Lyrizačné tendencie v próze

Lyrika – vyjadruje city, nálady, nemá dej
Epika – má dej

Po roku 1918 vieme že dochádza k uvoľneniu v literatúre a najmä nástupom novej generácie vzniká pluralita a popri realistických tendenciách začínajú sa v literatúre uplatňovať lyrizačné prvky a to najmä u spisovateľov okolo časopisu Svojeť a Mladé slovensko. Môžeme sledovať tri typy : bezprostredne v povojnovom období ornamentálna próza táto próza sa vyznačuje ozdobnosťou jazyka a štýlu, jazyk je bohatý na umelecké prostriedky hovoríme o prehnane ozdobnom štýle, Tido Gašpar, Ján Hrušovský, Gejza Vámoš. Druhé obdobie lyriky je tvarovaná próza ktorá je založená na expresionalisticko-senzualistickej epike je ovplivnená duševným stavom básnika napr. Jozef Cíger Hronský, Jozef Horák, Bodenek. Tretia je próza literárneho naturalizmu dominantným prvkom je rozprávkovo-mýtický epický princíp. Rozvíja sa najmä v 30-tych rokoch, dej sa odohráva v dedinskom prostredí ktoré je diferencované na tam hore a tam dolu keď sa dej odohráva v dedine a hore v horách. Hrdinami sú jednoduchý ľudia ktorý sa snažia obhájiť svoju česť, svoju statočnosť v dielach je veľa rozprávkových prvkov a to v pomenovaní postáv, zásah zvierat do života postáv, uplatňuje sa základný princíp rozprávky boj dobra a zla a víťazí dobro. Próza literárneho naturizmu sa začína tvorbou Ľuda Ondrejova a vrcholným dielom Švantnera ďalej tam patria Dobroslav Chrobák a Margita Figuli.