Dušan Mitana: Patagónia


Knižka „Patagónia“ od Dušana Mitanu má symbolický názov. Tento názov sa v jej sémantickom pláne odráža v dvoch rovinách: Pod pojmom „Patagónia“ autor chápe na jednej strane paradoxy ľudskej existencie, tej existencie, v tom štádiu života jedinca, ktoré je poznačené najväčším hľadaním a najväčšou úzkosťou, ale aj najväčšou vervou a odvahou po experimentovaní, odvahou a túžbou samostatne existovať a zmysluplne žiť; teda existencie mladých, ktorí sa ocitajú na prahu dospelosti alebo už sú za prahom dospelosti – tej, o ktorej Mitana – ak by sme autora mohli stotožniť s hlavnou postavou príbehu Ivanom Mrázom – ironicky poznamenáva, že je to „schopnosť niesť zodpovednosť za klamstvo.“ (Mitana, , s.79)
Čiže autor cez prizmu svojich vlastných skúseností vniká do komplikovanej sféry života človeka a pokúša sa zachytiť aspoň malú časť z celého bohatého komplexu vzťahov medzi mladým človekom a vonkajším prostredím, rodinou, frajerkami, známymi, ale aj sociálnymi skupinami, takže Patagónia nie je len odrazom tých vzťahov, ktoré majú všeľudskú kvalitu, sú nadnárodné a nadčasové, ale aj odrazom doby, v ktorej kniha vznikla a pôsobila: stretnutie s príslušníkmi VB, ktorí prichytia Mráza bez pečiatky v občianskom preukaze od zamestnávateľa, že je pracujúcim občanom.
Samozrejme, nemožno hovoriť o primárnom zámere autora ukázať tieto javy a konfrontovať ich, tieto tvoria len prirodzený rámec deja, pretože Mitana tak vo svojej prvotine Psie dni, ako aj v Patagónii – a tu hádam ešte oveľa výraznejšie – sa pridŕža reality, využíva konkrétne reálie s konkrétnymi názvami: Bratislava, Karadžičova ulica, Krym, Savoy...

Keď sa Vierka presťahuje k Ivanovi a jemu sa bolo treba rozhodnúť, pri úvahách o ich budúcnosti na jednom mieste hovorí: „Boli sme na začiatku cesty do Patagónie.“ ( ibid, s.82)
Patagóniou bola pre Mitanu – Ivana Mráza aj krajina, kam najradšej cestoval, keď bol mladý; samozrejme šlo len o vysnívanú krajinu, o ktorej sa dozvedal prostredníctvom rozprávania svojho otca. Keď bol Ivan starší, zistil, že otec v Patagónii, ani v iných zemiach a krajinách, o ktorých mu rozprával nikdy nebol a že otcovo rozprávanie vyplýva len z jeho zemepisných znalostí – bol totiž učiteľom geografie. Predstava o neznámej krajine však korešponduje s predstavou mladého človeka o dospelosti – aj tá je akoby neznámou krajinou, a niekedy sa zdá, že je plná nezmyslov, klamstiev a paradoxov.