Európske barokové umenie sa vyznačovalo honosnosťou, dramatickosťou, dynamizmom, ktoré pôsobili na city vnímateľov.
Architektúra chcela vyvolať sugestívny a honosný dojem, rozvíjala priestor do hĺbky, jej ťažká hmotnosť a hýrivá výzdoba zo zlata a mramoru vstupovali do napätia s iluzionistickým vyburcovaním k rozletu, hrou a vlnením svetla. Jednoloďové členenie s bočnými kaplnkami a veľkolepou vnútornou výzdobou boli typické znaky cirkevnej barokovej architektúry, rozvinutej predovšetkým v Taliansku (Kostol Il Gesú, Kostol sv. Lukáša a Martiny v Ríme). V cirkevnom aj svetskom architektonickom i sochárskom umení vynikli talianski umelci, predovšetkým Gian Lorenzo Bernini (1598-1680 – súsošie Extáza sv. Terézie, Palazzo Barberini; bronzový baldachýn v Chráme sv. Petra v Ríme).
Barokové maliarstvo dosiahlo vrchol v dielach španielskych, flámskych a holandských majstrov. V Španielsku to bol Diego Velásquez (1599-1660) portrétmi príslušníkov kráľovského dvora (Dvorné dámy s postavou malej infantky). Z flámskych maliarov bol najvýznamnejší Peter Paul Rubens (1577-1640), a to dielami s typickými znakmi baroka ako dynamika, mohutnosť hmoty a svalov, vitalita flámskeho človeka, bohatá farebnosť i nežný výraz Madony a svätých (Klaňanie troch kráľov , Snímanie z kríža). Z holandských maliarov sa preslávil najmä Rembrandt van Rijn (1606-1699), ktorý umelecky účinne vyjadril vnútorný svet postáv i výjavy z každodenných i biblických situácií pomocou majstrovskej techniky kontrastov svetla a tieňa (autoportrét so Saskiou, Nočná stráž).
Barokovú hudbu obohatilo zrodenie opery (Claudio Monteverdi ) v Taliansku. Aj vo Francúzsku sa skladali a uvádzali opery (Jean Baptiste Lully, 1632-1687). Nemecká hudba sa stala známou tvorbou skladateľov, ako boli Johann Sebastian Bach (1685-1750), autor organových a klavírnych skladieb, oratórií a pašií, Georg Friedrich Händel (1685-1759) a Christoph Willibald Gluck (1714-1787).