referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Nedeľa, 26. marca 2017
Znečistenie hydrosféry
Dátum pridania:28.07.2014Oznámkuj:12345
Autor referátu:iTomas
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:7 861
Referát vhodný pre:Vysoká školaPočet A4:22.6
Priemerná známka:0.00Rýchle čítanie:37m 40s
Pomalé čítanie:56m 30s
 
Úvod
Takmer každý živý organizmus na Zemi je naviazaný na hydrosféru. Voda je prostredím,
v ktorom vznikol život a vyvíjali sa nej jeho rôzne formy. Je najrozšírenejšou látkou na Zemi, z toho vyplýva jej strategický význam pre pozemský život, zároveň patrí k najzraniteľnejším zložkám životného prostredia. Je podstatnou zložkou biosféry a má popri pôde prvoradý význam pre zabezpečenie výživy ľudstva. Je základnou zložkou biomasy, hlavným prostriedkom pre transport živín, pre ich prijímanie a vylučovanie. Pre mnohé organizmy je voda priamo životným prostredím.
Cieľom tejto seminárnej práce je stručne opísať súčasný stav kvality a kvantity vôd vo svete, trendy vývoja a environmentálne riziká na niektorých konkrétnych prípadoch. Nejedná sa o samostatnú výskumnú činnosť ani o prezentovanie nových technológií, zamerané na ochranu životného prostredia, v tomto prípade hydrosféru, ide len o zhrnutie už existujúcich poznatkov.
1.Hydrosféra
Hydrosféra je geosféra zahŕňajúca všetko vodstvo na povrchu, pod povrchom alebo nad povrchom, v stave kvapalnom, tuhom (ľad) a plynnom (para). Do hydrosféry sa nezahŕňa voda viazaná v hydratovaných mineráloch, živých organizmoch a rastlinách. Podľa výskytu rozoznávame sedem základných skupín vôd:
-vody oceánov: voľná morská voda, pórová voda v dnových sedimentoch
-vody kontinentov: kontinentálna povrchová voda, kontinentálna podpovrchová voda, kontinentálne ľadovce
- atmosférická voda: vodná para, vyzrážaná voda vo forme kvapalnej vody alebo ľadu (sneh, ľadovce, námraza, srieň a pod.). [1]
1.1.Znečisťujúce látky vodného prostredia
Znečistenie životného prostredia sa definuje ako vnášanie takých fyzikálnych, chemických alebo biologických činiteľov do životného prostredia v dôsledku ľudskej činnosti, ktoré sú svojou podstatou alebo množstvom cudzorodé pre dané prostredie.
Znečisťujúce látky rozdeľujeme na kontaminanty a polutanty. O kontaminantoch hovoríme, ak prítomnosť látky (kontaminantu) v životnom prostredí nespôsobuje preukázané nebezpečenstvo (kontaminant – látka, ktorá sa prirodzene nevyskytuje, obyčajne taká, ktorá potenciálne môže mať nepriaznivý vplyv na organizmy alebo prirodzene sa vyskytujúce látky, ktoré sa jej pôsobením môžu stať toxickými), zatiaľ čo o polutantoch vtedy, keď ide o látky s jasne preukázanými škodlivými účinkami. Čistá voda je základným predpokladom života, i keď pojem čistá voda je veľmi relatívny. Prírodná voda nie je nikdy úplne čistá.[1]
O tom, do akej miery je znečistená, rozhoduje hlavne jej účinok na živú zložku. Pri výskyte znečisťujúcich látok vo vodnom prostredí rozlišujeme medzi kontamináciou a znečistením, často zamieňanými pojmami. Kontaminácia je termín, ktorý by sa mal používať vtedy, ak sa v médiu pozoruje zvýšená koncentrácia niektorých prvkov (látok), ale ich skutočné negatívne pôsobenie nie je zistené, prípadne sa vôbec nemusí prejaviť. Znečistenie je človekom spôsobený prínos látok (mikroorganizmov, prvkov, toxických látok, odpadu a odpadových vôd) alebo energie do environmentálneho systému, ktorý ohrozuje ľudské zdravie, negatívne ovplyvňuje živé zdroje alebo ekosystémy, poškodzuje ich štruktúry alebo možnosti využitia. Medzi najvýznamnejšie skupiny znečisťujúcich látok, ktoré podľa dostupnej literatúry predstavujú najväčší problém z hľadiska znečistenia vôd patria anorganické látky.[1]
Ich obsah je rozdielny. Závisí od toho, v akom zastúpení sa vyskytujú jednotlivé prvky v prírode, aká je rozpustnosť ich zlúčením, prípadne od činnosti človeka. Medzi hlavné anorganické súčasti prírodných vôd patrí vápnik, horčík a sodík ktoré sú prítomné ako katióny. Z aniónov sú to prevažne hydrogéuhličitany, sírany a chloridy. V malých koncetráciach sú v prírodných vodách zastúpené draslík, železo a mangán. Zo zlúčenín nekovov sú v malých koncentráciach prítomné amónne soli a amoniak, dusitany, dusičnany, fosforečnany. Okrem toho rozpustné látky tvoria zlúčeniny kremíka, bóru a titánu. Pomerné zastúpenie zložiek sa líši v jednotlivých druhoch vôd, v odpadových vodách je úplne špecifické.[2]
1.1.1. Potenciálne toxické prvky
Termín potenciálne toxické prvky (PTP) sa používa najmä pre toxické kovy a polokovy, v minulosti tiež označované ako ťažké kovy. Z chemického hľadiska bývajú ťažké kovy určené mernou hmotnosťou nad 5 000 kg.m-3. V zákone 364/2004 Z.z. (Zákon o vodách) sú medzi škodlivými látkami (t.j. jednotlivé látky a skupiny látok, ktoré majú škodlivý vplyv na vodné prostredie) tieto polokovy, kovy a ich zlúčeniny: zinok (Zn), meď (Cu), nikel (Ni), chróm (Cr), olovo (Pb), selén (Se), arzén (As), antimón (Sb), molybdén (Mo), titán (Ti), bárium (Ba), cín (Sn), berýlium (Be), bór (B), urán (U), vanád (V), kobalt (Co), tálium (Tl), telúr (Te) a striebro (Ag). Medzi obzvlášť škodlivé látky sa zaraďujú kadmium (Cd) a ortuť (Hg) s ich zlúčeninami. Obzvlášť škodlivé látky sú látky vybrané hlavne na základe ich toxicity, rozložiteľnosti a bioakumulácie. Takmer všetky PTP sa vo vodách prirodzene vyskytujú aspoň v stopových množstvách. Prirodzená koncentrácia PTP závisí predovšetkým od geologických podmienok, vyššia koncentrácia býva zaznamenaná napríklad v blízkosti rudných nálezísk. PTP sa do vôd dostávajú aj ľudským pričinením (spaľovanie fosílnych palív, vylúhovanie zo skládok komunálneho a priemyselného odpadu, vypúšťanie splaškových a priemyselných vôd do recipientu, umelé hnojivá a ochranné prostriedky v poľnohospodárstve), v dôsledku čoho vzrastá ich koncentrácia a stávajú sa tak jednými z najbežnejších, nie biologicky rozložiteľných, polutantov v globálnom merítku. Príkladom zdroja PTP v prírodných vodách je vypúšťanie neupravených galvanických odpadových vôd do recipientu, tieto obsahujú veľké množstvo rôznych PTP a pH môže klesnúť až na 2. Prepojením cez riečny systém dochádza k plošnému znečisteniu a ohrozeniu rastlinstva a živočíšstva kontaminovaného ekosystému. Výsledkom je zníženie biodiverzity a ohrozenie ľudského zdravia, prostredníctvom využívania znečistenej povrchovej vody a konzumáciou rýb a iných živočíchov. Toxický účinok PTP závisí od mnohých faktorov (prítomnosť ligandov a iných PTP, pH, celkové zloženie roztoku, forma výskytu atď.). Z toxikologického hľadiska predstavujú najväčšie nebezpečenstvo arzén, kadmium, ortuť a olovo. Špecifické funkčné skupiny enzýmov, receptorov alebo koenzýmov, ako tiolové (‒SH) skupiny, zohrávajú kľúčovú úlohu pri aktivite týchto molekúl. Arzén, kadmium a ortuť ľahko reagujú s molekulami obsahujúcimi ‒SH skupiny, za tvorby komplexov. Reakcia zlúčenín týchto prvkov s ‒SH skupinami vedie k ich rýchlemu vyčerpávaniu, dôsledkom je zvýšenie miery oxidačného stresu s následným poškodením tkanív. Kadmium zasahuje do metabolizmu cukrov a inhibuje sekréciu inzulínu.[1]
Mnohé environmentálne významné organické znečisťujúce látky patria do skupiny perzistentných organických polutantov (POPs). POPs sa vyznačujú niekoľkými vlastnosťami:
-perzistencia – ťažko sa v prírode rozkladajú
-v stopových množstvách sa nachádzajú vo všetkých zložkách životného prostredia
-sú toxické
-sú transportované na veľké vzdialenosti, ich prítomnosť bola zaznamenaná v tkanivách polárnych živočíchov. Vzhľadom na absenciu zdrojov znečistenia a riečneho vnosu POPs a jej antropogénne znečistenie do Južného oceánu, koncentrácie POPs v antarktickej faune svedčia o globálnom znečistení týmito látkami. Doposiaľ bola väčšia pozornosť venovaná znečisteniu severnej pologule vzhľadom na pôvod zdrojov znečistenia v tejto časti zemegule
-rozpustné v tukoch a tukovom tkanive, preto sa ľahko akumulujú v rastlinách a zvieratách. Napríklad veľrybí a tulení tuk obsahuje polychlórované bifenyly (PCB) vo vyšších ako pozaďových koncentráciách. Je pravdepodobné, že prostredníctvom potravy budú ľudia naďalej prijímať PCB aj napriek zákazu jeho výroby a predaja v mnohých krajinách.
POPs najvýznamnejšie z environmentálneho a toxikologického hľadiska tvoria tzv. dirty dozen alebo špinavú dvanástku. Patrí sem dvanásť zlúčenín: aldrin, dieldrin, chlórdan (známy pod obchodným názvom Octachlór a Velsico), DDT, endrin, mirex (známy pod obchodným názvom Dechlorane), heptachlór (je známy pod obchodným názvom napr. Heptagran, Basaklor, Drinox, Soleptax, Termide, Velsicol 104), hexachlórbenzén, PCB, toxafén (známy aj pod názvom kamfechlór, chlorokamfén, polychlórovaný kamfén a chlórovaný kamfén), dioxíny a furány.[2]
1.1.2.Pesticídy
Pesticídy sú látky, ktorými sa bojuje proti rastlinným a živočíšnym škodcom. Podľa biologického účinku sa delia na insekticídy, fungicídy, herbicídy a redenticídy.
Z Chemického hľadiska sú pesticídy anorganické alebo organické látky. Organické pesticídy prevažujú nad anorganickými a delia sa na chlórované a organofosfátové. Chemická štruktúra pesticídov je veľmi rôznorodá. K hlavným zdrojom znečistenia ekosystémov patria pesticídy požívané v poľnohospodárstve, vodnom a lesnom hospodárstve, verejnom zdravotníctve. Dôležitými zdrojmi priameho znečistenia vodných tokov sú odpady z priemyselnej výroby pesticídov a odpady z domácnosti. Najškodlivejšie sú letecké postreky, pri ktorých dochádza k úletu 50-75% pesticídov mimo určenej oblasti.[3]
Vo vodách sa len nepatrná časť pesticídov nachádza v pravom roztoku vzhľadom na ich malú rozpustnosť. Najväčšie množstvo pesticídov sa koncetruje v sedimentoch na dne riek, jazier a oceánov. Vo vode je pre živé organizmy nebezpečná aj nízka koncetrácia pesticídov, nakoľko dochádza k ich kumulácií.
DDT a iné chlórované insekticídy zasahujú do metabolizmu steroidných hormónov a ovplyvňujú rozmnožovaciu schopnosť populácií. Tento problém sa týka aj samotného človeka a biologické dôsledky nie je možné predvídať. Popri biologických účinkoch pesticídy pôsobia rušivo najmä na samočistiacu schopnosť vody. Je tu reálna možnosť znehodnotenia podzemných vôd pesticídmi a ich reziduami. Svetová zdravotnícka organizácia stanovila prípustné denné dávky pesticídov. Z ich hodnôt je možné zhruba odvodiť prípustné koncetrácie v pitnej vode.
1.1.3.Ropa a ropné znečistenie
Povrchové a podzemné vody sú často znečisťované ropou a ropnými látkami. Zdrojom tohto znečistenia je pretrochemický priemysel a odpadové vody zo strojárskeho a hutníckeho priemyslu. Zdroje znečistenia hydrosféry ropnými látkami začínajú pri ťažbe ropy a pokračujú pri jej transporte. Pri pomerne častých kalamitách cisternových lodí sa do morí dostáva 5-10 miliónov ton ropy. Ropa je zložitá zmes uhľovodíkov.
Celý svet potrebuje ropu, keď sa ale vyleje na nesprávne miesto, je to celosvetová katastrofa. Moria, oceány a celý ekosystém jednoducho kolabujú. Tu sú niektoré konkrétne prípady:
Veža Ixtoc - v roku 1979, presne 3. júna sa deň začal poruchou ropnej veže v Mexickom zálive. Nebolo by to prvýkrát, lenže nakoniec prišlo k mohutnej explózii a akékoľvek pokusy zastaviť valiacu sa ropu zlyhali. Škvrna sa začala rýchlo približovať k štátu Texas a navyše prekonala aj zábrany, pretože mohutné búrky a vlnobitie jej pomohli dostať sa ponad ne. Ropa znečistila 261 kilometrov pláži. Dokonca aj mláďatá vzácneho druhu Ridleyho korytnačiek museli byť urýchlene evakuované do čistých vôd. Zamorených bolo až 2800 kilometrov štvorcových.[4]
Perzský záliv smrti - vojna v Perzskom zálive nestála len zbytočné životy, ale patrí k nej aj jedna z najväčších ropných katastrof histórie. V roku 1991 iracké vojská jednoducho vyliali s čistým svedomím ropu do Perzského zálivu. Malo sa tým zabrániť pristávaniu nepriateľských vojsk. Samozrejme, k ropnému masakru sa pridali aj neplánované úniky, ktoré spôsobovali poškodené tankery po náletoch amerických vojsk. Okrem toho, v Kuvajte boli ako strategické ciele zlikvidované ropné terminály. Strategické to však nebolo ani náhodou, keďže práve tieto zásahy spôsobili vypustenie 1,75 miliardy litrov ropy. Škvrna smrti dosiahla veľkosť 6 787 kilometrov štvorcových a 10 860 kilometrov štvorcových vodnej plochy bolo znečistených. Ešte aj dnes sa na najpoškodenejších územiach v prílivových vlnách nachádzajú stopy mazľavej ropy. Navyše sa s touto katastrofou muselo vysporiadať 460 kilometrov pobrežia naprieč Kuvajtom, Saudskou Arábiou, Bahrajnom, Katarom a Spojenými arabskými emirátmi. Ropy bolo toľko, že by pokryla spotrebu benzínu malej krajiny a nehovoriac o tom, že na hladine dosahovala hrúbku aj 13 centimetrov. Vojna priniesla skazu všetkým. Mimochodom, Perzský záliv si svoje vytrpel aj v roku 1983, po zrážke lode s ropnou vežou. Prisolilo aj vyhodenie ďalšej veže v rámci vojny Irak – Irán. V Perzskom zálive táto katastrofa vyhladila takmer živočícha dugong, podobného veľrybe.[4]
Tanker Exxon Valdez - v noci 24. marca 1989 kapitán Joseph Jeffrey Hazelwood nahlásil únik ropy. Bolo jej podľa odhadov až 150 miliónov litrov, keďže z plne naliateho tankera Exxon Valdez sa ropa valila až ôsmimi z jedenástich lodných nádrží. Škvrna, ktorá nakoniec zdevastovala 2000 kilometrov pobrežia sa dostala do panenskej Aljašskej prírody. Pravdepodobnou príčinou havárie tankera bol spolu s plytčinami pri útese Bligh Island aj ľad. Dokonca aj viac ako 20 rokov po katastrofe je ekosystém zasiahnutej oblasti naruby. Nikdy sa tu neobnovila populácia vydier, ani iných živočíšnych druhov. Asi sa ani nie veľmi čo čudovať, pretože čierne zlato tu spôsobilo doslova jatky. Zistenia hovoria o smrti 250 000 morských vtákov, 2 800 morských vydier, 300 tuleňov, 250 orlov, do 22 kosatiek a miliárd rybích ikier. Táto udalosť sa datuje ako najväčšia ropná katastrofa spôsobená tankerom a jedna z najväčších, čo sa úniku ropy týka všeobecne.
Deepwater Horizon - toto je jedna z najväčších ropných katastrof. Ohrozuje nielen turistický ruch v Spojených štátoch a to najmä v Mississippi a Lousiane, ale aj životy tisícok vtákov a živočíchov. 20. apríla 2010 vyletela do povetria ropná plošina Deepwater Horizon v Mexickom zálive. Pre Ameriku je to jednoznačne najväčšia ekologická katastrofa. Výbuch si okamžite vypýtal smrť jedenástich robotníkov a 17 ďalších zranil. Od tohto dňa unikali sa do vody neuveriteľných dva až tri milióny litrov surovej ropy ešte pomerne dlhý čas, kým sa podarilo uzavrieť vrt. Všetko to prebiehalo v hĺbke 1500 metrov pod morom. Škvrna zasiahla 6500 kilometrov vodnej hladiny a na tomto území vyhladila život. [4]
2.Samostatné ohrozenia, znečistenie hydrosféry
2.1.Biokoncentrácia, biomagnifikácia a bioakumulácia
Existuje niekoľko ciest ako sa znečisťujúce látky z vodného prostredia môžu dostať do organizmu. Príjem povrchom tela organizmov (napr. kožou, žiabrami) z vody alebo sedimentov sa označuje ako biokoncentrácia. Na kvantifikáciu miery biokoncentrácie sa používa biokoncentračný faktor (BKF). BKF je definovaný ako pomer koncentrácie látky vo vodnom organizme ku koncentrácii látky vo vodnom prostredí za rovnovážnych podmienok. Biokoncentrácia závisí od kvality vody (napr. pH, či tvrdosť), druhu organizmu a samotnej znečisťujúcej látky. Kvalita vody môže ovplyvniť špeciáciu PTP, vznik nerozpustných organických alebo anorganických komplexov, ktoré precipitujú a tým sa stávajú biologicky nedostupnými.[1]
Biokoncentrácia PTP niektorými organizmami dosahuje vysoké hodnoty (zooplanktón), zatiaľ čo pri iných, napr. rybách, sú vyvinuté efektívnejšie regulačné mechanizmy na kontrolu vnútornej koncentrácie PTP. PTP sa viažu na metalotioneíny, proteíny slúžiace na vychytávanie PTP v organizme. Príjem znečisťujúcich látok prostredníctvom potravného reťazca sa označuje ako biomagnifikácia. Biomagnifikácia je nárast koncentrácie látky, ku ktorému dochádza v potravnom reťazci v dôsledku nízkej (alebo neexistujúcej) miery transformácie a vylučovania látky na jednotlivých trofických úrovniach. Aj keď sa niekedy zamieňa s bioakumuláciou, je medzi nimi významný rozdiel. Bioakumulácia prebieha v rámci organizmu a biomagnifikácia v rámci trofických úrovní (potravného reťazca).
Bioakumulácia je príjem látky vodou alebo prostredníctvom potravy (tráviacim traktom). Koncentrácia látky v organizme môže dosiahnuť hodnoty niekoľko rádov vyššie ako je koncentrácia vo vode. [1]
Biomagnifikácia v potravných reťazcoch viazaných na vodu bola dokázaná a popísaná pre perzistentné halogénované hydrofóbne znečisťujúce látky. Biomagnifikácia zohráva významnú úlohu pri chlórovaných pesticídoch, PCB, dioxínoch a mnohých iných znečisťujúcich látkach. Zdá sa, že v prípade PTP možno o výraznejšej biomagnifikácii vo vyšších stavovcoch hovoriť len v súvislosti s hydrofóbnymi alkylovanými kovmi. V morských potravných reťazcoch narastajú koncentrácie organochlórovaných zlúčenín (napr. hexachlórbenzén (HCB), kongenéry PCB, Mirex a i.) od nižších trofických úrovní, reprezentovaných kôrovcami, po ryby, čo dokazuje biomagnifikáciu týchto vysoko lipofilných znečisťujúcich látok. Biomagnifikácia sa netýka len vodných organizmov. [1]
Mnohé perzistentné hydrofóbne znečisťujúce látky vykazujú zvýšenú koncentráciu so stúpajúcou trofickou úrovňou v potravných reťazcoch viazaných na vodu. Bioakumulácia v organizmoch na vrchole potravného reťazca (tuleň Weddellov Leptonychotes weddellii, tuleň sloní Mirounga leonina) bola 30-160 krát vyššia v porovnaní s nižšími trofickými úrovňami. Zdá sa, že biomagnifikácia organických znečisťujúcich látok je najvýznamnejšia v prípade benticky viazaných potravných reťazcov. Možný je prenos znečisťujúcej látky z matky na vajcia a embryá vodných organizmov. K tomuto prenosu dochádza mobilizáciou a transferom znečisťujúcich látok „uskladnených“ v lipidoch do gonád.[1]
2.2.Znečistenie podzemnej vody
Podzemná voda predstavuje kľúčový zdroj všade na svete. Je hlavným zdrojom pitnej vody (15 % v Austrálii, 50 % v USA a 75 % v Európe), závlahovej vody, taktiež je využívaná v nespočetnom množstve priemyselných aktivít. Problematika prístupnosti, kvality a trvalej udržateľnosti jej zdrojov je preto veľmi významná a dôležitá. Zdroje znečistenia podzemných vôd je najjednoduchšie rozdeliť na bodové a nebodové zdroje (difúzne). [2]
2.3.Znečistenie povrchových vôd
Sladkovodné zdroje tvoria len približne 3 % z celkového podielu vody na zemi, z toho 95% tvorí podzemné voda. Predstavujú tak vzácny, cenný, ale aj zraniteľný zdroj, ľahko podliehajúci znečisteniu. Ak raz dôjde k znečisteniu vody v recipiente, obnovenie pôvodnej kvality je veľmi obtiažne a finančne náročné. V oceánoch a moriach je obsiahnutá väčšina vody planéty. Dokonca aj pri takom obrovskom objeme, ktorý poskytuje dostatok vody na zriedenie a rozptýlenie potenciálnej znečisťujúcej látky, môže dôjsť k znečisteniu. Znečistenie morí a oceánov môže pochádzať zo znečistenia vnútrozemských sladkovodných vôd, keďže sú navzájom prepojené. Rieky ústiace do morí nesú so sebou znečistenie, ktoré sa nakoniec dostane do pobrežných vôd, čo môže mať vážne dôsledky. Okrem zdrojov znečistenia pochádzajúcich z vnútrozemských tokov môžu kvalitu slanej vody ovplyvniť aktivity priamo na mori (ťažba ropy a havárie) alebo na pobreží.[2]
Znečistenia povrchových vôd znečisťujúcimi látkami pochádza z rôznych zdrojov, ktorých pôvod je v:
-mestskom prostredí
-poľnohospodárstve
-ťažbe nerastných surovín
-skládkach odpadov.
2.4.Pitná voda
O kvalitnú vodu je stále väčší záujem nie len v rozvojových krajinách. Zdroje pitnej vody sú stále viac ohrozované znečistením s ďalekosiahlymi dôsledkami pre zdravie detí a pre hospodársky a sociálny rozvoj komunít a národov. V rokoch 1990 až 2011 viac ako 2 miliardy ľudí získalo prístup k lepším vodných zdrojov, ale nie všetky z týchto nových zdrojov sú nutne v bezpečí . Nebezpečná manipulácia a skladovanie vody zhoršuje problém. Na odber vody sa môžu používať kontaminované nádoby (prepravné nádoby, prostriedky) a tak sa nakoniec do domácností dostane nie príliš kvalitná voda. Chemická kontaminácia vodných zdrojov, či už prirodzene sa vyskytujúcich alebo zo znečistenia, je závažný problém. Arzén a fluorid ohrozujú zdravie stoviek miliónov ľudí. Ale vážnejší problém je mikrobiologická kontaminácia pitnej vody , a to najmä z ľudských výkalov. Fekálnej kontaminácie pitnej vody je hlavným prispievateľom k hnačkových ochorení, ktorá zabíja tisíce ľudí ročne . [4]
Obr. 1: Územia s ohrozeným zdrojom pitnej vody. [5]
2.5.Odpadová voda
Nedostatočné (alebo chýbajúce) čistenie odpadových vôd ohrozuje život v riekach, jazerách a moriach. Kyslík sa do vody dostáva zo vzduchu a z vodných rastlín. Časť odpadu priamo reaguje s kyslíkom a vznikajú neškodné látky. Kyslík podporuje aj život mikroorganizmov, ktoré rozkladajú časť odpadu na neškodný zvyšok. Biologický odpad a zvyšky pracích prostriedkov pôsobia ako hnojivo a zapríčiňujú zvýšený rast vodných rastlín. Kyslík pomáha rozkladať odumreté rastliny. Pri veľkom množstve vodných rastlín a nadmernom prívode odpadových vôd nestačí kyslík, rozpustený vo vode, na rozklad odumretých rastlín a odpadu. Najprv zahynú ryby, potom vyhynie všetko živé. Do vody sa s odpadom môžu dostať aj látky, napr. ortuť a zlúčeniny ortuti, ktoré sa zneškodňujú veľmi pomaly, alebo sa nedajú zneškodniť vôbec. Naše veľmi znečistené rieky a vodné nádrže možno zachrániť iba finančne veľmi náročným čistením všetkých odpadových vôd. Znižovanie množstva škodlivín v odpadovej vode je veľmi dôležité.
Všetka špinavá voda, ktorú spláchneme do záchoda, vylejeme do umývadla a výlevky, časť z nej nie je až taká špinavá, musí niekde skončiť. Neputuje priamo do najbližšieho vodného toku, rieky alebo pláže. To je svet odpadovej vody, vo fascinujúcom, avšak málo známom kráľovstve, ktoré sa začína v odkvapoch a kanáloch a pokračuje na tom trochu smradľavom mieste na okraji mesta – v čistiarni odpadových vôd. Toto zariadenie funguje 24 hodín denne 7 dní v týždni a riadi súbor dôvtipných postupov na odstránenie škodlivých zložiek. Po vyčistení sa môže voda vypustiť do životného prostredia bez toho, aby hrozilo rozšírenie chorôb alebo vyhynutie rastlín či živočíchov. Nie každý exkrement znečisťuje. Rieky a moria sú schopné prirodzene vyčistiť obmedzené množstvo biologického odpadu – výkaly a zvyšky jedla, keďže je biologicky rozložiteľný a baktérie a mikroorganizmy ho dokážu spracovať. Problémy prichádzajú vtedy, keď sa zhromaždí viac biologického odpadu, než je možné spracovať bez toho, aby sa ohrozilo verejné zdravie. Práve to sa deje v modernej spoločnosti – mnohí z nás žijú v husto obývaných oblastiach s obmedzeným prístupom k zdrojom sladkej vody. [6]
Spracovanie biologického odpadu je celkom prosté, stačia nám priateľské baktérie, ktoré ho rozložia. Veľa odpadovej vody však obsahuje znečisťujúce látky bežné pre modernú spoločnosť, ktoré do kanalizácie vypúšťa priemysel a domácnosti. Vo vzorkách pitnej vody sa bežne objavujú stopy liečiv, ako sú napr. antibiotiká a ibuprofen. Existujú čoraz väčšie obavy ohľadom ich dlhodobého vplyvu na zdravie ľudí a iných živočíchov, nehovoriac o hrozbe tzv. superbaktérií, ktoré si vyvinuli odolnosť voči antibiotikám. Ani ťažké kovy nie sú biologicky rozložiteľné a zhromažďujú sa v nánosoch riek, rastlinách, hmyze a rybách. Pre zvieratá a ľudí môžu byť toxické. Preto je vhodné predchádzať vypúšťaniu priemyselných znečisťujúcich látok do kanalizácie a keby sme v domácnosti používali lieky, čistiace a záhradné prípravky zodpovedne, aby sme obmedzili množstvo chemických látok, ktoré spláchneme do kanalizácie a vylejeme do pôdy. Alternatívne spracovanie na druhom konci potrubia zamerané na odstránenie týchto látok z odpadovej vody je drahšie a nemusí byť vždy úspešné.[6]
Všade tam, kde je to technicky a hospodársky možné, sú európske domácnosti napojené na kanalizačný systém a čistiareň odpadových vôd. V oblastiach bez komunálnej kanalizácie a čistiarne sa odpadová voda skladuje v septiku a odtok z kanalizácie neskôr sa prevezie do čistiarne odpadových vôd alebo sa vypúšťa do samostatného systému, ktorý spracúva odpad priamo na mieste a spracovanú vodu následne vypustí do riek alebo cez pôdu do podzemnej vody. Kal, ktorý zostane, zbierajú špecializované spoločnosti a bezpečne ho zlikvidujú. Čistiareň odpadových vôd je niečo ako kozmetický salón pre špinavú vodu. V rámci niekoľkých čistiacich postupov sa oddelí pevný a tekutý odpad a odstránia sa škodlivé znečisťujúce látky. Zvyšná voda by mala byť dostatočne čistá na to, aby sa mohla vypustiť do prírody. Vytvoria sa dva produkty: tekutá odpadová voda (spracovaná odpadová voda) a pevný odpad (spracovaný kal), ktoré sa môžu bezpečne navrátiť do životného prostredia. [7] V Európe sa spracovaná odpadová voda vypúšťa najmä do riek alebo mora. Spracovaný kal sa môže zlikvidovať (často spaľovaním) alebo opätovne použiť, napríklad ako poľnohospodárske hnojivo.[6]
V prvej fáze dvojfázového predbežného kroku sa všetko, čo prichádza kanalizáciou, načerpá dovnútra a prejde zachytávačmi, ktoré odstránia pevný odpad, ako sú napr. vetvy stromov, plasty, handry, kamene či rozbité sklo, ktoré by mohli poškodiť alebo zapchať čerpadlá a usadzovacie nádrže čistiarne. Zachytené predmety sa odvezú na skládku alebo sa spália. V druhej fáze dochádza v nádržiach k usadzovaniu štrku a piesku, ktorý sa neskôr umyje a použije, napr. pri stavbe ciest. Primárne spracovanie – usadzovanie (sedimentácia): Usadzovacia nádrž umožňuje oddelenie tekutých a pevných častíc. Kal sa usadzuje na dne a masť a tuky sa vyplavujú na hladinu. Kal sa zhrabuje na spracovanie v kalových nádržiach a tuky a masť sa zozbierajú. Zostávajúca tekutina sa presunie na sekundárne spracovanie. Sekundárne spracovanie – biologické: V tejto fáze vodné mikroorganizmy – baktérie a prvoky, odstraňujú biologický materiál, ktorý sa nachádza v ľudskom odpade, odpade z potravín, mydla a saponátov.[6]
V konečnej fáze sa ďalej zlepšuje kvalita vypúšťanej odpadovej vody. Môžu sa použiť rôzne metódy v závislosti od znečisťujúcich látok, ktoré treba odstrániť (napr. dusík alebo fosfor ako živiny). Ich súčasťou môže byť aj chemická alebo mechanická dezinfekcia (pomocou aktivačných nádrží alebo mikrofiltrácie).[6]
Pri intenzívnych dažďoch sa môže časť kanalizácie odkloniť do samostatných zrážkových kanálov alebo nádrží, v ktorých sa odpadová voda uskladní dovtedy, kým čistiareň nebude mať kapacitu na spracovanie tohto nadmerného objemu. Pri extrémnych búrkach môžu tieto kanále pretekať a uvoľňovať tak nespracovanú alebo len mechanicky spracovanú odpadovú vodu priamo do vodných tokov.[6]
Vyčistená voda sa vypúšťa cez odvodňovací kanál do masy vody (rieka, jazero alebo more). Kal treba spracovať a odstrániť z neho nebiologický materiál a mikroorganizmy spôsobujúce choroby. Jedným zo spôsobov je spracovanie v anaeróbnej vyhnívacej nádrži. Ide o uzavretý systém, kde sa miešaním kalu vytvárajú bioplyny (metán a kyslík), ktoré sa následne spaľujú (ako zemný plyn) a využívajú sa na vyhrievanie vyhnívacej nádoby na správnu teplotu s cieľom podporiť proces rozkladu. Kal sa niekedy pred vyhnívaním zahusťuje a následne sa odvodňuje s cieľom čo najviac znížiť obsah vody a zároveň náklady na likvidáciu alebo opätovné použitie. Na začiatku spracovania sa môžu pridať chemické látky, aby sa dosiahlo rýchlejšie vyzrážanie fosforu alebo jeho klesnutie na dno vo forme kalu. Na konci postupu sa spracovaný kal môže opätovne využiť ako hnojivo alebo kompost pre rastliny, pretože obsahuje základné živiny (dusík a fosfor) aj biologický uhlík, ktorý zlepšuje pôdnu štruktúru. V niektorých oblastiach je kal znečistený ťažkými kovmi alebo inými znečisťujúcimi látkami v dôsledku priemyselného odpadu, ktorý sa vypúšťa do kanalizácie.[6]
V suchých regiónoch s malým počtom zrážok alebo v husto obývaných oblastiach sa oplatí odpadovú vodu recyklovať ihneď po jej spracovaní namiesto jej vypúšťania do riek alebo oceánov. V mnohých prípadoch sa recyklovaná voda využíva len na iné ako pitné účely, napr. na zavlažovanie parkov alebo splachovanie záchodov. Ak chceme v budúcnosti vedieť riešiť problémy spojené s nedostatkom vody a zmenami klímy, je potrebné vykonávať intenzívnejší výskum recyklácie vody v uzatvorenom cykle, napr. výskum možností na zlepšenie testovania a čistenia. Súčasné systémy nie sú schopné účinne odstrániť niektoré mikroorganizmy, zvyšky chemických látok a liekov, čo je zásadné, ak chceme vodu opätovne využiť na pitie. [7]
V ostatných 20 rokoch Európa dosiahla obrovský pokrok v spracovaní odpadových vôd, stále je však priestor na zlepšenie. Musíme sa v prvom rade zlepšiť v odstraňovaní škodlivých produktov z odpadovej vody, vyvinúť pokročilejšie metódy čistenia a udržiavať čo najmenšie náklady. Odpadová voda sa nakoniec po pretečení riekami a vodnými cestami dostane do mora a prípadné znečisťujúce látky, ktoré sa neodstránili počas čistiaceho postupu, sa nabalia na znečistenie, ktoré už je prítomné v morskom prostredí. Patria medzi ne pesticídy a hnojivá, ktoré sa vymyli z pôdy, a takisto aj produkty priemyselného odpadu, najmä plasty. Keďže mnohé z týchto látok sa rozkladajú celé roky (napr. plastová fľaša sa rozkladá niekoľko stoviek rokov), predstavujú skutočnú hrozbu pre dlhodobé zdravie.[6]
2.6.Kyslé dažde
V oblastiach, v ktorých je sústredený priemysel, je prirodzené zloženie vzduchu nepriaznivo ovplyvnené prachom a plynmi. Asi štvrtina plynného odpadu pozostáva z oxidu síričitého. Oxid síričitý, prítomný vo vzduchu, tvorí so vzdušnou vlhkosťou kyselinu síričitú. So vzdušnou vlhkosťou reagujú aj oxidy dusíka (zmes oxidu dusnatého NO a oxidu dusičitého NO2, často sa označuje NOx), ktoré sa nachádzajú v plynných odpadoch a vzniká kyselina dusičná. Kyseliny dopadajú spolu so zrážkami na zem ako kyslý dážď a dostávajú sa do pôdy. Kyseliny, ktoré vznikajú počas reakcie so vzdušnou vlhkosťou, môžu byť veľmi jemne rozptýlené. Zmes vzduchu a malých kvapôčiek kvapaliny sa nazýva aerosól.[8] Kyslé aerosóly pôsobia na predmety z kovov a kameňa a poškodzujú ich. Poškodenia, ktoré zapríčiňujú poveternostné vplyvy, nazývame korózia. Známy proces korózie je hrdzavenie železa. Železo hrdzavie pôsobením vlhkého vzduchu. Hrdzavenie výrazne urýchľujú kyseliny, ktoré sa nachádzajú v dažďovej vode. [9] Škody, ktoré spôsobuje korózia sa ročne vyčísľujú na milióny eur. Korózia neohrozuje iba kovy, ale aj napr. pieskovce. Kyslé dažde vymývajú vápenaté spojivo a kamene sa pomaly drobia. Škody na starých stavebných pamiatkach dosiahli v posledných desaťročiach hrozivé rozmery. S kyslými dažďami súvisí aj poškodenie lesov. Ak sa v dohľadnej dobe nepodarí odstrániť príčiny hynutia lesov, nebudú v blízkej budúcnosti zvláštnosťou veľké plochy odumretých lesov. Možno predpokladať, že chýbajúce lesné plochy spôsobia pokles hladiny podzemných vôd. Následne nastane vo veľkom rozsahu erózia pôdy a premena na step.[8]
3.Budúcnosť vody
Aby bolo možné zabezpečiť dostatočné množstvo potravín a podporiť rastúcu svetovú populáciu, naša globálna ekonomika potrebuje, aby aj naďalej rástla. Voda je rozhodujúci faktor pre budúci rast. [10] Ale môže sa tiež stať zároveň aj hlavným limitujúcim faktorom. Podniky v oblastiach s nedostatkom vody sú už v ohrození , a preto sa investori čoraz viac pri budovaní budúcej prevádzky zameriavajú na prívod vody (zdroj) a berú to do úvahy pri svojich rozhodovacích procesoch. Zisky efektivity a produktivity vo vodnom hospodárstve a následné využívania, môže znížiť environmentálne riziká a umožňujú vyššiu úroveň udržateľného rastu. Samotná ekonomika a podniky čoraz viac používajú mimo zelené riešení, tzv. modré. Na takúto cestu sa podniky rozhodli vydať potom, čo skúmali tlak ponuky a dopytu pri pohľade na trendy v rámci každého odvetvia. Na základe zvyšujúceho sa populačného rastu a zvyšujúcom sa nárokom na kvalitu vody, stúpa spotreba vody. Medzi hlavný dopyt patrí rastúci mestské, domáce a priemyselné využitie vody. Zmena klímy zohráva dôležitú úlohu tým, že vytvorí dodatočný zásoby vody pre poľnohospodárstvo a pre vodné nádrže.[11] Na strane ponuky sa problémy, spojené s prepravou vody, dostupnosťou a variabilitou, čoraz viac ukazujú v súvislosti s obnoviteľnými vodnými zdrojmi. V takmer každej jednej z týchto kategórií, sa trendy, potrebné na udržanie budúceho rastu, pohybujú v presne opačnom smere. Dohromady tieto trendy vytvárajú tzv. vodný stres (tlak). A keď sa k tomu pripoja ekonomické a politické záujmy, vznikne enormný tlak na ekosystém. Práve kvôli populačnému a ekonomickému rastu je dnes situácia taká, že mnohé krajiny zažívajú tento „vodný stres“. V takýchto krajinách žije práve cca. 2,5 miliardy ľudí ( čo je 36% celkovej populácie) a takmer 20% populácie žije v oblastiach s nekvalitnou vodu, ktorú znečisťujú do veľkej miery práve podniky.[11]
3.1.Spracovanie odpadu vo vode
Každý rok sa do mora vyhodia tony odpadkov, ktoré v ňom aj zostanú. Plasty, drevo, kovy, sklo, guma, látky a papierový odpad sú väčšinou dôsledkom ľudskej činnosti a predstavujú jediný druh odpadu, ktorý príroda nevie stráv. Prichádza z pevniny, prenáša ho vietor alebo rieky zo zle riadených skládok, zrážkových odvodňovacích kanálov a pouličného odpadu (napr. obaly z rýchleho občerstvenia alebo plechovky z nápojov). Jeho zdrojom je však aj more – odpad vyhodený z lodí a ľudská činnosť, ktorá má vplyv na morské prostredie, ako napr. morská ťažba a rybárstvo (napr. vyhodené rybárske náčinie).
Odpad v mori predstavuje riziko pre zdravie – odpad z liekov alebo kanalizácie znečisťuje vodu a ostré predmety alebo úlomky môžu zraniť ľudí na pláži. Má vplyv aj na hospodárstvo – čistenie pláži a prístavov je nákladné a lode aj rybárske náčinie sa môžu poškodiť. V neposlednom rade odpad ohrozuje morský život – tulene, veľryby a morské korytnačky sa našli zamotané v popruhoch z balónov, plastových táckach na plechovky a odhodených rybárskych sieťach, ktoré spôsobili ich zadusenie alebo utopenie. [12] Cicavce, vtáky a ryby si môžu plastový odpad zmýliť s potravou a spôsobiť si tak vnútorné zranenia alebo upchatie tráviaceho traktu. Mimoriadne nebezpečný je plast, ktorý sa biologicky nerozkladá, ale lomí sa na čoraz menšie kúsky, až je z neho nakoniec mikroskopický plastový prach. Do niektorých výrobkov sa pridávajú mikroplasty (napr. do pílingov). Prechádzajú kanalizačnou sústavou a nakoniec končia v morskom prostredí. Ropný základ v čiastočkách navyše priťahuje iné chemické látky, ktoré sa plavia v mori, ako napr. perzistentné organické látky (POP) a polychlórované bifenyly (PCB). Čiastočky týchto látok sa koncentrujú v množstvách, ktoré miliónkrát prevyšujú množstvá prítomné v morskej vode, a z plastových čiastočiek sa tak stávajú malé pilulky jedu. Absorbované chemické látky zo strávených plastov sa môžu ľahko dostať do potravinového reťazca a môžu skončiť aj na vašom tanieri. V niektorých svetových moriach sa v dôsledku krúživých prúdov vytvorili veľké plávajúce ostrovy odpadu. Najznámejší je tzv. Veľký pacifický pás odpadu, ktorý má šírku niekoľko kilometrov a pozostáva z veľkých predmetov a vysokej koncentrácie malých plastových čiastočiek. Niekoľko štúdií sa zaoberalo vplyvmi tejto „plastovej polievky“, existujú však čoraz väčšie obavy v súvislosti s možnými toxickými vplyvmi chemických látok používaných pri výrobe plastov, o ktorých sa vie, že sú pre človeka škodlivé, na potravinový reťazec prostredníctvom znečistenia morí. Pri štúdii vtáčieho druhu fulmara ľadového zo severu Atlantického oceánu sa v žalúdku takmer každého skúmaného uhynutého vtáka našlo veľké množstvo plastov. [13]
Keďže voda voľne preteká cez hranice, členské štáty EÚ sa dohodli, že budú spoločne riadiť vodné zdroje prostredníctvom správnych jednotiek povodia bez ohľadu na vnútroštátne hranice. Vymedzilo sa 110 správnych území povodia vrátane prítokov, ústí a podzemnej vody. Krajiny pri správe povodí spolupracujú, znášajú za ne spoločnú zodpovednosť a schvaľujú spoločný plán riadenia s krajinami, s ktorými sa delia o povodie. Každá krajina potom vykoná tento plán na vlastnom území. Cieľom, ktorý je stanovený v rámcovej smernici EÚ o vode, je do roku 2015 zaistiť dobrý stav všetkých vôd v EÚ (v osobitných prípadoch sa termín predĺžil).
Zlepšovanie spracovania odpadovej vody. S cieľom predísť poškodeniu zdravia a životného prostredia z dôvodu vystavenia nespracovanej odpadovej vode, teda vode z kanalizácie a použitej vode z domácností a odpadovej vode z priemyslu, sa v roku 1991 schválila smernica EÚ o komunálnych odpadových vodách, v ktorej sa zavádzajú opatrenia na zníženie množstva znečisťujúcich látok vypúšťaných do životného prostredia. Miestne úrady musia zberať a spracúvať vodu z dedín a miest, ktoré majú viac ako 2 000 obyvateľov. Čistiarne odpadových vôd musia spĺňať minimálne normy. V prípadoch, keď voda môže poškodiť citlivé životné prostredie alebo ľudské zdravie, sa uplatňujú prísnejšie normy. Vo väčšine členských štátov EÚ sú zavedené systémy na spracovanie odpadových vôd v súlade s pravidlami tejto smernice, nové členské štáty musia tieto požiadavky splniť do roku 2018. Krajiny, ktoré nevyhovejú požiadavkám, môžu dostať pokutu.
Čistenie morí a oceánov. Problematika odpadu v mori sa rieši v rámcovej smernici EÚ o morskej stratégii z roku 2008. Členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby do roku 2020 moria v ich správe dosiahli „dobrý environmentálny stav“, pričom musia zostaviť stratégiu monitorovania a dosiahnuť stanovené ciele možný život. Väčšina zásob vody Zeme (97,2 %) sa nachádza v oceánoch a hoci sa morská voda dá odsoliť, je to nákladné a vyžaduje si to veľké množstvo energie. [13]
3.2.Ochrana zdrojov vody
Voda z vodovodu sa napr. v EÚ reguluje od roku 1998. V smernici o pitnej vode sa stanovujú minimálne kvalitatívne normy, na základe ktorých sú členské štáty povinné zaistiť, aby voda dodávaná do domácností bola bezpečná a čistá. Normy sa každých päť rokov preskúmajú s cieľom zohľadniť aktuálne poznatky a akékoľvek zmeny v usmerneniach Svetovej zdravotníckej organizácie. Všetky rozvody vody pre viac než 50 ľudí sa musia pravidelne testovať, pričom sa skúma 48 znakov od farby, zápachu a chute až po výskyt kovov, ako sú napr. hliník, kadmium, železo či olovo, chemických látok a potenciálne škodlivých baktérií. Prevažná väčšina pitnej vody dodávanej v Európe vyhovuje týmto normám, avšak priestor na zlepšenie poskytuje kvalita pitnej vody, ktorá sa dodáva do malých komunít (max. 5 000 ľudí).
S pitnou vodou súvisí aj voda určená na kúpanie. Udržiavanie čistoty takejto vody Európska komisia každý rok uverejňuje podrobnosti o kvalite vody určenej na kúpanie v Európe. V roku 2011 sa v správe o vode uviedli výsledky z 21 000 miest, ktoré vychádzali z informácií poskytnutých členskými štátmi podľa smernice EÚ o vode určenej na kúpanie. Vlády jednotlivých štátov majú zároveň povinnosť informovať verejnosť o kvalite vody určenej na kúpanie včas pred začiatkom kúpacej sezóny, a to najmä v oblastiach, v ktorých sa kúpanie neodporúča alebo zakazuje.[14]
.
Záver
V takejto krátkej práci nebolo možné opísať všetky environmentálne riziká súvisiace s hydrosférou. V takej forme má skúr informačný charakter. Stručne som poukázal len na niektoré riziká, ktoré významnejšou mierou zasahujú do životného prostredia a ohrozujú hydrosféru vo najväčšej miere a taktiež na niektoré opatrenia, ktoré napomáhajú, či už priamo alebo nepriamo, k ochrane vody ako takej.
Údaje a poznatky zozbierané k vypracovaniu tejto témy nie sú všetky dátumované rokom 2014, niektoré fakty majú už viacročné obdobie za sebou, no napriek tomu sa jedná o informácie, s ktorými sa v súčasnosti aktívne pracuje a ktorých spracovávanie a následné využitie v praxi bude trvať minimálne ďalších 10 až 20 rokov.
Zoznam odkazov
[1]Molnárová, M., Šmelková, M., Kramárová, Z. ,2011. Antropogénne vplyvy na atmosféru, hydrosféru a pedosféru. Vydavateľstvo UK, 237 s. ISBN 978-80-223-3112
[2]Pavlíková, D., 2008, Ekotoxikologie, Česká zemědelská univerzita v Prahe, 171 s. ISBN: 978-80-213-1843-4
[3]Voda a jej znečistenie. [online].[cit. 2014-05-17] Dostupné na internete: http://kekule.science.upjs.sk/chemia/digitalna_kniznica/assets/data/Voda%20a%20zdroje%20jej%20znecistenia.pdf
[4]Ropné havárie. [online].[cit. 2014-05-04] Dostupné na internete: http://www.greenpeace.org/czech/cz/Kampan/klima_a_energetika/Arktida/honba-za-ropou/ropne-havarie/
[5]Water risk atlas. [online].[cit. 2014-05-04] Dostupné na internete: http://www.wri.org/resources/maps/aqueduct-water-risk-atlas
[6]Pili by ste odpadovú vodu?, 2011. Luxemburg: Úrad pre vydávanie publikácií Európskej únie, 28 s. ISBN 978-92-79-26332-3
[7]Chmielewská E, ,2004. Ochrana vôd,. Epos, 112 s. ISBN 978-80-8057-620-3
[8]Znečisťovanie vody. [online].[cit. 2014-05-11] Dostupné na internete: http://www.infovek.sk/predmety/chemia/externe/majka/znecist.htm
[9]Hečík, M., 2007. 111 otázek a odpovědí. Montanex, 150 s. ISBN80-7225-123-6
[10]Immerová, B., Čárska, H., Menkynová, J., Chrenková, M., Grófová, R., 2012. Vodný svet pod lupou. DAPNE - Inštitút aplikovanej ekológie, 62 s. ISBN 978-8089133-26-0
[11]Kolbertová, E., 03/ 2004: Žijeme v antropocénu. National Geographic Society, 3, s. 44-59. ISSN 1213-9394
[12]Water. [online].[cit. 2014-05-04] Dostupné na internete: http://www.nrdc.org/water/
[13]Water quality. [online].[cit. 2014-05-04] Dostupné na internete: http://www.unicef.org/wash/index_43106.html
[14]Global water resources. [online].[cit. 2014-05-04] Dostupné na internete: http://www.unesco.org/new/en/media-services/single-view/news/global_water_resources_under_increasing_pressure_from_rapidly_growing_demands_and_climate_change_according_to_new_un_world_water_development_report/#.
 
Copyright © 1999-2016 News and Media Holding, a.s. - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.