referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Streda, 22. marca 2017
Prečo je Pluto také záhadné?
Dátum pridania:19.03.2009Oznámkuj:12345
Autor referátu:Teufelchen
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:959
Referát vhodný pre:GymnáziumPočet A4:2.6
Priemerná známka:3.00Rýchle čítanie:4m 20s
Pomalé čítanie:6m 30s
 
Dobre, že Isaac Newton nikdy nepočul o planéte Pluto. Ak by o nej totiž bol počul, bol by musel upustiť od prirovnania slnečnej sústavy k veľkolepému usporiadanému hodinovému mechanizmu. Pluto už od chvíle svojho objavenia bolo medzi planétami niečím zvláštnym. Všetky planéty obiehajú okolo Slnka takmer v jednej rovine - okrem Pluta, ktorého dráha je oproti nej sklonená o 17°. Všetky planéty majú skoro kruhové dráhy - okrem Pluta, ktorého dráha je taká eliptická, že medzi rokmi 1979 a 1999 sa Pluto nachádzalo vlastne vnútri dráhy Neptúna. Planéty majú charakteristické: terestické planéty sú malé a kamenné; joviálne sú veľké a plynné - zase s výnimkou Pluta, ktoré predstavuje malý kamenný svet na okraji slnečnej sústavy.

Mohla by som pokračovať, ale už vás iste napadla myšlienka: zdá sa, že iba Pluto sa sem nehodí. Prirodzene, táto situácia vedie k špekulácii, že to vôbec nemusí byť planéta, ale je to zachytená kométa alebo mesiac, ktorý sa z niečoho odštiepil. Roku 1978 astronómovia zistili, že Pluto má vlastný mesiac (pomenovaný Cháron - po prievozníkovi, ktorý podľa gréckej mytológie prevážal duše mŕtvych do ríše podsvetia). Tento objav však sťažil obhajobu spomínaných špekulácii. Už šanca zachytenia samotného telesa do slnečnej sústavy je dosť malá, ale šanca šanca zachytenia dvojitej sústavy je ešte menšia.

Astronómovia sa dnes začínajú pozerať na Pluto nie ako na planetárny rozmar, ale skôr ako na normálneho obyvateľa vzdialenejších oblastí slnečnej sústavy. Tieto oblasti boli vždy niečím záhadným, pretože sme nemali ďalekohlady schopné rozlíšiť v nich malé telesá a nemali sme počítače schopné vyrovnať sa s týmto neobyčajným systémom a s gravitačným pôsobením síl na tieto objekty. V priebehu posledných piatich rokov však Hubblov vesmírny ďalekohľad a nové počítače túto situáciu zmenili.

Objavuje sa predstava, že pri vzniku planét sa v dôsledku gravitačného pôsobenia joviálnych planét zamedzilo vzniku planét ako vnútri dráhy Jupitera (preto je tam pásmo asteroidov), tak aj za dráhou Neptúna. Na počiatku sa nachádzal za dráhou Neptúna viac - menej stabilný disk z objektov, ktorých priemery sa pohybujú od niekoľkých kilometrov až do niekoľkých stoviek kilometrov. Časom sa táto populácia objektov preriedila. Objekty sa napríklad niekedy navzájom zrazili a boli z disku vypudené. Hviezdy prechádzajúce diskom vyvolávajú podobné poruchy ako gravitačné pôsobenie plynných obrov. Výpočty naznačujú, že mohlo dôjsť k postupnému úbytku telies na vnútornom okraji disku (astronómovia to nazývajú „gravitačná erózia"). Pretože tam práve teraz nevidíme nič, vieme, že tieto procesy neprebiehali dlho. Ak by sme mohli nahliadnuť ďalej, pravdepodobne by sme videli v disku pôvodný neerodovaný materiál.

Podľa tejto teórie je Pluto iba jeden z dosť veľkých objektov, ktoré bežne existujú vo vnútornom pásme. V určitom čase počas ranného vývoja slnečnej sústavy sa teleso, ktoré sa nakoniec stalo Plutom, zrazilo s jedným zo svojich susedov. To umožnilo, aby Pluto stratilo časť svojej energie a usadilo sa na svoju stabilnú dráhu (zrážkou planéta získala aj svoj malý mesiac). Počítačové simulácie naznačujú, že iba telesá, ktoré podstúpili takúto zrážku, môžu zostať v slnečnej sústave tak dlho ako Pluto. Tým Pluto pôsobí ako odlišné od ostatných planét. Ono totiž aj je odlišné. Nie je ozajstnou planétou, ale posledným prežívajúcim objektom z veľkej skupiny neplanetárnych telies.

V priebehu nasledujúcich niekoľkých rokov budú astronómovia pomocou Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu podrobne sledovať oblasti za dráhou Pluta. Ak nájdu dôkaz, že gravitačná erózia je skutočne vážnym faktorom ovplyvňujúcim evolúciu vonkajšieho planetárneho systému, potom sa Pluto už nebude zdať také výnimočné.

Okrem toho, že to vrhá nový pohľad na vývoj našej vlastnej slnečnej sústavy, tento nový obraz sa stáva veľmi dôležitým pri pátraní po planétach pri iných hviezdach. Až dodnes sa predpokladalo, že iné planetárne systémy mohli byť podobné tomu nášmu. Aby som povedala pravdu: po zistení toho, aké môžu byť okrajové oblasti slnečnej sústavy citlivé na vplyv veľkých joviálnych planét, nie som si až taká istá, či je tento predpoklad platný. Ak by boli v inom planetárnom systéme analógy Jupitera alebo Neptúna o niečo väčšie alebo menšie alebo keby boli ich dráhy na trochu iných miestach, je celkom možné, že vonkajšia časť cudzieho planetárneho systému by mohla vyzerať celkom odlišne od toho nášho. Taký systém by napríklad nemusel mať žiadne Pluto alebo by ich mohlo mať tucty. V oboch prípadoch by sa možno astronómovia na planétach obiehajúcich také slnko pri pohľade na náš systém divili, že máme na okraji iba jediný pozostatok pôvodného disku.
 
Zdroje: James Trefil: Hranice nepoznaného – 101 horúcich otázok vedy (astronómia a kozmológia)
Copyright © 1999-2016 News and Media Holding, a.s. - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.