referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Streda, 17. septembra 2014
Existencializmus
Dátum pridania:30.11.1999Oznámkuj:12345
Autor referátu:Filpas
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:7 153
Referát vhodný pre:Stredná odborná školaPočet A4:19.7
Priemerná známka:2.97Rýchle čítanie:32m 50s
Pomalé čítanie:49m 15s
 
Úvod

Albert CAMUS:
„Nekráčaj predo mnou, možno ťa nebudem nasledovať. Nekráčaj za mnou, možno ťa nedokážem viesť. Kráčaj vedľa mňa a buď môj priateľ.“

Albert Camus vo svojom svetoznámom románe Mor vytvoril obraz nadčasového človeka, jeho hlavný hrdina, lekár, Sizyfovský typ, je predovšetkým filozofom, o ktorom autor hovorí:
„Rieux sa rozhodol, že napíše príbeh, ktorý sa nikdy nekončí; napísal ho, aby nebol jedným z tých, ktorí mlčia, aby svedčil v prospech postihnutých morom, aby zanechal aspoň spomienku na bezprávie a násilie, ktoré im bolo spôsobené, a aby prosto iba povedal to, čomu sa človek uprostred katastrof naučí, že totiž v ľuďoch je viac vecí hodných obdivu ako zavrhnutia.“ 1 (s. 258)

S týmto citátom by som chcel začať, pretože čo sa deje s nami, keď nerozvíjame našu rozumovú kapacitu, nesnažíme sa o poznanie vlastného vedomia, o poznanie svojho ja, seba ako neznámej bytosti ?
Základom je si uvedomiť, že sme – a kto vlastne sme? Sme mysliace bytosti, ktoré by mali rozvíjať svoju osobnosť. A preto je dôležité je začať sebapoznávaním. Vo vedomí nám začína rozkvitať postupne iskierka poznania. Aj negatívne situácie a zážitky by sme mali využiť, premeniť na niečo, čo o nás vypovedá. Nie je správne ich potláčať do podvedomia, práve v ústí nášho vedomia do problémov našej reality môžeme nájsť seba - uvedomenie. Uvádzame sa do poznávania cestami rozumu, k niečomu absolútnemu, čo nám bolo dané ako základ.
To, že tvoríme, to znamená, že aktívne sa snažíme o našu existenciu. Že sme, predchádza to, čo sme. Ľudia sú v niečom rovnakí, každý máme v sebe podobný základ, na ktorý sa však mnohí ľudia žiaľ nikdy nepýtajú. Vo vedomí nachádzajme svoje ja. Vieme si predstaviť základ, akúsi iskru svojho bytia, diania vo svojom vnútri.
Každý sme odsúdení na to isté, nosíme v sebe plod večnej podstaty, sami sa uvádzame do pohybu rozhodnutí, sme schopní rozhodovať. Vo svojej vlastnej koncepcii si skúsme nájsť rozumovo založené súcno, to naše, pre ktoré sa oplatí existovať.
Na úpätí našich činov nám náš život časo pripadá stereotypný a to možno preto, že sme nenašli pravý dôvod existencie nášho ja. Mali by sme sa vedome zapájať do svojho bytia, a ako ľudské bytosti pomáhať si navzájom, byť korektní voči sebe, zodpovedne si plniť morálne zásady, aby sme našli poznanie samých seba. Aj keď sa nám občas náš čin bude zdať často absurdný, keď dôjdeme k cieľu, len vtedy zistíme, že absurdnosť je krajný bod sebapoznania a začneme konať dômyselnejšie.








1. Vysvetlenie pojmov

Existencializmus - je filozofický a neskôr literárny smer, ktorý vznikol najskôr v nemeckej a francúzskej filozofii začiatkom 20. storočia a počas 2. svetovej vojny sa
preniesol z filozofie do francúzskej literatúry (J. P. Sartre, A. Camus).
Existencializmus je výhradne zameraný na postavenie človeka v spoločnosti. Študuje správanie jednotlivca v hraničných situáciách a prejavy ľudskej existencie, individuálne i spoločenské bytie, ktoré je časovo ohraničené, konečné. Podľa existencialistov človek v realite a v hraničných situáciách seba utvára ako aktívna bytosť výlučne svojim konaním, slobodnou vôľou rozhodovať.
Preberaním a vytváraním zodpovednosti sa zbavuje absurdnosti, čo podmieňuje aj jeho zmysel života. Vytvárajúce sa a v krízových situáciách rozvíjajúce sa myslenie zaväzuje indivíduum klásť si otázku zmyslu svojej existencie. Je to myslenie , ktoré posúva človeka k nevyhnutnosti poznávať sa ako bytosť , ktorá myslí a rozhoduje sama o sebe a zároveň je zodpovedná za celé ľudské spoločenstvo.
Existencializmus – ( po latinsky existencia : bytie, jestvovanie) Je teda myšlienkový, filozofický a umelecký smer , ktorý skúma otázky existencie človeka z hľadiska jeho individuality i spoločenských vzťahov.

Bytie – najvšeobecnejší pojem vo filozofii, ktorý označuje, že niečo je, niečo prebýva vo svete našej existencie. Teda sa vzťahuje na všetky druhy súcna.
Reálne bytie je bytie vecí, udalostí, osôb i činov, ktoré tvoria časovú a priestorovú jednotlivú skutočnosť. Je to bytie ako existencia v objektívnom svete.
Ideálne bytie zase nepodlieha času, histórii, nemá charakter jednej bytosti, je bytie trvajúce a vždy jestvujúce. Je to pojmové a idealizované bytie.
Absurdita – Prejav pocitu absurdnosti začína rozpadom tradičných hodnôt človeka späť do jeho čírej fakticity. Reálny svet, izolovaný a vytrhnutý z dôverne známych vzťahov k prostrediu a okolia sa javí ako neprehľadný a chaotický. Nezmysel v bytí naznačuje neprekonateľný nesúlad medzi túžbou človeka po šťastí, po absolútne a faktickou konečnosťou. Neprekonateľný nesúlad zanecháva v človeku, ponechanom na seba , existenciálny pocit absurdnosti.
„Človek akoby hovoril do telefónu za sklenenou stenou : nepočujeme ho, vidíme len jeho nezmyslenú mimiku“. (A. Camus). Svet vecí, objektov a ľudí, ktorý existuje len ako čistá predmetnosť, ostáva uzavretý a neprístupný. Získava podobu čohosi strnulého. Prekonaním absurdnej situácie simulovanej v našom prostredí získame plnohodnotnejšie myslenie o správaní sa v netradičných situáciách.
Súcno - Nedefinovateľnosť bytia vyplýva z jeho všeobecnosti, tento pojem nemožno odvodiť z nijakého vyššieho celku. Otázku najvyššieho bytia nemôže priniesť vysvetlenie. Pretože aj najvyššie súcno je len súcnom medzi mnohými inými a preto o ňom uvažujeme podľa určitého spôsobu v dianí.
Človek vidí sám seba ako súcno medzi inými, ale ako pýtajúca osoba sa vyznačuje tým, že nie len jednoducho je, ale človeku ako súcnu ide o samo bytie o existenčný príznak. Zo všetkých súcien iba človek môže nadobudnúť vzťah k sebe samému. Preto sa človek vyznačuje existenciou.



2. Historické predpoklady vzniku existencializmu

Existenciálna filozofia vzniká v 20. storočí v čase hlbokej morálnej a preto i filozofickej krízy spoločnosti, ktorá vrcholí prepuknutím 1. svetovej vojny, nárastom rasizmu a antisemitizmu vrcholiacom vo vzniku fašizmu a v 2. svetovej vojny. Moderný človek pociťuje hrôzu z existencie, nie je si už istý svojím postavením v spoločnosti, neverí jej, prežíva ju ako úzkosť – strach z bytia. Cíti, že nemôže byť sám a pritom sa už nemôže spoliehať na ľudské spoločenstvo, ktoré sa uberá najkrvavejšími cestami z jednej svetovej vojny do druhej, pričom vyvražďovaním celých etnických skupín (Židov, Rómov, Slovanov) dokazuje, že človek ako taký nemá žiadnu hodnotu. Možno ho zabiť, zničiť, zlikvidovať v mene akejkoľvek nezmyselnej idey. Teda svet sa javí absurdný a človek uprostred neho je cudzincom.
Človek ako bytosť nemôže veriť nikomu, ani samému sebe a preto si kladie otázky:
„Kto som? Kedy a v akej situácii sa môžem poznať? Vtedy, keď prestanem pred svetom hrať divadlo? Aká to musí byť katastrofa, ktorá ma donúti zložiť aj tú poslednú masku? Čo tvorí moju podstatu, ak dokážem ako človek pohŕdať, zabíjať, nesúcitiť, nezaujímať sa o nič iné – iba o vlastný prospech? Čo som schopný urobiť kvôli bohatstvu? Čo je základom vnútorného ľudského zla, ktoré sa šíri ako epidémia?“



PREDSTAVITELIA LITERÁRNEHO EXISTENCIALIZMU
Významným predstaviteľom existencializmu bol Jean – Paul Sartre (1905 – 1980). V jeho práci sa odráža tradícia francúzskej literatúry, ale aj originálny vplyv Hegelovej a Heideggerovej filozofie.
Sartrove diela sú preniknuté otázkami o zmysle ľudskej existencii a o poslaní jednotlivca.
Jeho najznámejšie diela sú : Hnus, Múr, Bytie a ničota, Cesty k slobode, Muchy, Diabol a Pánboh, Slová.
Sartre dáva svojim hrdinom pocit úzkosti, i nádeje. Rád zobrazoval človeka v hraničných situáciách, najčastejšie v blízkosti smrti, keď nemôže nič predstierať uvedomí si realitu. Svojou literárnou tvorbou a kritikou ľudského myslenia spôsobil ovplyvnenie svetovej modernej literatúry.
Albert Camus (1913 – 1960) :
Narodil sa v Alžírsku kde, aj vyštudoval filozofiu. Bol prozaik, dramatik, publicista a filozof. Po čas 2. svetovej vojny sa aktívne zúčastnil na protifašistickom odboji .Za svoju existenciálnu literatúru dostal v roku 1957 Nobelovu cenu. Jadrom jeho teórie je otázka zmyslu života. Domnieval sa, že je potrebné, aby si človek uvedomil svoj zmysel bytia ako adekvátna bytosť, ktorá je činná vo svojom živote. Jednou z jeho myšlienok je pocit vyhnanstva medzi ľuďmi. Osoba, ktorá si nie je schopná určiť zmysel a smer v živote sa k nemu stavia pasívne. Camus tým chce povedať, aby sme si vedeli vybrať zmysel nášho konania, kreativitu a aktivitu ako individiuá, ktoré sú si vedomé svojho bytia.
Camus priznáva, že konanie človeka má niekedy zmysel. Tvrdí, že človek si uvedomí zmysel svojej existencie v situácií, ktorú nepredpokladal. V hraničnej obmedzenosti v absurdnej situácii si dokážeme uvedomiť zmysel života.
Jeho diela : Caligula, Prvý človek, Cudzinec, Mýtus o Sizyfovi, Mor, Človek, ktorý sa búri, Pád, Exil a Kráľovstvo.
Princíp Camusových diel nespočíva v štýle, ale vo filozofickom podtóne. Jeho tvorba je výrazne precízna, rúca naivnú ilúziu spokojného konzumného života a nabáda k tomu, aby každý jednotlivec mal odvahu sa postaviť proti systémovým tradíciám.



3. Vzťah filozofie a literatúry
Camusovo dielo vo svetle literatúry:

Mor je vrcholným dielom A. Camusa. Je to zobrazenie humanizmu v netradičných situáciách. Autor zobrazuje imaginárnu chorobu, ktorá zasahuje nespočetné množstvo ľudí. Ukazuje reakcie ľudí na epidémiu, ich strach, bolesť, úzkosť.
Sleduje povahy ľudí v netradičnej situácii. Uzavretá oblasť mesta v katastrofickej situácii prinúti aj ľudí rozličných názorov spolupracovať medzi sebou. Postavy sú stelesnením rôznych názorov a ideí. Autor chcel dielom zobraziť Francúzsko okupované čiernym morom nacizmu. A. Camus v diele vynikajúcim spôsobom spája myšlienku odsúdenia fašizmu a zodpovednosti človeka za mor akéhokoľvek typu. Z Literárneho hľadiska je to humanistické dielo riešiace mravné problémy ľudí. Autor vyjadruje odpor voči vojne, násiliu ukazuje , že násilnícke konanie v hraničných situáciách nemá zmysel a je bezcharakterné. A. Camus nie je prvý, ani posledný existenčný humanista, ktorý spája činný postoj so skepsou a pesimizmom, týkajúcich sa cieľov ľudského života.


Camusovo dielo vo svetle filozofie:

Dielo Mor je obrazná teória existencializmu. Autor v nej skvostne poukazuje na rozličné typy pováh a ideálov. Je tu neskrotne dokumentovaná pasivita ľudí v bežnom živote.
Dielo je riešením vnútorných vzťahov nás všetkých. Až v úplne absurdnej situácii si v našom vedomí otvoríme myšlienku vlastného bytia. Pernamentný spôsob života a prežívania a stereotypné konanie nám myseľ ustáli v rozsahu, ktorý neprekračuje hranicu bežného a teda neskúmajúceho pohľadu na svet a praktických problémov. No nezvyčajná odozva reality, životnou náhodou poskytnutá absurdnosť, ktorou je naša ustálená myseľ preľaknutá, nám pomôže otvoriť, vyjasniť si myseľ. V nechápanej absurdnosti, vo vyhrotenom konaní často neočakávane nájdeme zmysel svojej existencie.
Rozpad hodnôt, ktoré boli pre nás tradičné nás uvádzajú do iného posunu nazerania na veci okolo nás. Bez ohľadu na čas, na priestor sme si vedomí svojho konania v bytí ako takom. Keď strácame kontakt so svetom, lebo mu prestávame rozumieť, uvedomíme si prostú skutočnosť, že sme a zrazu sa pred nami otvára jednoduchá a predsa takmer neriešiteľná otázka: „Čo znamená byť, existovať?“
„ Existenciálny pocit absurdnosti ponúka nášmu poznaniu veľké množstvo trblietajúcich sa úlomkov.“(A. Camus). Uvedomenie nezmyslu nášho konania nás privádza rozmýšľať o bytí, o skutočnom súcne nášho života. Obrazné vyjadrenia ľudského správania, ktoré vytvoril autor v diele, platia aj v našich pragmatických činoch.




4. Literárny existencializmus

Analýzou človeka v jeho spoločenskom zriadení a existenciou osoby sa začala zaoberať francúzska literatúra. Táto analýza ľudskej bytosti začala po 2. svetovej vojne i v literatúre, najskôr vo francúzskej a onedlho i v európskej a americkej.
Existencialisti sa vo svojich dielach obracajú na človeka s filozoficko – etickým posolstvom, opisujú základné otázky ľudského bytia. Uprednostňujú osobnú slobodu jednotlivca. Podľa existencialistov život človeka záleží len na jeho voľbe.
„ My sme slobodné indivíduá a naša sloboda spočíva v tom, že sme počas celého života odsúdení na rozhodovanie „ ( J. P. Sartre ). Každý jednotlivec by si mal byť vedomý svojho bytia v rozmeroch svojho chápania a poznania. Osobnú slobodu dokazuje človek tým, že sa neriadi spoločnosťou, ktorá sa mu snaží vnútiť smer konania a spôsobu života.
Rozhodovať by sme sa mali sa na základe vlastnej vôle. Literárny existencializmus je založený na subjektívnych poznatkoch a pocitoch.





5. Analýza Camusových diel

5.1. Mýtus o Sizyfovi
Esej mýtus o Sizyfovi je stvárnenie antického gréckeho hrdinu, ktorý je odsúdení bohmi vytláčať veľkú skalu na vrchol hory. Kameň mu vždy padá nadol. Camus chce ukázať nezmyselnosť v ľudskom konaní v danej situácií. No predsa sa oplatí aktívne usporiadať veci, ktoré robíme nezmyselne. Pri vykonávaní absurdnej činnosti nájdeme zmysel úsilia a prežitia.
Vždy nájdeme zmysel ľudskej absurdnosti v aktívnom konaní pre spoločenstvo ľudí, pre nás. Camusova nádej pre ľudí v tomto diele spočíva vo vynaloženej aktivite ako prostriedku proti nepriaznivým spoločenským pomerom.
(SPRACOVANÉ PODĽA UČEBNICE LITERATÚRY PRE 4. ROČNÍK GYMNÁZÍ A STREDNÝCH ŠKOL – V. OBERT A KOL.)



5.2 Cudzinec

je jeden z najznámejších románov 20. storočia. Hlavný hrdina Meursault je skromný úradník v Alžírsku, ktorý si žije zo dňa na deň. Zúčastní sa pohrebu svojej matky, s ktorou nežil už dlhšiu dobu, no neprejavuje cit nad jej smrťou a pohreb sa mu javí všedný. Myšlienky má nezmenené ako každý deň a necíti ani radosť ani žiaľ. Spoločnosť mu robí jeho priateľka - bývalá kolegyňa Mária. V ľúbostnom pomere s Máriou neprejavuje cit a lásku k nej, čo samozrejme Máriu trápi a snaží sa ho pochopiť.
K otázke, či sa spolu zoberú a budú spolu žiť, Meursault odpovedá, že mu je to jedno a tvári sa ľahostajne. Pomáha susedovi Raymondovi pomstiť sa jeho priateľke a jej arabskému bratovi a vôbec ho nezaujíma či koná dobre. Nakoniec prijíma pozvanie Raymonda na pláž ku jeho blízkemu kamarátovi. Pri chate stretávajú arabských oponentov Raymonda, ktorý začína cítiť strach, no Meursault nič z citov neprejavuje. Pri ďalšom opakovaní stretnutia s nimi v bližšej vzdialenosti sa začnú provokovať. Meursault podlieha panike a bez rozumového opodstatnenia zastrelí Raymondovou zbraňou jedného Araba. Zdesené výrazy okoloidúcich nevyrušujú Meursalta, ktorý cíti iba páľavu slnka a silný pot. Camus zbavuje hrdinu všetkých vonkajších prejavov správania a citov, akoby ani nešlo o živú bytosť, ale iba o záznam vedomia, ktoré registruje nezmyselné situácie.
Meursault je zadržaný vo väzbe. Pridelený advokát sa mu snaží pomôcť, citovo dohovára Meursaultovi, aby prejavil súcit a priznal pred súdom , že mu je to ľúto. No Meursault neprejavuje záujem korektne s nim spolupracovať a vraví mu, že necíti ľútosť nad mŕtvym Arabom. Na súde o ňom vypovedajú ako o bezcitnom človeku, ktorý prejavil nepochopiteľnú nezúčastnenosť a pasivitu aj k vlastnej matke i ľudom v jeho blízkosti. Takže mu udeľujú trest smrti. V bezcitnom srdci Meursalta sa prejaví čudný pocit, ktorý v ňom doposiaľ driemal. Cíti sa byť iným ako ľudia, ktorí ho obklopujú, ktorí ho majú radi, tí čo ho súdia. Vidí v sebe odlišnú bytosť od nich, nepatri k nim. Ľudia sú mu odcudzení. Keď stratí akúkoľvek nádej žiť, cíti v sebe slobodu. Odmieta slová kňaza, ktoré preňho nič neznamenajú. V odcudzenosti od ľudí, ktorým sa nevie prispôsobiť, sa smrť preňho stáva vykúpením. Smrť ho zbavuje zodpovednosti za vlastné činy.
Autor chápe osudovú zákonitosť ako ohromujúcu ľudskú vôľu. A pasivitou ľudí dokazuje ich neschopnosť žiť a uvedomiť si samého seba.





6. MOR

Camusov svetoznámy román Mor je podľa autora protestom proti fašizmu a zároveň toto výnimočné dielo svetovej literatúry ukazuje, ako sa v 20. storočí približuje filozofia a literatúra. Existenčné problémy moderného človeka sú také naliehavé, že sa pri ich riešení stretávajú filozofi i literáti. Mení sa podoba literárneho diela – podstatná je reflexia, úvaha, hodnotenie. V modernej literatúre ustupuje do úzadia príbeh i charakteristika postáv. Nie je dôležité to, ako postava vyzerá, dôležité je to, ako postava myslí. A tak hlavní protagonisti – literárne postavy Dr. Rioux a Tarrou sú zároveň i rozprávačmi tohto zvláštneho príbehu prímorského mestečka, ktoré svojím opisom pripomína skôr nehybnú fotografiu ako skutočné miesto. Je to mesto bez zelene, uzavreté do seba, je to mesto, ktoré odráža vnútro svojich obyvateľov.
Ľudia v meste Oran hýrili precíznosťou, pracovitosťou, stereotypne chodili do práce, spĺňajúc si svoje túžby i zámienky. No každý jednotlivec netušiac v sebe nosil zatrpknutosť, zlobu, závisť, ľudskú chorobu, ktorú si nikto nevie uvedomiť, nikto sa ňou nezaoberá. Je to náš aspekt nevedomosti, ktorý sa až v situácii ohrozenia prejaví ako signalizácia ľudského strachu. Nevedomý, na pohľad vyrovnaný a predsa nepokojný ľud sa prerýval každodennosťou života.

Nezvyčajný jav v podobe veľkého množstva mŕtvych potkanov, bol začiatkom tragédie, ktorú si obyvatelia mesta Oran spočiatku ani nevšimli. Človek ako taký – teda i občan malého prímorského mestečka, zaoberajúci sa svojimi individuálnymi problémami, nereaguje spočiatku ani na neobyčajnú situáciu, a tváril sa odmietavo kedykoľvek boli bezpečnostnými opatreniami zasiahnuté jeho každodenné návyky, pohodlie a stereotyp. Symbolický jednotlivec a ani obyvatelia sa nehodlali riešiť problém zdochýnajúcich potkanov, ktorý sa zatiaľ nedotkol ich súkromia.
Príbeh pred čitateľom otvára doktor Rieux, ktorý v monotónnom naladení kráčal do práce, no potiaže mu robili mŕtve potkany, ktoré stretával na každej ulici. Upozornením domovníka nemocnice na krvavé škvrny zdochnutých hlodavcov sa v ňom na chvíľu uvoľnilo napätie, no aj tak nebol veľmi spokojný . Ale pokračoval vo svojej lekárskej profesii tak ako každý deň.

Obmedzený charakter ľudí po vzniku choroby nevyprovokoval v nikom žiadne počudovanie. Ani šíriaci sa mikrób zdochýnajúcich zvierat, ktorý začal o pár dní postihovať i ľudí, nevyvolal v mešťanoch túžbu po záchrane. Keď sa to netýka osobne ich a ich blízkych, akoby sa nič nedialo. Až začínajúce uzliny, plné hnisu a neúprosnej bolesti, ktoré najskôr iba nerobili dobrý dojem, s postupujúcou chorobou a utrpením začali do mesta vnášať strach.
Vedomý človek - doktor Rieux - pochopil šíriace sa nebezpečenstvo. No proti väčšine konzumných ľudí, ktorá sa vo veci tvári pasívne, sotva mohol niečo spraviť. Ticho a seriózne ošetroval chorých ľudí spôsobom, o ktorom vedel, že nemôže byť účinný, pretože nepoznal príčinu a ani mikrób.

Obklopení nákazou, smrteľnou infekciou, začínajú sami ľudia stále viac umierať. Rieuxov pocit sa začal zhoršovať pri mŕtvom tele domovníka, ktorý skonal s veľkými opuchlinami. Jeho pocity z choroby a z osobných problémov ho pritlačili k úsiliu redukovať roznášajúcu sa chorobu.

Jeho oznámenie o začínajúcej sa chorobe zdravotnej rade vyvolalo nezáujem vyššie postavených osôb v meste Oran. Vyššie postavení jednotlivci, ktorí rozhodujú o spôsobe života ostatných ľud , sú pasívni , nechcú a odmietajú prijať fakt, že ich ohrozuje šíriaci sa mor, dôvodom je ich ľahostajnosť a akýsi materiálny egoizmus. Majú strach o svoje postavenie kvôli panike, ktorá by mohla vzniknúť. No nevedomosť ich bude sprevádzať ku životnému krachu neprebudenej duše.

Stúpajúci počet obetí sa časom rapídne zvýšil. Rozšírené množstvo chorých prebudilo v úradoch a štátnych zriadeniach napokon strach. Úrady prikázali uzatvorenie mesta. Akákoľvek migrácia s okolitým svetom bola zakázaná. Nakazení obyvatelia neznámou chorobou boli definitívne izolovaní. Vlastne sa uzavrela celá oblasť napriek ich vôli. Turisti, podnikatelia, všetci neznámi, zostali zatvorení spolu s obyvateľmi v meste.
Veľké mesto bolo ako z fólie, poriadne oddelené od celého iného sveta. Zaskočení a ohrození ľudia vystúpili zo stereotypného konzumu. Začali si otvárať myseľ, no málo jednotlivcov si bolo schopných uvedomiť obraz svojho vedomia.

Dr. Rieux sa pohyboval po meste a ošetroval malátnych chorých ľudí, bojoval neúnavne proti nebezpečenstvu - teraz už oficiálne nazvaným morom. Myšlienka, že jeho žena je mimo mesta ho trápila, no na druhej strane cítil, že boj s chorobou je nevyhnutný, aj keď zatiaľ nik nepozná liek, Pasivita by však iba zväčšovala šancu na výhru zo strany moru a preto pomáhal iným.

Zdraví, mocní , i jednoduchí ľudia - nakazení jedom sa začínajú modliť ku svojmu Bohu. Páter Paneloux zvolal ľudí ku spoločným modlitbám. Paneloux ľuďom pripomínal všetky skazy na svete a tvrdil, že ľudia si za to môžu sami a aby si zmierili so svojim osudom, ktorý treba prijať ako boží trest.

Ľudia postupne začínajú tušiť, že infekcia je v nich.
Tu sa roztvára hlavná myšlienka diela: „ Mor je v nás, my sme tvorcami svojej apokalypsy. Svojimi zápornými vzťahmi medzi sebou a negatívnymi vlastnosťami si vytvárame mocný mor, všemocný jed, pri ktorom nám nepomôže obracať sa k imaginárnemu bohu, ktorý je len duchovná podpora. Ak bol začiatok nákazy v nás, poznávaním a aktivitou si vytýčime cieľ a silnou ľudskou vôľou vytvárame sebaistotu poznávania. A tak môžeme poraziť jedovatý zárodok úbohosti a zla.“

Izolácia mesta napokon dokázala veľa, zabránila rýchlemu postupovaniu moru. No oddelila blízke osoby od seba. Cudzinci boli zadržaní v meste a nemohli sa legálne dostať von. Snažili sa ilegálne dostať z celofánu nakazeného chamtivosťou, z nevyliečenej ľudskej morálky.

Mladý novinár Raymond Rambert, pred časom ešte ctižiadostivý, kreativitou plne obdarený muž, sa ponevieral po meste Oran. Zarmútene rozmýšľal nad svojim postojom k mestu, prečo je vlastne tu? Vďaka svojej práci, kvôli ktorej sa sem dostal, sa z neho stal „väzeň“ v meste, v ktorom, podľa neho, nemá s nikým nič spoločné. Dumal v sebe, prečo ho zasiahla toto nešťastie. Cítil sa nespravodlivo odsúdený. Veď je mladý, mal by si vychutnávať svoj život a čaká ho priateľka v inom kraji. Chcel by sa odtiaľ dostať von medzi svet, kde by sa necítil cudzí.
Myšlienku nelegálne odísť z mesta mu posilnil človek menom Cottard, ktorý mu povedal, že pár ľudom už pomohol dostať sa z mesta von. Natešený novinár sa potešil tým, že by mohol byť so svojou priateľkou s ľuďmi tam von, prežívať si svoj život.
Po pár schôdzkach S Cottardovými známymi sa mu útek z mesta začal zdať reálny. Dohodnutý dátum, čas a miesto úteku ho viedli k dobrému pocitu, ale iba k sebe.
Myšlienka odísť mu nedala spávať, nevšímal si zomierajúcich ľudí v meste, v ktorom bol, ignoroval hystériu, ktorá sa tam rozmáhala. Myslel iba na svoj odchod preč.

Rambert, ktorý sa chcel nasilu dostať von z mesta, si neuvedomil, že patrí do systému nákazy, je tiež článkom ľudskej samopašnosti, je vinný ako všetci ostatní. Nie je dlho schopný si uvedomiť, kde patrí. Jeho túžba vyhnúť sa moru ho prezrádza, že je najväčším prostriedkom zhubnej choroby a berie si obrovskú zodpovednosť, že nakazí aj ľudí za hranicami mesta.

V čase rozmachu moru, ktorý napádal ľudí a nerobil rozdiely, sa ukázala ľudská humánnosť. Rodila sa ľudská ochota napomôcť iným, aj za cenu vlastného života.
Zástancom tejto myšlienky bol nezvyčajný cudzinec Tarrou. Dôvtipný mladík sa snažil bojovať proti moru. Aj keď nevedel ako má začať, kde sa pohnúť, no tušil, že napomáhať iným a iba svojou snahou sa ľudia pohnú vpred proti čiernej nákaze. Začal pomáhať Dr. Rieuxovi s opaterou ľudí a s ich liečením. Po určitom čase sa Tarrouvi a Rieuxovi podarilo zorganizovať zdravotné skupiny, ktoré napomáhali iným. Nedostatok priestoru pre chorých a iniciatíva ľudí pomáhať všetkým bez rozdielu viedlo k vzniku väčšiemu počtu zdravotných skupín.

Tarrou nachádzal zmysel bytia v aktívnom pomáhaní iným a začal chápať nezmyselné kynoženie moru ako nebezpečenstvo pre ľudské spoločenstvo vôbec. Pri diskusii medzi Rieuxom a Tarrouom sa doktorovi zacnelo opýtať, prečo je Tarrou taký ochotný konať pre ľud, aj keď s toho nemusí vyviaznuť zdravý? Duchaprítomný Tarrou bol rád, že mu môže pomáhať. Povedal mu, že už dávno cíti, že ľudia sú k sebe nedisciplinovaný, že zväčša myslia na seba a na svoje záujmy vo svete. Tvrdil, že všetci v sebe nosíme mor. Pociťoval, že táto hrozba, ktorá postihla mesto, sa týka všetkých ľudí. Je to vnútorná choroba a Tarrou ju chce ju vyliečiť, bojovať proti nej.

Pomoc zdravotných skupín sa dočkala úspechu. Do pomoci zomierajúcim sa zapájali aj laici, aj doktori, každá sila upevnila vôľu ľudí. Kňaz Paneloux sa tiež pridal k pomoci v boji s morom.
Poctivý úradník, Joseph Grand sa tiež pridal a viedol register. Grand začínal mať roboty viac ako si mohol pomyslieť, no vedel, že činí dobre. Nikdy nebol ocenený za svoje dobré skutky a za svoje slušné správanie.
Nastal deň keď Rambert sa mal dostať von z fóliového mesta. Odchod preč mu zatienil myseľ a veľa okolností si neuvedomoval. Pri rozhovore s Rieuxom pocítil jeho nezáujem o Rambertov odchod. Vyjasnili si svoje postoje k situácii. Vo večernej hodine sa Rambertovi vyjasnila myseľ, uvedomil si, že aj Rieux má ženu preč z mesta a je sám. Začudovane sa pýtal sám seba, čo to činí. Konečne rozpoznal, že aj on patrí sem ako každý iný, že aj on je súčasťou spoločenstva postihnutého smrteľnou chorobou. Vzdal sa myšlienky odísť preč ešte v ten večer sa pridal k ostatným dobrovoľníkom a vtedy si začínal uvedomovať sám seba.

Mnohí ľudia počas morovej katastrofy rozvinuli svoje vynikajúce vlastnosti ochoty a pomoci, ktoré má v sebe každý úprimný jednotlivec. Našli hlboký koreň moru svojim dobrým srdcom a pevným vedomím začali ničiť našu ľudskú chorobu. Chorobu, ktorú vyvolal ľudský egoizmus, zlomyseľnosť, závisť.

Aj keď mor sa vyšplhal na vrchol, zabíjal ľudí rad za radom, no nikto sa nevzdával. Len teraz mnohí pochopili, aký dôležitý je spoločný pohyb k humanistickému cieľu.
Uvedomili si bytie až vo chvíli, keď si vytvorili masové hroby, pre nedostatok miesta na pochovávanie ľudí. Hlava pri hlave, neboli rozdiely, ležali pri sebe všetci ako seberovní v kope tmavej vlhkej hliny.

V čase beznádeji boja proti moru prichádza starý doktor Castel so sérom. Nevedel, či pomôže, či bude mať účinok, no to, že ho mali v ruke, pozdvihlo nádej všetkým. Nepostrehli rýchly účinok séra, no ani nezachytili väčší nárast obetí. Castel veril, že sérum prinesie úspech. V myšlienkach o lieku proti chorobe sa obracal v posteli a začínal zomierať na mor.

Počet obetí sa postupne zmenšoval, aj keď nie oveľa, ale bolo vidieť pokrok. Aj t, čo boli žltí, opuchnutí, s veľkými uzlinami na pokraji smrti sa tešili z radostnej eufórie zdravých osôb, ktorí viditeľne potlačili morovú nákazu preč zo svojich obydlí. Otvorenosť sŕdc sa rozmáhala vo veľkom prúde. Áno, ten nebezpečný, smrtonosný jed zblížil ľudí. Urobil ich svedomitejšími, opravdivo vrúcnymi, aj keď ich veľa ubudlo.

Po určitom čase po podávaní séra zbadali rapídne zmenšenie počtu obetí. Nevedeli, či to dosiahli sérom, alebo svojou aktívnou pomocou, no vedeli, že ich boj proti chorobe sa blížil ku cieľu.
Po boji, po stratách, pred životom utekala choroba. Ľudia sa tvária nesmelo. Začínajú cítiť víťazstvo. Pach silného moru mizne, ani sa nevie ako, ani kde. Presne tak ako prišiel, vyzývavo, rýchlo. Tak aj uteká. Možno v našom vedomí, sebapoznaním v kritickej situácii sme ho vyhnali.

No našli sa aj tí, čo sa bohužiaľ netešili z úspechu potláčania a ustupovania moru.
Myšlienkami zadusený Cottard sa neuberal tým istým smerom ako tešiaci sa ľud. Vôbec sa nezaujímal o koniec morovej nákazy, netešilo ho to. Nevedel porozumieť ľudským hodnotám. Cítil sa iný ako bežní ľudia. Zabudol na to, ako mu pomohli Rieux s Grandom, keď chcel skoncovať so svojim životom. Nevážil si život a ani ľudí. Je symbolom človeka, ktorý nenašiel zmysel svojho života medzi ľuďmi a preto mu je život utrpením, z ktorého sa snaží uniknúť smrťou.

Unavení a zničení ľudia, ktorých zblížil mor, sa euforicky dočkávajú záveru moru. Rieux a Tarrou, ktorí boli zjavne vyčerpaní rozdávaním sa pre druhých, tiež cítili koniec vytrvalého nešťastia.
Pri konci choroby, na začiatku ľudskej radosti sa Tarrou - uvedomelý človek -nechtiac nainfikoval a bol poslednou obeťou moru. S horúčkami a malátnymi pocitmi ležal v posteli v dome u Rieuxa. Staral sa oňho Rieux a jeho starostlivá matka, ktorá po celý čas moru si zachovala chladnú hlavu, no cítila aj strach. Teraz sa vrúcne venovala Tarrouvi, ktorý prežíval bolestné, horúčkovité spomienky. S posledným záchvevom moru zomiera statočný Tarrou.

Izolované mesto morom sa odbalilo, otvorilo. Vedomie ľudí stúplo na vyššiu úroveň a aj sami cítili, ako pokleslo to hrozné napätie, ktoré v sebe mali. S odchodom smrtiaceho moru sa otvorili aj brány mesta. Eufória ľudí sa začala dvíhať hneď, len čo sa mohli nadviazať na predchádzajúci život.

Doktor Rieux sa vybral do mesta, všade počul radosť ľudí. V jeho mysli sa blýskali pozoruhodné myšlienky. Dnes mu bolo oznámené, že mu zomrela manželka, ktorá odišla z mesta Oran na liečenie, ešte pred morom. Necítil žiadne potešenie a ani úľavu zo zmiznutia moru. Mal v sebe absurdný pocit života. Vedel, že mor bol príručka pre ľud, pre všetkých, no nenachádzal odpoveď, či si ľudia z toho zobrali pozitívne poučenie ako návod na život. Vedel, že ten mor je vnútorný pocit a že vôbec neodišiel.
Po všetkých útrapách čakal oddych, psychický, čo ho naplní, no tiež stále myslel na tú ľudskú pažravosť, ktorá v nás prebýva. Ale zistil, kam docieli chladný rozum čistého svedomia, ten ktorý má tendenciu pomáhať iným pre ich dobro. Vedel, že v krajnosti zlej situácie sa vždy prejaví ľudský záujem o mravné zásady. Myšlienka o dobrote ľudí ho utešovala.

Rieux sa stretol s Grandom a spolu sa prechádzali po teraz už veselom meste. Z každej strany videli a počuli potlesky, rozhovory a smiech ľudí. Pri bytovke bol veľký zhluk ľudí a policajtov, ktorý upozorňovali občanov na strieľajúceho šialenca z bytovky. Po dlhšej chvíli sa ho policajtom podarilo dostať von so zranením. Rieux a Grand ihneď zbadali postreleného Cottarda. Rieux si uvedomil stanovisko Cottarda k ľudom, vlastne si previnul spomienky pred očami ako sa Cottard správal počas moru. Zistil, že Cottardov cit k ľudstvu bol minimálny a netešil sa, keď mor končil.
Rieuxa utešilo zistenie, že etické správanie ľudí ich môže zbližovať a dovoľuje im lepšie spoznávať svet. Teraz zistil ako sa správajú ľudia bez sebapoznania i bez mravného princípu. Sú arogantní, bezcitní a prechovávajú egoizmus a tým podporujú mor.

Už sa stmievalo, chystalo sa k večeru. Rieux stál medzi zástupom ľudí, ktorý sa predieral mestom. Nevšímal si ľudí, pozeral sa hore a myšlienkami bol upriamený k otázke, či sa ľudia pochopili a či budú vnímať svoju existenciu.

V mene tých, čo vedeli, čo stojí odhalenie pravdy, koľko útrap stálo odhaliť skutočný zámer moru si kladieme otázku: „Mal vlastne mor zmysel , keď skonalo také veľké množstvo obetí “?
Niektorí sa počas tejto katastrofy veľa naučili, iní nemali tušenia, čo to stojí odvahy, únavy sa postaviť proti nebezpečenstvu. No získali vedomosť, svojou skúsenosťou nadobudli imunitu. Tvorivosťou získali otvorenosť vo vedomí. Vedeli kam sa otáčať, kde leží skutočnosť, čo pre nich znamená bytie vo svete. Sú vďační, že sú.
So skúsenosťou vedia, že tá choroba neskončila, nevyparila sa. Čaká, bdie, dala svoju lekciu, ale potuluje sa a vyčkáva tam, kde sa odhalí ľudská zloba, nenávisť, pretvárka, ľahká zlomyseľnosť, ktorá sa vztýči v ľuďoch kvôli ich posadnutosti k moci. Vtedy udrie, bude schopná silne ničiť ľudí, ktorí nebudú dôstojní a ohľaduplní voči sebe a svojmu okoliu.






7. Charakteristika postáv

Doktor Bernard Rieux : Hlavný hrdina príbehu a zároveň rozprávač. Je to doktor, ktorý vo svojom povolaní videl zmysel, pre ktorý existoval. Rád robil túto profesiu, ktorá mu dávala dôvod žiť. Doktor Rieux je človek, ktorý cíti ľudskú ochotu a potrebuje cit, ktorý dáva iným. Počas moru odhalil i podstatu svojho vzťahu k matke. V nej vidí oporu. pomáha mu na každom kroku.
„Vedel, čo si matka v tejto chvíli myslí, vedel, že ho miluje. ale vedel tiež to, že niekoho milovať neznamená mnoho, alebo aspoň že láska nie je nikdy dosť silná, aby si našla svoj vlastný výraz. Tak napríklad on s matkou sa vždy budú milovať v tichosti. A ona tiež – alebo on – zomrie bez toho, aby sa obidvaja za celý život dostali ďalej v prejavoch svojej lásky. Práve tak žil vedľa Tarroua, a ten bol dnes večer mŕtvy bez toho, že mali niekedy svoje priateľstvo čas skutočne prežiť. Tarrou prehral svoju hru, ako hovoril. Ale čo získal on, Rieux? Získal len to, že poznal mor a že sa na to pamätá, že poznal priateľstvo a že sa na to pamätá, že poznal matkinu lásku a že sa na to raz bude musieť rozpamätať. Všetko, čo človek môže vyhrať v hre s morom a so životom, je poznanie a spomienka. Snáď práve tomu hovoril Tarrou vyhrať partiu.“4 (s. 244)
Rieux i v tej na absurdnejšej chvíli si zachoval rozumné správanie, aktívne pracoval mysliac na dobro pre všetkých. Rozumný, aktívny, cit z neho robí človeka eticky čistého. Je to ukážka človeka, ktorý si stojí za svojim cieľom. V aktívnom konaní si i v absurdnosti našiel zmysel - v objavení samého seba sa ukázal ako človek, ktorý chce žiť.

Jean Tarrou : Čiastočne rozprávač, jedna z hlavných postáv príbehu. Je cudzinec, ktorý sa v meste ocitol náhodou. Pôsobil dojmom človeka s určitým odstupom. Tarrou ako cudzinec sa zachoval veľmi statočne pri vypuknutí moru. Nerobil rozdiely medzi ľuďmi, ku každému sa správal ľudsky. V ťažkých situáciách sa zachovával správne a svojsky.
Rád pozoroval starčeka, ktorý pľuval na mačky. Robil si zápisky zo všedných dní. Zahĺbené pozoroval ľudí ako sa chovajú v situáciách, ktoré sú nečakané. Zaujímalo ho to. Keď bola epidémia na vrchole ukázalo sa aký v skutočnosti je. Nebol nečinný, vysporiadal sa s morom ako mohol. Ihneď keď sa dalo začal pomáhať Dr. Rieuxovi. Bol aktívny voči moru, nevzdával sa a tvrdo pracoval.
Tarrou vytvoril zdravotné oddiely, ktoré pomáhali ľudom. V každej situácii sa ukázal ako osoba, ktorá je vedomá svojej existencie. Vedel to čo ľudia v meste nie, to čo bolo v nich. Priznal sa Dr. Rieuxovi, že vie ,že mor nosíme každý v sebe. Dávno to tuší. Povedal, že každý môže za morovú epidémiu. Tá choroba je v nás, my ju nosíme. Sme jej článkami. Preto sa neostýchal v boji proti moru. A snažil sa tak, aby si ľudia uvedomili, že si môžeme za vzniknutú epidémiu sami.


Raymond Rambert : Je to mladý cudzinec, novinár, ktorý sa v meste ocitol náhodne. Chcel robiť reportáž o udalostiach, ktoré sa začali diať no keď situácia zvážnela tak sa stiahol do úzadia. Zaujímal sa o seba, trápili ho jeho problémy. Pri uzavretí mesta sa len zväčšili, pretože chcel odísť z mesta preč za svojou priateľkou. Vypovedal, že mor sa jeho netýka, cítil sa v meste cudzí. Konal všetko pre to, aby mohol odísť z mesta preč. Nemyslel na ostatných. Pri príležitosti ilegálne odísť sa mu podarilo pochopiť situáciu. Konečne si otvoril myseľ. Pomohol mu Dr. Rieux, ktorý mu úprimne vypovedal o svojej situácií. Raymondovi sa odblokovala nečinná myseľ. Pochopil, že aj on je v tom. Je vinný rovnako ako všetci ostatní. Pri aktívnom pomáhaní druhým našiel zmysel a cítil sa slobodný.



Záver

Camus vo svojej tvorbe stvárňuje rozličné filozofické idey a názory. Pohŕda takými vlastnosťami ako sú pýcha, závisť, zloba, klamstvo a nenávisť.
Vyjadruje pozitívnu otvorenosť jedinca, ktorá sa začína v situácii, ktorá nie je bežná. Svojim dielom dokázal, že zloba je v každom z nás. Vo svojich dielach sa snaží otvoriť ľuďom oči a ukázať ako sa vymaniť zo sebaklamu a zároveň ukázať zmysel existencie.
Jeho dielo, najmä analyzovaný román Mor, je hľadaním mravných hodnôt a zásad – a preto je to predovšetkým dielo humanistické.
V absurdnej situácii často nachádzame zmysel svojej existencie. Absurdné boli i vojna a fašizmus a Camus proti nim vyjadril svoj odpor – odpor k násiliu a neľudskému zaobchádzaniu s človekom. Podľa autora je dôležité vlastným zmýšľaním a konaním vystúpiť zo svojej ľudskej bezcitnosti.
Patríme medzi jediné bytosti, ktoré si uvedomujú svoju existenciu a preto by sme mali konať rozumne I charakterne.
Každý jednotlivec môže nadobudnúť vlastné myslenie o svojej existencii, ak sa bude pýtať sám seba. Aktívne sebapoznávanie je odhaľovanie zmyslu života vôbec. Aktívne konanie a morálne správanie je spôsob ako sa priblížiť k správnej ceste. A to je začiatok našej slobody, v ktorej sa dokážeme rozhodovať, v ktorej dokážeme byť ľudia vedomí a zároveň dokážeme konať pre všetkých.


 
Podobné referáty
ExistencializmusSOŠ2.9938472 slov
Existencializmus3.00284928 slov
ExistencializmusSOŠ2.9974557 slov
Existencializmus2.98651363 slov
ExistencializmusGYM3.0000554 slov
Copyright © 2000-2014 centrumholdings.com - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.