referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Piatok, 28. novembra 2014
Arpád Račko
Dátum pridania:25.10.2007Oznámkuj:12345
Autor referátu:Racius1
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:3 082
Referát vhodný pre:Vysoká školaPočet A4:8.6
Priemerná známka:3.01Rýchle čítanie:14m 20s
Pomalé čítanie:21m 30s
 
Račko sa k prírode a životu vôbec stavia viac citovo. Jeho potréty i početné diela malej plastiky dokumentujú tvorivý dialóg, ktorý sa odvíja na princípoch moderného realizmu 20. storočia. Človek jednoducho musí niektoré veci zo seba vydať. Je to potrebné, dať navonok kúštik svojho ja určitým rituálom. Človek by hádam ani nevedel žiť, keby to zo seba nevedel vydať. Potrebuje to vysloviť a vyjadriť sa. Hovoriť. Račko neovládal rétoriku, svoje myšlienky vyjadroval plastikami v priestore. V roku 1961 vzniká socha Hlava. V roku 1962 vzniká socha Ráno. Socha vyrobená z bronzu. V roku 1963 vytvoril sochu Dospievajúca. A v roku 1964 je to reliéf s názvom Deň a noc. V týchto dielach je na jednej strane hlboká citovosť a lyrickosť, na druhej vecnosť a racionálne poznanie zákonitostí.

Z dialetických väzieb sa v tvorivom procese takto rodia diela, ktoré sú naplnené dramatickosťou. Stále bol realistom. Jedno obdobie tvoril diela v zváranej technike, ktoré smerovali k abstrakcii. Vždy však vychádzal z realizmu, či to bolo Srdce. Pri práci mu myšlienky niekedy zablúdili strašne ďaleko. Podľa toho, čo robil. Keď mal napríklad vytvárať Srdce a Rozum, v oceli to bol nekonečný film o mnohých témach. Rozmýšľal aj o tom, ako to zvládne pri realizácii vo veľkom. Alebo ako to zvládne pri diele Veľký a Malý krvný obeh ako centrum. Vtedy myslel na zemeguľu, okolo ktorej sa točia družice. Rozum s hemisférami mozgu. Myslel na to, na čo všetko sa dá zneužiť ľudský mozog. V rokoch 1965 vytvoril diela Slnko, Mesiac, je to reliéf.

V roku 1966 vznikajú Srdce, Rozum, Baník, Ruda a kov. Plastické prostredie v trvalej expozície baníctva v Technickom múzeu. V roku 1967 je to dielo Lokality. Reliéf vyrobený z farebných kovov. V roku 1968 vzniká pamätná tabuľa M. Kukučína a v roku 1969 je to Gordický uzol, Kvet. Majster Arpád Račko, akademický sochár, vytvoril desiatky a desiatky diel. Mnohé z nich dotvárajú kolorit centra mesta i sídlisk.

Život tohto umelca však nebol nijako jednoduchý. Na jeho osude sa podpísala predovšetkým doba a s ňou súvisiace spoločenské objednávky. Naučil sa odlievať na spôsob strateného vosku. Malo to svoje príčiny. Neexistovali závody umeleckého odlievania. Nebolo čo odlievať a umelecké remeslá sa rozpadli. V Čechách bola väčšia tradícia v tomto smere ako na Slovensku. Zoznámil sa však s človekom, ktorý mu veľa o zlievaní prezradil a zasvätil ho do určitých tajov. Arpád Račko tvoril aj súsošia. Rozhodne mu nešlo len o zvládnutie figúry ako takej, ale nájsť vzťahy v kompozícii. Každá socha je rozloženie hmoty v priestore a môže to byť niekedy priestorová hra s drapériou, figúry samotnej, alebo rozloženie jednotlivých častí ľudského tela. Je to nekonečné množstvo variácií. Socha sa dá skutočne úžasne variovať, meniť, tak isto ako pieseň. Existuje stupnica a aké obrovské množstvo variácii z nej možno urobiť. Tak isto ľudské telo Arpád Račko nespočetne veľakrát obmieňal. Niekedy tvorbu ovplyvňuje aj nedostatok materiálu, ale nie je to rozhodujúce.

Každý si niečo obľúbi. V dielach, ktoré sú zamerané komornejšie, zdôrazňuje sochár najmä vnútorný charakter postáv uzavretosťou a harmonizáciou vonkajšieho výrazu. V roku 1970 sa prezentoval medailérskou tvorbou a vytvoril pamätnú tabuľu K. Murgašovi. V roku 1971 je to dielo Siločiary a tiež pamätná tabuľa E. Krónovi. Ďalej v roku 1972 vytvoril dielo s názvom Kryštál hematitu. V roku 1973 tvoril medailérsku tvorbu. V jeho tvorbe sa k niektorým námetom inšpiratívne vracia. Patria tu aj postavy žien .Boli to aj múzy. Múza je ženského rodu. Ženy sú väčšinou inšpiráciou v tvorbe.

Poéziu považoval za hlboký cit. Láska, to je hlboká tichá až smutná nádhera. Rád sa zapodieval témami ako hudba, poézia. Sú však chvíle v živote človeka, kedy aj tragédiu musí vysloviť plastikou. Tak vznikli v jeho tvorbe niektoré dramatické figúry. Jednoducho museli prísť na svet. Hovoril aj o tom, že umelec urobí svoje najlepšie diela vtedy, keď je veľmi nešťastný, alebo naopak, keď je veľmi šťastný. V postavách žien zaznieva nielen bohatosť sochárskych a modelačných postupov, ale aj osobitný význam estetickej hodnoty celku, predovšetkým v líniách obrysu sochy. Aj tu zaznieva dramatický tón, ale aj harmonické uspokojenie či harmonické uspokojenie, či slávnostná vznešenosť, pričom i tieto sochy si uchovávajú typickú civilnú a nepatetickú podstatu. Kým v raných dielach rozohráva štruktúru povrchu do chvejivých svetelných kontrastov, neskôr sumarizuje, monumentalizuje a zachytáva psychický portrét. Račko však aj tu hľadá svoje princípy. V roku 1972 vytvoril portrét K. Gottwalda, roku 1974 portrét V.I. Lenina a postupne viacero osobností histórie. Akademický sochár Arpád Račko ani nepotrebuje žiadnu ospravedlnenku. Na rozdiel od meniacich sa spoločenských pomerov tu totiž jeho dielo zostane vždy. Potomkovia našich potomkov nebudú súdiť, ale posudzovať. Pravda, už ako teoretici umenia a nie znalci súvekých spoločenských pomerov. Napokon, ani dnes majstrom štetca, dláta z čias starovekej antiky, renesancie, baroka nevyčítame, prečo spodobnili toho či oného vládcu, vojvodu. Vnímame jednoducho len dielo. A u diel Arpáda Račku je naozaj čo vnímať, obdivovať. Autorsky sa podieľal na portrétnych bustách pre Aleju hrdinov pri Pamatníku Československej armády na Dukle a iných.

V roku 1974 vytvoril dielo Daidalos a Ikaros. Keď robil Daidala a Ikara, je to najnádhernejšia báj z gréckej mytológie, evokovala mu strašne veľa myšlienok. Múdrosť staroby a nespokojnosť a zvedavosť mladosti. Keď mal robiť plastiku pre sídlisko nad Jazerom, najprv uvažoval o Ikarovi. Voda z jazera mu našepkávala Ikara, ale potom som to spojil s Daidalom a použil povesť pre školu. Daidalos je múdry človek, ktorý vymyslel krídla. Dal ich synovi, aby mohli opustiť Krétu. Upozorňoval ho, aby neletel vysoko, blízko ku slnku, lebo sa mu krídla roztopia a spadne. Ikaros hu nepočúvol. Bol zvedavý, a to je práve povaha mladých, že aj za cenu rizika idú objavovať. Nie je to zlá vlastnosť, aj lety do vesmíru boli a sú spojené s rizikom. Nové poznatky si vyžadujú aj obete, ale tým, že sa stane niekto obeťou, výskum nekončí. Mladý človek chce aj v škole poznávať, chce vyletieť aj za cenu rizika, že spadne. Toto je vlastne večný kolobeh života a smrti. Vzlet a pád. O tom je život a preto túto myšlienku stvárnil. V roku 1975 vytvoril portrét V. Klimkoviča.

V roku 1976 vytvoril dielo Holubica. V roku 1977 stvárnil portrétny reliéf bratom Klimkovičovcom.

V roku 1978 vytvoril portrét zaslúžilého umelca J. Bukovinského.

Jeho jubilejná výstava zo sochárskej tvorby bola v roku 1979. Pri potrétnej tvorbe okrem perfektného zvládnutia priestoru boli pre neho dôležité poznanie osobnosti, intuícia, koncentrát všetkého. Nedá sa sústrediť len na proporčné zvládnutie modelu. Musí tam byť charakteristika, musí byť vystihnutý vnútorný život portrétovaného. Každý je iný. Jeden je citlivý, druhý pevný, tretí je slaboch. Tieto veci sa snažil identifikovať, prísť na to. Toho istého, žijúceho človeka modelujú desiati sochári, každý ho urobí tak, že sa síce podobá, ale je tam veľký rozdiel v tom, ako intelekt, osobnosť umelca pretvorí videné. Každý vidí tú istú tvár, ale sila osobnosti tvorcu ju mení. Každý portrét sa bude podobať, ale nie v každom bude rovnako hlboká sochárova intelektuálnu výpoveď.
 
späťspäť   1  |   2  |  3    ďalejďalej
 
Copyright © 2000-2014 centrumholdings.com - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.