referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Streda, 22. októbra 2014
Velikáni slovenskej literatúry
Dátum pridania:24.05.2007Oznámkuj:12345
Autor referátu:kolaaac
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:1 530
Referát vhodný pre:GymnáziumPočet A4:4.6
Priemerná známka:3.03Rýchle čítanie:7m 40s
Pomalé čítanie:11m 30s
 
Ján Smrek

Narodil sa 16. 10. 1898 v maloroľníckej rodine v okrese Trenčín, v Zemianskom Lieskovom. Do ľudovej školy začal chodiť v Kochanovciach (1904). Keď mu v roku 1907 zomrel otec, vzali ho na výchovu do evanjelického sirotinca v Modre, kde mu venoval starostlivosť Samuel Zoch. Ako pätnásťročný chlapec sa presťahoval do Petrovca. V rodine Jozefa Godru sa vyučil za obchodníckeho pomocníka (1913-17). Potom krátko pracoval Ružomberku v obchode Fedora Houdka (1917), odkiaľ narukoval do Budapešti k delostreleckému pluku. Po polročnom vojenskom výcviku sa dostal s rakúsko-uhorskou armádou do Carihradu (Istambul) a na front do Palestíny (1918). Ochorel tam na maláriu a po liečení v Damasku, v Alepe a Kadikoji (predmestie Carihradu) sa vrátil cez Odesu, Ukrajinu, Bukovinu a Halič do Budapešti (1919). Potom študoval v Modre na učiteľskom ústave (1919-21).

Už ako stredoškolák sa stal z podnetu Štefana Krčméryho spolupracovníkom Národných novín v Martine, kde cez letné prázdninové mesiace praxoval (1920, 1921) a publikoval články, besednice, správy atď. Po maturite sa zapísal na evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave. Pobudol tam len šesť semestrov (1921-24), pretože ho celkom zaujala novinárska práca. V roku 1924 vstúpil do redakcie Slovenského denníka v Bratislave a onedlho sa stal redaktorom Národných novín v Martine (1925-29). Od polovice dvadsiatych rokov redigoval v pražskom Mazáčovom nakladateľstve Edíciu mladých slovenských autorov. Spočiatku ju redigoval z Martina, no v roku 1930 sa presťahoval do Prahy. Neskôr začal vydávať literárny časopis Elán, ktorý vychádzal až do povojnových čias. Po prechode do Bratislavy sa tento časopis stal orgánom Spolku slovenských spisovateľov (1939-44). Pri Eláne založil aj Komornú knižnicu Elánu, ktorú redigoval v rokoch 1941 až 1949. Viedol ju aj po roku 1950, kedy ju prevzalo nakladateľstvo Slovenský spisovateľ pod názvom Nová komorná knižnica Elánu. Vo vojnových rokoch sa venoval literárno-organizačnej práci. V roku 1954 dostal štátnu cenu K. Gottwalda a v roku 1966 bol vymenovaný za národného umelca.

Daniel Hevier

Narodil sa 6. decembra 1955 v Bratislave v učiteľskej rodine. Do základnej školy a do gymnázia chodil v Prievidzi. Po maturite roku 1974 študoval estetickú výchovu a slovenčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Už počas štúdia začal pracovať ako redaktor literárnej redakcie Československého rozhlasu v Bratislave. V rokoch 1982-1989 bol profesionálnym spisovateľom v slobodnom povolaní. Potom sa stal šéfredaktorom vydavateľstva Mladé letá. Od roku 1992 vedie vlastné vydavateľstvo Hevi v Bratislave.

Literárne začal tvoriť už ako stredoškolák a prvé verše uverejňoval v rôznych literárnych i detských časopisoch. Knižne debutoval zbierkou básní Motýlí kolotoč (1974), v ktorej prejavil radosť a očarenie zo života, z krásy prírody, zo šťastného rodinného zázemia i z prvých citových očarení. Táto tématická línia sa prejavila aj v zbierke S otcom v záhrade (1976). Nasledujúca zbierka Vták pije z koľaje (1977) je básnickym zamyslením nad poslaním a možnosťami krásy a poézie v súčasnom svete. Z formálneho hľadiska sa v týchto zbierkach prejavil ako básnik zvukomalebnosti slova a rýmu, ktorému nechýba bohatá metaforika a vtip. V nasledujúcej zbierke Nonstop (1981) vyjadril napätie medzi odcudzením medziľudských vzťahov a nádejou, že predsalen existuje východisko na ceste k dobru a morálnym hodnotám človeka. Toto napätie, umocnené obavou z dehumanizačného vplyvu technickej civilizácie na osudy ľudstva, ešte viac zdôraznil v zbierke Elektrónkový klaun (1983). Básnická zbierka Muž hľadá more (1984) je poetickou kompozíciou o ceste muža, ktorý hľadá svoje miesto v živote najmä spoznávaním seba samého. Ako civilizačnú poéziu všedného dňa možno charakterizovať básnické zbierky Pohyblivý breh (1984) a V každých dverách (1988). Svoje satyrické verše vydal v knihe Psí tridsiatok (1990). Rovnocennou, ba v poslednom období aj prevažujúcou časťou Hevierových literárnych záujmov je básnická a prozaická tvorba pre deti. V oboch žánroch dominuje úsilie o uchopenie viacvýznamovosti slov v širsom texte a kontexte. A to rovnako v ich zvukovom i tvarovom prejave. Uplatnenie tohto princípu je spojene s nekonvenčnou metaforikou. Také sú básnické zbierky Vtáci v tanci (1978), Nevyplazuj jazyk na leva (1982), Krajina Zazračno (1983), Kráľ naháňa králika (1985), Básnička ti pomôže (1989), Hovorníček (1992), Nočny predaj nádeje (1994), Fúzy od čokolády (1994), Heviho ABC (1995), bibliofília kresieb v texte Báseň z piesku (1995), Básne z reklamnej kampane na koniec sveta (1996), Aby bolo veselo (1998). Zjednocújuci kompozičný princíp majú aj knihy humoristických rozprávok zo života súčasných detí a zo sveta, ktorý postupne objavujú. Také sú knihy poetických rozprávok Kam chodia na zimu zmrzlinári (1984), Trinásť pochodujúcich čajníkov (1984), Aprílovy Hugo (1985), Odlet papierových lastovičiek (1985), Skladací dáždnik a Dáždnikový skladateľ (1986), Futbal s papučou (1989), Z poslednej lavice (O skole nevážne, vážne a odvážne, 1989), Rozprávkova torta alebo rozprávky na dobré ráno, dobrý deň, dobrý večer, dobrú noc a dobrú chuť (1990, v spoluautorstve s V. Bednárom), Nám sa ešte nechce spať (1990), Aladár a Baltazár na kolotoči (1990), Naši ježkovia (1994), Chcete byť šťastní? Opýtajte sa ma, ako na to, podobenstvá, postrehy, príbehy, posolstvá, pamflety, poviedky napísal, nakreslil a prežil Daniel Hevier (1995), Nám sa už zase nechce spať (1995), KONOR: malý psík s veťkým menom (1997), Volajú ma Hevi: tajná knižka o Danielovi Hevierovi, jeho snoch & výmysloch (1997).

D. Hevier je tiež zostavovateľom, editorom a ilustrátorom viacerých výberov humoristických rozprávok a zborníkov poézie z domácej i svetovej literatúry, textov k piesňam, leporel, omaľovačiek ako Rozprávka za päťdesiat halierov (1986), Sto najsmiešnejších rozprávok (1986), Rozprávky na celý rok (1989), Z poslednej lavice (1989), 321 žart! (1990), Odkliata panna (1992), Básnička ti pomôže (1994), Motýľ z iného neba (1995), Šašo Jašo (1996) Hrdzovlasá (1997) a iné. Pre najmenšie nepočujúce deti napísal knihu Päť prštekov na ruke (1994) v posunkovej reči. Je aj autorom súboru literárnokritických esejí a úvah o súčasných slovenských básnikoch Porozumenie v jednej reči (1988), zostavovateľom výberu Spomienka na anjela (1994) z tvorby autorov katolíckej moderny, bábkovej hry pre najmenších Uspávankus (1988), rozprávkovej rozhlasovej hry Keď budeš sám, zavolaj (1989), humoristickej rozhlasovej hry Silvester v škole (1989) a textov na magnetofónovej kazete Chytajú nás (1992). Prebásnil verše v Pamätnej knihe: moje prvé sväté prijímanie (1998).

Andrej Sládkovič

Občianskym menom Andrej Braxatoris, syn krupinského učiteľa a literáta. Nižšie školy vychodil v rodisku, potom študoval na piaristickom gymnáziu v Krupine a od roku 1832 na lýceu v Banskej Štiavnici. Roku 1838 pre nedostatok finančných prostriedkov štúdiá prerušil a prijal miesto pomocného učiteľa v Ladzanoch. Po roku sa vrátil na Banskoštiavnické lýceum, dával súkromné hodiny v meštianskych rodinách, zapájal sa do práce v študentskom Ústave reči a literatúry, v ktorom zastával funkciu zapisovateľa, a za pomoci učiteľa Jána Slujku založil slovenský spevokol.

Od septembra 1840 pokračoval v štúdiách na lýceu v Bratislave, kde v Ústave reči a literatúry patril medzi najiniciatívnejších členov a popredných básnikov. Cez prázdniny 1841 sa spolu so Samuelom Jurkovičom pričinil o založenie „slovenského národného divadla“ v Sobotišti. V rokoch 1842-1843 bol vychovávateľom v Hodruši.
V septembri 1843 odišiel študovať na univerzitu do Halle, kde sa zoznámil s Hegelovou filozofiou, nemeckou kultúrou a s Puškinovým dielom. Po návrate do vlasti (1844) sa stal vychovávateľom v Rybároch. 9. júna 1847 nastúpil miesto evanjelického farára v Hrochoti. V revolučných udalostiach r. 1849 bol zaistený a vyšetrovaný. Od 12. Mája 1856 pôsobil ako farár v Radvani nad Hronom. Zúčastnil sa na memorandovom zhromaždení v Martine, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, posudzovateľom dramatických a literárnych prác. Po smrti Karola Kuzmányho sa stal predsedom Zpěvníkového výboru, ktorý mal na starosti vydávanie duchovných piesní a náboženských kníh. Koncom roku 1868 vážne ochorel na vodnatieľku, z ktorej sa už nevyliečil, no tvoril až do posledných chvíľ, zastával zverené funkcie a bol poradcom mladším literátom.
 
Copyright © 2000-2014 centrumholdings.com - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.