referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Pondelok, 20. októbra 2014
Ernesto Che Guevara de la Serna
Dátum pridania:15.01.2007Oznámkuj:12345
Autor referátu:MaZzoooo
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:1 506
Referát vhodný pre:GymnáziumPočet A4:4.5
Priemerná známka:3.01Rýchle čítanie:7m 30s
Pomalé čítanie:11m 15s
 

Ernesto Che Guevara de la Serna sa narodil 14. mája 1928 v argentínskom Rosariu ako najstarší syn v rodine demokraticky zmýšľajucého revolucionára. Jeho matka Celia de la Sarne pochádzala z rodiny conquistadorov – dobyvateľov Latinskej Ameriky. Keď mal Ernesto 2 roky, ochorel na astmu a tieto zdravotné problémy ho potom sprevádzali po celý život. Rodina sa presťahovala do Cordoby kvôli miernejšiemu podnebiu. V škole Ernesto vynikal predovšetkým v literatúre a napriek telesnému handicapu v telocviku. Rodina mu vytvárala vhodné podmienku pre pohodlný život a kariéru. Už v tomto veku sa začal zaoberať filozofiou.

V roku 1947 začal študovať medicínu v Buenos Aires, so zameraním na malomocenstvo. O štyri roky na to sa spolu s priateľom vydal na 10 mesiacov trvajúcu cestu po Južnej Amerike. V Peru navštívili slávne Macchu Picchu a istý čas pracovali aj v útulku pre malomocných v San Pablo. Navštívil tiež Floridu a Kolumbiu, kde práve vrcholila občianska vojna. Ernesto už nikdy nezabudol na dojmy a spomienky z tejto cesty. Videl chudobné a nepredstaviteľne biedne štvrte v Lime, hladujúcich indiánov a špinavé periférie čílskych a kolumbijských veľkomiest. Zdá sa, že práve počas tejto cesty sa začali formovať jeho protiamerické postoje. V auguste 1952 sa vrátil do rodnej Argentíny a v marci 1953 spromoval na univerzite.

Napriek ponuke pracovať na univerzite, sa rozhodol absolvovať ďalšiu cestu po Južnej a Strednej Amerike, ale už z iných dôvodov ako spoznávať svet. V Guatemale sa zoznámil s ľavicovo orientovaným prezidentom Jacobom Arbenzom Guzmánom, ktorý mu napriek rovnakému zameraniu nedovolil vstúpiť do guatemalskej komunistickej strany. Spoznal tu aj peruánsku disidentku Hildu Gadeovú, s ktorou sa oženil. V roku 1954 bola Arbenzova vláda odstránená po vojenskom prevrate, ktorý bol podporovaný aj zo strany CIA. Ernesto následne odišiel do Mexika, v tom čase strediska ľavicových radikálov. V Mexico City sa zamestnal ako lekár vo Všeobecnej nemocnici. Práve v Mexiku sa zoznámil s kubánskym emigrantom Fidelom Castrom, ktorý sa sem uchýlil po neúspešnom puči v júli 1953. V tomto období vládol na Kube diktátor Fulgencio Batista – antikomunista, ale Kubu mali v skutočnosti v rukách USA. V Mexiku sa ešte Ernesto zúčastnil bojového výcviku pre guerillovú vojnu pod vedením španielskeho republikána Alberta Baya. Boli objavení mexickými bezpečnostnými úradmi, zatknutí a po mesiaci prepustení (jún 1956).

Dňa 25. novembra 1956 odplával s 82 mužmi na jachte Granma na Kubu, kde sa vylodili až 2. septembra. 5. decembra sa utáborili na trstinovej plantáži, kde Guevara následne zažil svoju prvú bitku, po ktorej ostala z pôvodných 82 len hŕstka mužov, medzi nimi aj Fidel Castro. O mesiac na to zaútočili na vojenskú hliadku v La Plate. Bolo to ich prvé víťazstvo, po ktorom sa začala slávna etapa barbudos – fúzačov na Kube (povstalci, ktorí prisahali, že sa neoholia, kým nezvíťazia). Guevara, napriek tomu, že pôvodne išiel pomáhať povstalcom ako lekár, prejavil výborné organizačné a vodcovské schopnosti a bol vymenovaný za komandanta. Niekedy v tomto období sa mu ujala prezývka „Che,“ ktorá znamená v argentínskej hovorovej reči zvolanie „hej,“ prípadne „človeče“ (podľa iných zdrojov znamenala zvolanie „no tak,“ ktoré rád používal). Treba uznať, že spomedzi povstaleckých veliteľov bol Che Guevara najagresívnejší a najúspešnejší. Postupne dobyl a následne obsadil kubánske mestá Guayos a Cabayguán a 1.januára 1959, vďaka podpore pôvodného obyvateľstva, aj 150 000 mesto Santa Clara. Diktátor Batista utiekol z ostrova a partizánske vojská Ernesta Che Guevaru tak mali otvorenú cestu k hlavnému mestu Havane, kde kubánska armáda kapitulovala a obsadili ho.

13. februára sa stal Fidel Castro ministerským predsedom kubánskej revolučnej vlády a Ernesto Che Guevara bol menovaný prezidentom Národnej kubánskej banky a v roku 1961 ministrom priemyslu. Je paradoxom, že Guevara, ktorý mal pôvodne medicínske vzdelanie, zastával tieto posty, ale na Kube panoval po revolúcií deficit mozgov a Guevara predstavoval akúsi typickú formu intelektuálskeho študentského bohémstva. V Castrovej vláde bol jedným z najaktívnejších organizátorov pozemkovej reformy. Venoval sa aj výstavbe a výcviku kubánskej revolučnej armády a za severoamerickej intervencie proti Kube bránil štát so zbraňou v ruke. Z poverenia kubánskej revolučnej vlády navštívil spriatelené krajiny po celom svete (ZSSR, ČSSR, Kóreu,...). Na zasadaní VZ OSN v New Yorku prednášal obžaloby severoamerického imperializmu. V Organizácií amerických štátov v Punte del Este podával pravdivé rozbory hospodárskej a politickej situácie Latinskej Ameriky. Popri svojich štátnych povinnostiach napísal aj knihy, ako Partizánska vojna či Socializmus a človek na Kube. Che Guevara sa 22. mája 1959 rozviedol a ešte v ten istý rok sa oženil s Alediou Marchovou. Spolu s ňou potom navštívil Egypt, Indiu, Japonsko, Indonéziu, Pakistan a Juhosláviu. Čo sa týka politického smerovania, snažil sa orientovať na samostatný vývoj, na rozdiel od Castra, ktorý sa čoraz viac orientoval na Sovietsky zväz, ktorý s ním začal rýchlo manipulovať. V tomto období sa Guevara a Castro začali líšiť vo svojich názoroch. V roku 1965, po tom ako sa ZSSR a USA dohodli na riešení kubánskej raketovej krízy (s ktorou Castro súhlasil), videl Guevara jedinú cestu z obkľúčenia imperialistov v podobe rozšírenia revolúcie medzi ostatnými štátmi v Amerike a Afrike. Pochopil, že Kuba v spolupráci zo ZSSR sa nikdy nebude môcť vybrať vlastnou cestou a považoval ich politiku za jeden z prejavov imperializmu. Počas prejavu v Alžírsku označil Sovietsky zväz za „tichého spoluvinníka imperializmu,“ pretože ZSSR neobchodovalo len s komunistickým blokom a poskytovalo pomoc aj nekomunistickým krajinám. Následne sa stiahol z politiky, na rozdiel od Castra, ktorý sa čoraz viac politicky približoval „k veľkému bratovi na východe.“

V roku 1965 odišiel spolu so 120 dobrovoľníkmi do Belgického Konga (dnešný Zair), kde sa pokúsil zmeniť miestne povstanie v komunistickú revolúciu. V Zaire ich však miestni domorodci považovali za cudzincov, takže jednotka ostala v úplnej izolácií, bez akejkoľvek podpory, a tak sa celá misia skončila. Che sa opäť vrátil na Kubu. Ale už v októbri 1966 odišiel do Bolívie s falošným venezuelským pasom. Vznikla tu nová guerillová skupina zložená najmä z Kubáncov a niekoľkých Bolívijčanov. Guevarova predstava o komunistickej revolúcii sa ani tu nenapĺňala. Obyvatelia sa k nim správali nepriateľsky a nepríjemné prekvapenie ich čakalo 20. marca, kedy ich tábor objavila armáda. Povstalci prišli o všetky zásoby a dokumenty. Guevara rozdelil skupinu na dve časti. Spojené štáty vyslali do Bolívie „zelené barety“ a kruh okolo kubánskeho revolucionára sa začal uzatvárať. Nastali problémy so zháňaním pitnej vody a morálka mužstva prudko klesala. Bolivčania začali dezertovať. Guevaru čoraz viac sužovali astmatické záchvaty. Posledný augustový deň bola jedna časť skupiny zatknutá. Jeden zo zajatých partizánov poskytol informácie o pohybe Guevarovej skupiny, v ktorej bolo už len 17 mužov. Bolívijské vládne jednotky ich 8. októbra obkľúčili. Po krátkej prestrelke sa povstalci vzdali. Zajatého Guevaru na druhý deň zastrelili a pochovali v neoznačenom hrobe spolu s ostatnými revolucionármi. Ešte pred jeho pochovaním bolívijský generál Ovando Candia rozhodol, že Guevarovi treba odrezať obe ruky a uschovať ich v prípade, keby Castro jeho smrť poprel. Guevarove ostatky boli nájdené v roku 1997 neďaleko Vallegrande a vrátené na Kubu.

Ako politik Ernesto Che Guevara zlyhal na celej čiare. V Bolívii a Kongu veľmi zle odhadol situáciu. Dokonca ani Komunistická strana Bolívie ho nepodporila počas jeho misie v tejto krajine. Jeho hlavný problém bol aj v tom, že sa dostal do politickej izolácie. Vyhláseniami a činmi si narobil problémy na oboch stranách, či už v USA alebo ZSSR. Jeho myšlienka o vývoze revolúcie sa neujala a nakoniec ho stála život. Na druhej strane je nepopierateľným faktom, že Che Guevara bojoval nie pre osobný prospech, ale pre ideály o sociálnej rovnosti, ktorým dozaista veril.

 
Zdroje: Tkadlečová, Herta: Slávni revolucionári. BA: Mladé letá, 1977, edícia Slávní, vydanie prvé. ISBN 66-185-77, Osaďan, Róbert: Che Guevara. IN: Historická Revue, 2002, roč. 13, s. 129-133
Copyright © 2000-2014 centrumholdings.com - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.