kinderka, ako samotnú čokoládu, budem aspoň vnútorne trochu dieťaťom. Dospelosť je beh na etapy, a záleží od jednotlivca, kedy ich dosiahne. Ešte pred základnou školou som neveril, že deti nosí bocian. Že darčeky nenosí Ježiško, ale na to, že ich nosí teta Zuzka som prišiel šokom. Že tekuté mydlo nie je votrelec a že keď mi bude ruka z postele ovísať, nezožerie mi ju žralok, ako som tomu veril. Tomu všetkému som časom prestal veriť...I klamanie je výsada dospelých! Všetci predsa vedia, že deti neklamú, alebo sa mýlim? No premena na dospelého sa zvyšujúcim sa vekom nezadržateľne blíži. Už sa pár krát stalo, že mi bol ponúknutý alkohol. To, že sa holím neberiem ako výhodu, ale naopak. A o chvíľu tá magická osemnástka...Aj pivo mi chutí, kávou nepohrdnem a tonic mi nepripadá taký zlý, ako kedysi...

Vyspal som sa do dospelosti, mám osemnásť.. Už môžem voliť, legálne kupovať alkohol a cigarety, volať na rôzne audiotexty, či ísť do väzenia, juhúúú!! To je to, na čo som sa tak ohromne tešil? To je všetko? Škoda, že to všetko prišlo potichu. No stal som sa dospelým? Hmm, nie. Prekvapenie sa nekonalo a v podstate sa nič nezmenilo.

Dívam sa okolo seba a premýšľam ako sa mi to vôbec stalo? A kedy? Jeden deň som s chalanmi hral na ihrisku futbal a jedinou starosťou bolo mať plné brucho po hre. Nič nebolo nemožné. Koľko šialeností, nespútaností, bláznovstiev som každý deň zažíval... Po náročnom dni som si ľahol - zobudím sa a je zo mňa zodpovedný študent a pracujúci mladý človek s povinnosťami, starosťami i stresom. Dôležité čísla viem naspamäť a nie len to telefónne, mám pracovnú dobu, svojho šéfa a už len čakám na kľúč od kancelárie.
Veď ja zmením svet! Pomôžem ľuďom! Vytvorím čosi veľké. Niečo vynájdem, alebo bude po mne pomenovaná hviezda, či dokonca súhvezdie. „Inteligenciu a talent na to mám“, podporoval som sa po urobení si osobného IQ testu. Lenže... lenže, kdesi to zlyhalo. Na pol ceste k splneniu svojho sna sa čosi pokazilo.

A zatiaľ farba na obraze mojich snov bledne v lúči kompromisov, ktoré ma situácie, ľudia a život sám nútia robiť. Je toto tá dospelosť? Je to, že skláňam hlavu, prejavom dospelosti? Je to, že mi lámu krídla, znakom dozrievania? Je to, že po zemi sa trúsia črepiny z mojich snov, prejavom vyzretosti?
 
   1  |  2    ďalejďalej
 
Copyright © 2000-2014 centrumholdings.com - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.