referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Piatok, 19. decembra 2014
ADAM MICKIEWICZ a jeho dielo Dziady III.
Dátum pridania:17.03.2011Oznámkuj:12345
Autor referátu:MariaR
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:1 402
Referát vhodný pre:Vysoká školaPočet A4:3.8
Priemerná známka:3.02Rýchle čítanie:6m 20s
Pomalé čítanie:9m 30s
 

Adam Mickiewicz sa narodil roku 1798 v Nowogródku. Po vychodení okresnej školy v Nowogródku v roku 1815 ho prijali na vilnianskú univerzitu do pedagogického seminára, a po jeho ukončení na Katedru literatúry a umenia. Počas štúdií došlo k udalosti, ktorá mala pre Miczkiewicza veľký význam, význam pre jeho ďalší myšlienkový rozvoj – založil Spolok filomatov. Po ukončení štúdií si musel Mickiewicz odpracovať štipendium ako učiteľ v Kovne. Kontakty s priateľmi neprerušil, aj naďalej pôsobil v spolku. Pobyt v Kovne, trvajúci 4 roky, dal Mickiewiczovi veľa nových hlbokých osobných prežitkov. Učiteľská práca ho veľmi nebavila. Roku 1819 písal svojím priateľom – filomatom, ktorí zostali vo Vilne:

„Predstavte si, od svojho príchodu do Kovna som ani raz od nikoho nepočul: Adam! Nikto sa na mňa ani neusmial, nikomu som srdečne nepotriasol rukou. Zo školy prichádzam vždy nervózny buď zo svojej vlastnej neschopnosti alebo tuposti svojich žiakov. Zbytočná práca! Zlosť v mojom vnútri ma zožiera a stupňuje sa niekedy tak, že by som sa najradšej obesil!“

No nielen kovnenské prostredie a škola bolo príčinou jeho ťažkého duševného stavu. Cez prvé prázdniny po štúdiách spoznal básnik Marylu Wereszczakovú. Vtedy bola zasnúbená s bohatým grófom. Maryla bola inteligentná, sčítaná, citlivá a sentimentálna. Vysnívala si milého, ktorého nazvala Gustávom. Mickiewiczova láska k nej prestala byť súkromnou vecou, pretože osobnosť Maryly vtlačila pečať mnohým jeho dielam. Prvý cyklus jeho básni, alebo aj napríklad Dziady IV. by bez tejto jeho Maryly mali úplne iný charakter. Adam a Maryla sa zblížili, no ona mu nikdy nič nesľubovala a jemu bolo zrejmé, že on chudobný študent sa nemôže porovnávať s bohatým grófom. Búrlivý príbeh ich lásky pretkáva celé kovnenské obdobie básnikovho života a tvorby. Správa o Marylinej svadbe ho priviedla do zúfalstva, na ktoré však bol pripravený. Avšak ani pri týchto ťažkých duševných otrasoch Mickiewicz nezaháľal. Jeho energia, s akou v tej dobe pracoval, si zaslúži obdiv. Začali vznikať jeho veľké diela, napríklad Oda do młodości, balada Romantyczność, ktorá sa stala básnickým manifestom, vyhlasovala cit za hlavný princíp poézie a vyzývala „mať srdce a patriť v srdce”.

Takmer počas celého svojho pobytu v Kovne sníval Mickiewicz o ceste do cudziny. Roku 1823 sa vrátil do Vilna a snažil sa získať cestovný pas. No práve v tej dobe odhalili Spolok filaretov a Mickiewicz je zatknutý a uväznený v baziliánskom kláštore. Neskôr básnik napísal: „U otcov baziliánov som opäť ožil“. V baziliánskom kláštore sa zrodil nový Mickiewicz – Mickiewicz bojovník. Na stenu svojej cely, ako vieme z tretej časti Dziadov, napísal: „23. novembra 1823 tu zomrel Gustáv, 23. novembra 1823 sa tu narodil Konrád“ To znamenalo, že zomrel zasnený Gustáv, ktorý vyzdvihoval utrpenie a narodil sa mužný Konrád, pohŕdajúci utrpením, a rozhodnutý prekonať všetky prekážky na ceste k vytúženému víťazstvu.

Práve dielo Dziady (Slávnosť mŕtvych) sú vyvrcholením Mickiewiczovho vilniansko-kovnianského obdobia jeho tvorby. Má všetky vlastnosti veľdiela, básnik ním prenikol do najhlbšieho zmyslu života. Príbeh Dziadov II. sa odohráva v kaplnke na cintoríne, kde čarodej postupne vyvoláva duchov a popritom poúča, že utrpenie a práca prinášajú plnosť ľudskosti, bez ktorej nie je možné dosiahnuť spásu. Dziady IV. sú monodrámou, jeden veľký monológ uzavretý v troch symbolických hodinách: hodina lásky, hodina zúfalstva, hodina výstrahy. Dielo charakterizuje ľúbostné vyznanie, na ktorého adresátku poukazuje hlavný hrdina, samovrah – Gustáv. Jeho nešťastie spôsobila majetková nerovnosť, pretože jeho milovaná si zvolila bohatého. Gustáv predstavuje romantika, ktorý sa búri proti spoločenským podmienkam kvôli nenaplnenej láske.

Tretia časť, teda Dziady III. je napísaná po 10. rokoch od uverejnenia druhej a štvrtej časti. Autor v nej chcel vykresliť celú históriu prenasledovania a mučeníctva svojho národa. V tejto tretej časti osobnú tragédiu nešťastnej lásky prekonal veľkou tragédiou národa. Mickiewicz s neobyčajnou presnosťou vykreslil nie len ozajstné prenasledovanie vilenskej mládeže cárskou vládou, ale aj svoj duševný boj a jeho výsledok.

V časti Wielka Improwizacja sa o básnikovi veľa dozvedáme. Improvizácia je monológom vyrozprávaným cez hlavného hrdinu Konráda, ktorý predstavuje samotného básnika. Konrád nosí celý svoj národ v sebe, taktiež ide s Bohom, no zrazu u neho nenachádza lásku a ktorému sa ako despotovi nechce pokoriť. Ale musí... Boj dobrých a zlých anjelov s jeho dušou skončí v jeho prospech. Po svojom prehovore proti Bohu vysilený padá na zem. A teda viera tu slávi skvelý triumf, no tak isto aj národ a tým aj básnik.

Boh, ktorý sa nedal vydierať Konrádovým vysokomyseľným nápadom, si našiel záľubu v skromnom otcovi Petrovi, a prezradí mu budúcnosť jeho otčiny: objaví sa muž, ktorý všetkých nepriateľov porazí, prekoná všetky prekážky a poľský národ privedie k skvelej budúcnosti. Pretože tak ako Kristus vstal z mŕtvych a priniesol spásu, tak aj Poľsko vykúpi ľudstvo zo zajatia tyranov. Teda Mickiewicz tu predstavuje dve idey. Prvá – Boh pokutuje vysokomyseľného a zjavuje sa pokornému, druhá – básnik podlieha Božej moci, v Božej spravodlivosti a milosti nachádza pre seba a pre svoj národ víťazstvo. Ak sa zameriame na druhú ideu, tak v Mickiewiczovej duši nachádzame (a nie v samotnej básni) to, že básnik sa poddal Bohu nie bezpodmienečne. On sa s Ním zmieril ako keby po dohode, že Boh prisľúbi jeho národu víťazstvo. To znamená, že Bohu, ktorý by mu to neprisľúbil, by sa nepoklonil.

No Konrád to na Boha skúšal všelijako, kým prišlo k jeho pokore. Veľmi zreteľne to vidieť na príkladoch:
Ja czuję nieśmiertelność, nieśmiertelność tworzę,
Cóż Ty większego mogłeś zrobić – Boże?

...tu sa Konrád prirovnáva k Bohu, pretože vníma, že má s Bohom veľa spoločných vecí, čo len svedčí o jeho veľkej pýche.

Ja kocham cały naród! Objąłem w ramiona
Wszystkie przeszłe i przyszłe jego pokolenia,
Przycisnąłem tu do lona,
Jak przyjaciel, kochanek, małżonek, jak ojciec:

...básnik o sebe tvrdí, že je od Boha lepší, on je ten, ktorý objíma celý národ vo svojej náručí.

Nazywam się Miljon – bo za miljony
Kocham i cierpię katusze.
Patrzę na ojczyznę biedną,
Jak syn na ojca wpelcionego w koło.
Czuję całego cierpienia narodu,
Jak matka czuje w łonie bole swego płodu.

...práve to, že Miczkiewicz hovorí v mene milóna, v mene svojho národa, mu dáva odvahu a silu žiadať Boha, aby sa s ním rozdelil o moc, aby mu prenechal vládu nad dušami na zemi.
V momente keď už Konrádov monológ kulminuje, nedokáže Boha nazvať kráľom, padá na zem, ale dozvedáme sa, že všetky rúhavé slová za neho hovorí diabol. A tak v scéne opäť nastupuje kňaz, otec Peter, ktorý vykoná na Konrádovi exorcizmus...
Na záver možme zhodnotiť, že synonymom pre Veľkú improvizáciu je určite slovné spojenie „vzbura proti Bohu”... ale vzbura vykonávaná v mene poľského národa, ktorá sa vyznačuje láskou k ľudstvu. Možnosť vystúpiť v mene tejto lásky proti najvyšším silám, Bohu alebo zákonom riadiacich svet si vyžaduje veľkú odvahu.

 
Zdroje: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch M – Ž. Bratislava 2006, Dejiny poľskej literatúry. Bratislava 1987, Živov, M.; Velký polský básník Adam Mickiewicz. Malá slovanská knihovna 1950, Kvačala, J.; Prielomy vo viere Komenského a Mickiewicza. Petrohrad, Mickiewicz, A.; Dziady. Kraków 2010
Copyright © 2000-2014 centrumholdings.com - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.