referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Utorok, 27. júna 2017
Dominik Dán - Beštia
Dátum pridania:06.05.2011Oznámkuj:12345
Autor referátu:Soviatko
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:2 833
Referát vhodný pre:GymnáziumPočet A4:7.5
Priemerná známka:2.98Rýchle čítanie:12m 30s
Pomalé čítanie:18m 45s
 

Dominik Dán – Beštia


V júni 1965 sa bosé rómske chlapča hralo na dvore a slamkou prepichovalo dážďovku. Mama Ondreja vyhrešila, že aj dážďovka je živý tvor, ale chlapcovi to robilo dobre. Mama nevedela nič o hlase, ktorý počul v hlave a nútil ho bodať do dážďovky zas a zas.
Na policajnej stanici na predmestí Mníchova v júni 1990 sedel Ondrej, ktorého chytili, ako sa podnapitý pohybuje nočnými ulicami. Policajti nevedeli čo s ním a navyše dostali hlásenie o vražde, a tak ho poslali po svojom. Nik si už nevšímal, ako z kontajnera vytiahol vreckovku a v nej zlaté šperky.
Zavraždená bola štyridsaťročná Helena Stillikeová. Niekto jej najskôr rozmlátil hlavu železnou tyčou a potom ju znásilnil. Okrem toho jej ukradli zlaté šperky. Pri tele sa našli čierne ponožky veľkosti osem, ale obeť mala päť a pol. Prvé podozrenie z vraždy padlo na jej bývalého druha. Ten mal však alibi. Jedinou vecou, ktorá mohla pomôcť pri odhalení totožnosti páchateľa, boli vzorky DNA, ktorú nechal páchateľ na mieste činu. Už im stačilo len nájsť potenciálneho páchateľa, odobrať mu vzorky a porovnať ich. Čoskoro však policajti objavili ďalšiu zavraždenú...
Ilke mala neskutočné bolesti. Šestka vpravo dole nie a nie prestať bolieť, už ani lieky nezaberali. Najskôr zavolala kamarátke, aby aspoň trochu na bolesť zabudla, potom si zacvičila a nakoniec zamierila do kúpeľne. Nevšimla si chlapa, ktorý ju cez okno pozoroval. V ruke zvieral oceľovú tyč a čakal. Spomenul si, ako popoludní videl malého chlapca na bicykli, ktorý spadol a ona mu pomohla. Keď zacítil vôňu krvi, spomenul si na maminu štrúdľu. Krv aj štrúdľa voňali rozprávkovo. Znova sa vrátil hlas. Chcel, aby ju dokončil a strčil...
Aj Ilke umlátil oceľovou tyčou a znásilnil. Policajti znova našli zmrzačenú a zneuctenú mŕtvolu a pri nej špinavú bielu ponožku veľkosti osem. Chlapci z mníchovského oddelenia boli zúfalí. Mali vzorky DNA, porovnali ich s osemnástimi možnými páchateľmi, ale zhodu nenašli. Ani o zlatých šperkoch nemali žiadne informácie.
Ondrej sa znova ocitol na policajnej stanici, tentoraz kvôli krádeži cigariet z trafiky. Tento raz to nešlo až tak ľahko. S Ondrejom spísali zápisnicu, oznámili mu, že sa dopustil priestupku a musí sa dostaviť na priestupkové konanie. Do tej doby by sa mal zdržovať len v zbernom tábore. Potom ho vyhodili pred stanicou a viac sa nestarali. Ondrej vedel, že sa niečo deje. Z toho dôvodu sa vybral do Amsterdamu.
V septembri roku 1990 sa ďalšia brutálna vražda odohrala neďaleko Amsterdamu. Žena mala hlavu rozmlátenú na kašu šesťkilogramovou dlažobnou kockou a bola znásilnená. Technici odobrali vzorky DNA, ale nemali ich s čím porovnať. Mária Wolfová, päťdesiatšesť ročná, rozvedená, jedna dcéra. Bola v byte u dcéry, pretože tá viezla chorého otca do kúpeľov a Mária sa starala o mačiatka perzskej mačky. Vrah ju sledoval cez okno. Zanechal po sebe odtlačky topánok s veľkosťou osem. No okrem toho, videl ho aj náhodný svedok. Pán Raul išiel vysypať smeti a nachytal chlapíka na ich dvore. Ten tam nechal niekoľkokilový kameň a ušiel. Svedok bol schopný poskytnúť aspoň čiastočný popis páchateľa, na ktorom boli najzaujímavejšie oči. Mal ich ako Turek.
Ondrej sa taxíkom zaviezol do dediny tridsať kilometrov od Amsterdamu, kde žila jeho sestra Helena. Nik sa ho nepýtal, prečo sa v priebehu týždňa trikrát vrátil do Amsterdamu, hlavné bolo, že vždy niečo priniesol. Po týždni sa zbalil a odišiel.
Október 1990. Poručík Richard Krauz nastúpil do Oddelenia vrážd pred rokom. V práci sa nenudili, stále mali čo robiť. Uprostred noci ho zobudil telefonát a pracovník Operačného strediska mu oznámil, že majú mimoriadnu vraždu v domove dôchodcov. Tam ho už čakal Burger so šéfmi.
Ondrej sa vrátil domov k matke. Stihol si nájsť aj priateľku, Vieru, ktorá pracovala v kuchyni jedného hotela. Mame dal nejaké zlaté prstene, slonovinovú hraciu skrinku a peniaze. Tá mu upiekla štrúdľu. Ondrej si spomenul na Angelu, s ktorou sa ľúbili, ale hlas mu ju kázal... Musel dlho kopať, aby ju nenašli. Ráno odprevadil Vieru do práce a vtedy videl autonehodu. Zacítil krv, ktorá krásne voňala. Hlas sa vrátil a povedal mu, že dnes v noci majú prácu.
Detektívi zatiaľ hľadali stopy a dôkazy v okolí domova dôchodcov. Páchateľ neprišiel dverami, ale cez balkón. V kríkoch našli ohorky cigariet, holandské mince a odtlačky topánok číslo štyridsaťdva. Presunuli sa späť do izby. Babička mala rozbitú hlavu, stopy na krku po škrtení a bola znásilnená. Pri tele našli bielu ponožku veľkosti osem.
Ondrej sa vrátil domov krvavý. Tvrdil, ž to je z dopravnej nehody. Plánoval sa pár dní neukazovať v meste.
Detektívi sedeli u šéfa oddelenia Mayora a analyzovali dôkazy. Čakali ešte na výsledky pitvy. Z babkinej izby zmizla kabelka, ruženec, doklady a asi tisíc korún. Padlo viacero možných verzií útoku a páchateľa, medzi nimi aj taká, že vrah vedel, čo robí a robilo mu to dobre. Prípad pridelili Burgerovi a Krauzovi. Tí založili vyšetrovací tím a pustili sa do práce. Po štyroch týždňoch mali síce čiastkové výsledky, ale nemali ešte vraha. Čas plynul, prišiel nový rok, s ním reorganizácia polície a na oddelenia pribudli noví kolegovia. K „vraždárom“ Ivan Canis, bývalý eštebák.
V januári 1991 sa Hlas vrátil. Ondrej sa vybral do mesta a hľadal.
Šéf oddelenia vrážd bol veľmi nespokojný s postupom práce. Krauzovi prikázal rozpustiť tím, pretože si nemyslel, že vraždy sa budú opakovať.
Muž sa vyšplhal na balkón pomocou hromozvodu. V izbe ubytovne našiel spať ženu a jej syna. Ich život ukončil úderom dreveného kola do hlavy.
Krauz sedel zmorený v kancelárii a chystal sa napísať vyhodnocovaciu správu o činnosti tímu a následne ho rozpustiť. Vtedy zavolal operačný dôstojník a oznámil mu vraždu v ubytovni. Našli v nej dve telá, matku a syna. Obaja mali hlavy rozmlátené, žena bola aj znásilnená. A znova našli dve čierne ponožky veľkosti osem.
Ďalšej vraždy sa dočkali už o týždeň. Ondrej bol pozrieť Vieru v nemocnici, kde skončila potom, ako ju zmlátil. Tam k nemu znova pristúpil Hlas.
Mladá maliarka Jana práve dokončovala posledný obraz. Ráno mal ísť na výstavu a ešte stále nebol hotový. Ani len netušila, že ju cez okno pozoruje neznámy muž. Pred spaním ešte otvorila vetracie okienko, aby obraz rýchlejšie uschol a ľahla si spať. Muž ju napadol v posteli drevenou násadou od motyky. Útočník však netušil, že Jana trénovala dlhé roky karate a dokázala sa brániť. Strhla sa bitka, každý utŕžil údery, ale Jana chytila útočníka za prirodzenie a poriadne trhla. Muž s veľkými bolesťami ušiel.
Policajti mali konečne živého svedka, ktorý im dokázal opísať útočníka. Muž, približne stosedemdesiatsedem centimetrov vysoký, krátke husté čierne vlasy, silný, mrštný a fajčiar. Navyše je to cigán, s uhrančivým pohľadom. Detektívi sa síce pohli ďalej, ale takýto všeobecný popis sa hodil každého druhého, ktorého by stretli na ulici. Pri prehľadávaní bytu nenašli žiadne odtlačky ani dôkazy, až na čiernu ponožku veľkosti osem. Jedným si však boli istí. Chlapík neprestane, kým ho nechytia.
Okrem vraha žien museli riešiť aj iné prípady. Mŕtvy novorodenec v kontajneri, ktorého matka si podrezala zápästia a udusila sa plynom, ale predtým stihla ešte manžela pichnúť do oka skrutkovačom. Prípad vyriešený.
Znovu sa ozval o takmer tri mesiace, v apríli. Hlas ho oslovil pri rieke, kde chlapci zabili práve chytenú rybu. Babka Nováková mala jednoducho smolu, bývala na prízemí. Útočník sa k nej do bytu dostal vetracím okienkom, veľkým balvanom jej rozmlátil hlavu na kašu a znásilnil ju. Hlas bol celú dobu s ním a radil mu, čo má robiť.
Ráno zvonil telefón v kancelárii a maliar Kuzma oznámil nález mŕtvej babky Novákovej. Stopy po topánkach s veľkosťou osem, cigaretové ohorky so slinami a s krvnou skupinou A, bielu ponožku. Situácia bola veľmi vážna, z ministerstva posielali posily a všetci hľadali a snorili, kde len mohli. Znova pomohla náhoda. Syn pani Novákovej prišiel nahlásiť, že zmizli aj babkine šperky, mal so sebou aj ich fotografie. S tými sa detektívi rozbehli do zlatníctiev a záložní v celom meste.
Pred jedným zlatníctvom stál muž a rozhodoval sa, či ísť ďalej, alebo nie. Stretla ho stará známa, pani Szabadosová, pozvala ho na kávičku, ale šperky od neho nekúpila. Tak sa ich pokúsil predať v zlatníctve. Nepodarilo sa.
Ďalší deň zlatníctvo navštívili detektívi Hanzel a Makovič. Majiteľ spoznal fotografie šperkov a povedal, že chlapíka minuli o jeden deň. Zlatníka a jeho pomocníka vzali na výsluch. Potvrdili verziu o cigánovi a pomocník detektívovi Hanzelovi ešte spomenul, že toho chlapa videl už pol hodiny pred tým, ako vošiel do predajne. Vyšiel z brány oproti obchodu. Detektívi išli preveriť všetkých, ktorí bývali na Mosadznej ulici. Nanešťastie, jeden z detektívov mal hnačky. Prezreli tri vchody a s uspokojením zistili, že doma neboli len dvaja nájomníci. Pani Szabadosová a pán Meszároš. Mladý detektív nakoniec skončil v nemocnici so salmonelózou a spis s dvomi menami sa nechtiac ocitol medzi vybavenými.
Pokoj bol až do júla. Hlas sa nečakane ohlásil a sľuboval peniaze na alkohol a ženu. Ondrej mu vzdoroval, ale nie dlho.
Krauz sa chystal na dovolenku, no manželka Sylvia musela na zubnú pohotovosť, po tom, čo jej vytrhli zub a rana zahnisala. Ráno unaveného detektíva prebudil telefonát, v ktorom mu Burger oznámil, že vrah zaútočil zas, ale dievča prežilo. Dvadsaťdvaročná Helena spievala v kostolnom zbore. Policajti pozbierali dôkazy a čakali, čo bude s dievčinou. Modlili sa, aby prežila. Krauz aj tak nemohol nič viac robiť, a tak zbalil manželku a dcéry a išiel na dovolenku. Po troch týždňoch sa vrátil a nedozvedel sa dobré správy. Helena vážnym zraneniam podľahla. Už boli zúfalí, nevedeli ako ďalej, dokonca využili metódu zostavenia profilu páchateľa, ktorý však ich poznatky nepotvrdil. Znova uverejnili páchateľovu podobu v televízii a v novinách. Vďaka všímavému občanovi, ktorý zbadal neznámeho chlapíka, ako nakúka do ich okien, sa na policajnú stanicu dostal cigán Ondrej. Policajti ho vypočuli, nezistili žiadne podozrivé okolnosti a prepustili ho. Ešte odoslali ohorok cigarety, ktorú fajčil na expertízu a viac sa oň nezaujímali.
Objavila sa ďalšia zavraždená a všetko nasvedčovalo tomu, že je ďalšou v krvavej sérii. Bola drogovo závislá prostitútka s rozseknutou hlavou. Nejako to nesedelo. Dozvedeli sa, kde pracovala, aj s kým odišla z nočného baru. Netrvalo dlho a sedel u nich na výsluchu Wilhelm Beem. Ten sa im priznal, že dievčina sa predávkovala a počas sexu zomrela. O vraždách čítal v novinách a pokúsil sa všetko nafingovať tak, aby to vyzeralo ako ďalšia z série vrážd. Vili nebol ich sériový vrah, museli hľadať ďalej.
K vraždárom pribudol nový člen – podporučík Paľo Kukučka. Hneď v prvý pracovný večer spacifikoval bandu výrastkov, ktorí sa pokúsili dobodať Ivana „Váňu“ Makoviča a tým si vyslúžil obdiv všetkých v partii.
V jeseni 1991 Doktor Lengyel povedal detektívom Burgerovi, Krauzovi a Kukymu o novej metóde skúmania biologických stôp – DNA. Niečo ako vnútorný biologický odtlačok prsta. Lengyel nemal ani prístroj, ani potrebné chemikálie na rozbor DNA, ale detektívov poslal za profesorom Pogáňom. Ten im prisľúbil pomoc, ale keďže metóda separovania DNA bola veľmi drahá, dohodol sa s nimi inak. Donesú mu vzorky vrahovej DNA a on ich vyhodnotí. Potom donesú jednu jedinú vzorku od človeka, o ktorom budú na sto percent istí, že je vrah a on ich porovná. Viac sľúbiť nemohol. Detektívi súhlasili.
Marec 1992 bol posledným mesiacom vrahovho vyčíňania. Za Krauzom prišiel kolega, ktorý mu odovzdal obálku s cigaretovým ohorkom. Bol od cigána, ktorého vypočúvali v tú noc, keď našli zavraždenú prostitútku. Nik toho chlapíka nedokončil, lebo mladší kolega mal vážnu dopravnú nehodu a mesiace ležal v nemocnici. Krauz zaniesol ohorok na expertízu a pred záverečnou mal výsledok. Krvná skupina z cigarety sa zhodovala s krvnou skupinou vraha. Konečne mali dresu. Akcia sa rozbehla naplno.
Na trvalej adrese ho nenašli, nový nájomník detektívov informoval, že Ondrej sa preťahoval niekde k veľkej továrni na benzín. Zlatník ho spoznal podľa fotografie z evidencie občianskych preukazov. Nočná hliadka zistila, kde býva. Našli Ondrejovu matku, ale tá im oznámila, že syn išiel do mesta, do kina. Hlas sa vrátil. Privolalo ho Mlčanie jahniat. Ondrej poslal Vieru domov a vydal sa do nočného mesta vraždiť. Pani Uhrovecká nemala proti železnej tyči najmenšiu šancu.
Krauz nemohol uveriť tomu, že Ondrej znovu vraždil. Polovicu chlapov poslal do hotela, kde vrah pracoval, druhú k nemu domov. Zbalili ho v šatni hotela. Ani sa nestihol brániť.
Vypočúvanie trvalo veľmi dlho, no Ondrej nič nepovedal. Zaťal sa a odmietol povedať čokoľvek. Nemusel. Všetky dôkazy hovorili proti nemu. Aj svedkovia ho identifikovali a nakoniec ho usvedčila aj analýza DNA. Ondrej odhalil aj posednú záhadu, ponožky. Používal ich na miesto rukavíc, keďže jeho odtlačky už boli v systéme.
V jedno letné ráno roku 1992 do „mord“ partie prikvitol nový kvietok – Jozef „Chosé“ Fischer. Čiernovlasý fešák s kreolskou pokožkou a fičúrskymi čiernymi fúzikmi. Krauz práve dokončil článok pre Kriminalistický zborník o Ondrejovi a analýze DNA, ktorá pomohla vyriešiť prípad.
K jednému z výtlačkov sa dostala aj dcéra československých emigrantov v Nemecku, Helga Dvorakova, ktorá pracovala pre Interpol. Pravidelne navštevovala strýka, policajta a trávila dovolenky v Tatrách. Len náhodou sa dostala k článku a prečítala si o sérii vrážd a páchateľovi, ktorý bol usvedčený vďaka analýze DNA. Vrátila sa do Mníchova, vložila informácie do počítača a čoskoro sa jej ozvali Holanďania. Aj oni mali podobné nevyriešené vraždy.
Mayor informoval detektívov, že k nim letia Holanďania a Nemci, ktorí majú podobne nevyriešené vraždy. Vzali si biologické vzorky, Chosé dostal aj Helgino číslo a leteli späť. Výsledky analýzy DNA boli zhodné. Ich vrahom bol Ondrej.
Siedmeho septembra 1994 sa konal súd. Ondrej bol za deväť vrážd odsúdený na výnimočný trest odňatia slobody na doživotie.

 
Copyright © 1999-2016 News and Media Holding, a.s. - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.