referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Sobota, 30. augusta 2014

Pobox

ATLAS

Prihlásenie

@atlas.sk
J.M.G. Le Clézio: Ariadna
Dátum pridania:08.04.2005Oznámkuj:12345
Autor referátu:domda
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:1 166
Referát vhodný pre:Stredná odborná školaPočet A4:3.9
Priemerná známka:3.06Rýchle čítanie:6m 30s
Pomalé čítanie:9m 45s
 
Predstavitelia „nového románu“, medzi ktorých zaraďujeme aj J.M.G. Le Clézia, odmietali klasickú prózu a uprednostňovali formu a štýl pred obsahom.
A preto sa v prípade poviedky Ariadna z knihy Mondo a iné príbehy nedá hovoriť o ucelenom deji s epickým hrdinom.
Na konci „nového románu“ nedochádza k rozuzleniu zápletky, vyústeniu deja, ale naopak k jeho spochybneniu a zauzleniu.
Celá poviedka je husto popreplietaná vecnými opismi (mliečny bar, barman, motocyklisti, atmosféra nočného sídliska...), ale často sa nájdu aj lyrické prvky. Najčastejšie sa tu vyskytujú nelichotivé opisy sídliska, na ktorom býva hlavná postava Christine. Dej je zhustený do jedného dňa - Veľkonočného pondelka.

„Na brehu vyschnutej rieky stojí sídlisko. Naozajstné sebestačné mestečko s desiatkami vežiakov, mohutnými útesmi zo sivého betónu, týčiacimi sa na asfaltových planinách v krajine kamenistých kopcov, ciest a mostov, s riečišťom posiatym zaprášenými žabincami a so spaľovňou odpadkov, vypúšťajúcou štipľavý ťažký mrak, ktorý leží nad údolím“

Autor kritizuje moderný postindustriálny svet, pomocou opisov kamenného sídliska bez náznakov prírody.

„Ale nie sú tu žiadne vtáky, ani muchy, ani kobylky. Občas na betónové sídlisko zablúdi lienka. Lezie po zemi, potom sa pokúsi uletieť, sťažka v letku zamieri ku kvetináčom plným rozpukanej hliny, skade trčí spálený muškát.“

Christine je mladé dievča, ktoré sa len nedávno presťahovalo na sídlisko. Nevieme o nej odkiaľ pochádza (= charakteristická črta „nového románu – postava je bez minulosti a pamäti), presný vek, čo študuje, čo má rada. Vieme však ako vyzerá.

„Popri vysokých múroch kráča Christine, nikam nehľadí, nikde sa nezastavuje. Je urastená a štíhla, najmä v tých čiernych menčestrových texaskách a nízkych čižmičkách s veľmi vysokými podpätkami. Má na sebe aj kabátik z bielej umeliny natiahnutý na červeno-bielom pásavom pulóvri. Plavé vlasy si uviazala do konského chvosta a do ušných lalôčkov si zaštipla pozlátené náušnice.“

Keďže vonku fúka studený vietor a Christine sa ešte nechce ísť domov „do tesného bytu, kde je otec, mlčanlivá matka a sestrin potmehútsky pohľad“ rozhodne sa ísť do svojho obľúbeného baru.

„Veselo vystupuje po schodíkoch, otvára sklené dvere a s rozkošou do seba vťahuje vôňu, ktorú má rada, vôňu vanilky, kávy, cigariet. Dnes nie je v mliečnom bare nikto.“

„A potom prešla okolo mliečneho baru Cathie a zazrela Christine. Začala na ňu ostošesť kývať, prihnala sa do malého baru ako veľká voda a tak hlasno hovorila, že sa majiteľ prebudil.“

Medzitým, čo dievčatá popíjali kávu v bare, na sídlisko padla temná noc. Cathie sa poberie domov, ale Christine sa nezberá.

„Nechce sa jej ísť domov k rodičom, ešte nie. Chce zostať tu, nehybne opretá chrbtom o studený múr, a hľadieť na noc, na hmlisté sivé nebo, na vysokánske biele múry so stovkami rozsvietených oblokov.“

Prechádza po pustom sídlisku, keď k nej prihrmí rachot motocyklov.

„Christine by sa chcela skryť, pretože stojí rovno uprostred hlavnej ulice vystavená prudkému svetlu lámp. Rozbehne sa k najbližšiemu vežiaku a vo chvíli, keď sa skupina motocyklistov preženie plnou rýchlosťou cez ulicu, pritlačí sa chrbtom k múru.“

Motocyklisti si ju našťastie nevšimli a Christine počuje vzďaľujúci sa, slabnúci hukot motorov.

„V tom pocíti strach. Ani nevie, čoho sa bojí, ale je to v nej, čosi ako triaška, a takisto okolo v mĺkvote veľkých pustých ulíc, ozrutných vežiakov so stovkami, s tisíckami oblokov, v oranžovom svite pouličných lámp, v studenom vetre, čo duje dolinou a privieva štipľavý pach dymu a hukot z diaľnice. Je to zvláštny, neurčitý strach, až sa Christine zviera hrdlo a chrbát i dlane sa jej zalievajú potom, hoci je zima.“

„V tom sú motocyklisti znova tu. Tentoraz ich nepočula prichádzať, dorazili zároveň s rachotom motocyklov.“

Motocyklisti krúžia okolo nej, strach sa jej zmocňuje.

„Je ich šesť alebo sedem na zablatených trialkách, zamaskovaní sú prilbami a oblečený v čiernych úboroch z PVC.“

„Vtom sa s výkrikom rozbehne krížom cez parkovisko a uteká, uteká pokiaľ len vládze....Nevedno ako, nohy ju zaniesli až k ich vežiaku.“

„Ide hore po schodoch, otvára domovú bránu, prikladá ruku na vypínač svetla na chodbe. Vtom ich zazrie. Čakajú na ňu všetci do jedného, v bundách z čierneho PVC a v prilbách so sklopenými ochranným krytom, lesknúcim sa vo svetle na schodišti.“

„Jeden z nich, dlháň v leteckej bunde a oranžovej prilbe s krytom z dymového plexiskla, sa priblíži k nej, chmatne ju za rameno. Christine sa usiluje vykríknuť, otvára ústa, už-už vykríkne. A tu ju dlháň zo všetkých síl udrie päsťou do brucha, tam, kde sa telo prelomí v páse, a vyrazí jej dych. Vlečú ju k výťahu a schádzajú po duniacom betónovom schodišti...Otvárajú akési dvere. Je to pivnica.“

Christine potichu plače, keď jej dlháň tvrdým a chrapľavým hlasom prikáže, aby sa vyzliekla.

„Keďže sa dievčina nehýbe, dlháň sa nad ňu skloní a potiahne ju za kabátik, až sa natrhne golier. A tu sa Christine preľakne, pomyslí si na šaty, bude ich mať celé dotrhané.“

Christine sa vyzlečie. Trasie ju od zimy, plače.

"Potom k nej chalan podíde, rozopne si opasok. Zvalí ju na matrac a ľahne si na ňu, prilbu ani nezloží z hlavy...Jeden za druhým ju donekonečna roztvárajú a jatria a bolesť je taká silná, že už necíti ani strach, ani zimu, iba závrat, čo sa v nej prehlbuje, čo ju trýzni, gniavi kdesi nižšie, než má lono, akoby zmáčaný matrac padal do čiernej ľadovej studne a jej sa dolámali kríže...Christine sa na matraci schúli do klbka a omdlie.“

Motocyklisti stoja vonku na chodbe a Christine vie, že je po všetkom. Oblečie sa. Ostane vo vchode s dlháňom sama. Ten sa jej vyhráža, že ju zabijú, ak niekomu povie, čo i len slovíčko o tom, čo sa dnes v noci stalo. Motocyklisti odídu a Christine sedí na schodoch a hľadí do tmy.

„Potom vyhľadá na parkovisku stojace auto s veľkým spätným zrkadlom na boku a pomaly, pomaličky, sústredene ako malé dievčatko si osuší maskaru na očiach a rozotrie si tekutý púder na lícach, ktoré sú samá sinka.“

Vo viacerých poviedkach v knihe Mondo a iné príbehy autor použil podobnosť moderného sveta so svetom z povestí, bájí a rozprávok. V poviedke Ariadna je to povesť o krétskom Minotaurovi, ktorého stelesňujú motorizovaní mladíci v prilbách, poloľudia, polozvery. Christine stelesňuje nevinnú obeť.

V poviedke sa stretávame s ustálenými symbolmi postmodernizmu:
→ bludisko ↔ parkoviská, posplietané ulice sídliska
→ labyrint ↔ „A čo ak tie obloky a dvere zamurovali, zadebnili a nikto z tých múrov a
bytov nemôže vyjsť?“
→ zrkadlo ↔ „Podíde k zrkadlu, zastane a dlho sa dychtivo obzerá, ani sa nepohne,
takmer nedýcha, očami vpitá do očí tej druhej, až ju chytá závrat.“
→ maska ↔ „Jazdci majú tváre zamaskované ochranným krytom na prilbe...“

Vzhľadom na to, že autori v „novom románe“ vyzdvihovali iba dialóg a úplne odmietali vnútorný monológ, nevieme veľa o myšlienkach a pocitoch mladej dievčiny. Na začiatku na nás vplýva akoby nevedela kam chce ísť, kam sa podieť. Strávila deň prechádzaním sa po meste, popri mori. Bezcieľne sa potulovala... S určitosťou môžeme povedať, že nechcela ísť domov a úprimne sa potešila príchodu kamarátky. Neskôr, keď ju prepadol gang motocyklistov, bála sa ich, chcela ujsť. Ale čo cítila po znásilnení chuligánmi? Okrem bolesti? Neviem, ale s určitosťou vám môžem povedať, že by som sa nechcela ocitnúť na jej mieste...
 
Copyright © 2000-2014 centrumholdings.com - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.