referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Štvrtok, 24. apríla 2014

Pobox

ATLAS

Prihlásenie

@atlas.sk
Gaius Octavianus Augustus: Životopis
Dátum pridania:31.07.2006Oznámkuj:12345
Autor referátu:Santus
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:2 634
Referát vhodný pre:GymnáziumPočet A4:7.4
Priemerná známka:2.96Rýchle čítanie:12m 20s
Pomalé čítanie:18m 30s
 
Gaius Octavius sa narodil roku 63 pred n. l. v rímskej rodine pôvodom z Velitrae v Latiu, mesta na úpätí Albanských hôr. Jeho otec sa druhý raz oženil s Atiou, neterou Iulia Caesara, s ktorou mal dve deti. V deň narodenia Octavia senátor Nigidius Figulus, uznávaný astrológ, vyhlásil, že sa práve narodil pán sveta. Po predčasnej smrti svojho otca v roku 59 sa jeho matka znovu vydala a Octavia dala do opatery starej mame Iulii. Caesar si ho vzal pod svoju ochranu a zveril mu prípravu plánovanej veľkej výpravy proti Partom. Po zavraždení Caesara 15. marca 44 pred n. l. konzul Marcus Antonius sa vydával za jeho politického dediča, no verejné otvorenie diktátorovho testamentu po pohrebe ukázalo, že si Caesar adoptoval Octavia a určil ho za svojho následníka. Na znak smútku sa Octavius prestal od chvíle, ako sa dozvedel o Caesarovej smrti, holiť. S Antoniom sa pretekali v dokazovaní prehnanej oddanosti diktátorovi. Po prudkých Cicerových útokoch proti Antoniovi ho senát vyhlasil za verejného nepriateľa, a vojská vedené konzulmi a Octaviom ho porazili v bitke pri Modene v apríli 43 pred n. l.

Avšak na zranenie v boji zahynuli i obaja konzuly. Octavianus prevzal s jednoznačnou samozrejmosťou ich vojska, čím sa vojensky neobyčajne posilnil. Keď senát odmietol Octaviovi konzulát, tiahol s vojskom na Rím a silou mu vnútil zvolenie za konzula 19. augusta 43 pred n. l.. Konečne bola uznaná jeho adopcia a prijal meno Gaius Iulius Caesar Octavianus. Vo správnej predtuche dal Ovtavianus zrušiť senátne uznesenie, ktorým boli Antonius a jeho prívrženci prehlásení za nepriateľov štátu. tento ťah uľahčil nasledujúce jednanie. Octavianus sa spojil s Antoniom a Lepidom, ďalším Caesarovím generálom, a všetci traja v októbri 43 pred n. l. vytvorili tzv. druhý triumvirát na päť rokov. 27. novembra 43 pred n. l. bol Titiovým zákonom oficiálne potvrdený, každému triumvirovi boli pridelené légie a oblasť vládnutia. Triumvirovia vypracovali proskripčné zoznamy, ktorým padlo za obeť 300 prorepublikánskych senátorov a 2000 jazdcov.

Medzi nimi bol aj Cicero, ktorého zahrdúsil istý centúrion pri Formii. Octavianus sa vraj niekoľko dní bránil proti takémuto postupu, predovšetkým vraj chcel zachrániť Cicera, ktorého Antonius stíhal s bezmeznou nenávisťou. Zbožštenie Caesara odhlasoval senát v januári 42 pred n. l.. Zostávalo už len potrestať jeho vrahov Bruta a Casia, ktorý ušli do Grécka. Brutus a Cassius postavili na východe ríše 19 legií, naviac mali k dispozícii pomocné oddiely miestnych vládcov. Vojakov zhromaždili v Macedónsku, kam Antonius a Octavianus poslali po lodiach svojich 28 legií. Brutus A Cassius boli porazení v bitke pri Filippách v októbri 42 pred n. l., kde spáchali samovraždu. Ukázalo sa, že šlo o Antoniovo víťazstvo. Chorý Octavianus sa dal na útek a tri dni sa skrýval v močiaroch. Brutovi odsekli hlavu a poslali do Ríma.

Triumvirovia prikročili k novému rozdeleniu oblasti vládnutia. Antonius mal urobiť poriadok na východe, Octavianus sa vrátil do Ríma, kde narazil na nepriateľstvo konzula Lucia Antonia, brata Marca Antonia. Obkľúčil ho v Perugii, v Umbrii. Mesto bolo dobyté a kruto potrestané. Aby sa zavďačil veteránom, pristúpil ku konfiškáciám a vyhnal dav italských drobných vlastníkov. Octavianus sa stal pánom Itálie a znovu uzavrel dohody s Antoniom v Brundisu v októbri roku 40 pred n. l.. Sebe pridelil západ, Antoniovi Východ a Lepidovi zostala Afrika. Na spečatenie mieru sa Antonius oženil s Octavianovou sestrou Octaviou. Triumvirát bol obnovený na ďalších päť rokov roku 37 pred n. l. a Octavianus sa mohol plne sústrediť na boj proti Sextovi Pompeiovi, synovi Gnaea Magma ,,Veľkého“. Sextus Pompeius, ktorý ovládal more a označoval sa za Neptunovho syna (Neptuni filius), Pompeius v tom čase obsadil Sicíliu a blokoval zásobovanie Ríma obilím. Po porážke pri mise Scilla roku 38 pred n. l. Octavianus znovuobnovil loďstvo a s Agrippovou pomocou Pompeia porazil v bitke pri Naulochu, neďaleko Messiny v septembri 36 pred n. l.. O krátky čas kvôli tajným kontaktom so Sextom Pompeiom odstránil aj Lepida.

Octavianus ho prinútil žiť v stráženej rezidencii, ale titul najvyššieho pontifika, hlavy rímskej cirkvi, mu ponechal. Trumvirát neprežil. Čoskoro sa začalo zväčšovať napätie medzi Octavianom a Antoniom, ktorý pod vplyvom Kleopatry viedol stále výraznejšiu provýchodnú politiku. Octavianus šikovne využil chyby Antonia, ktorý pridelil Egyptu početné oblasti dosiaľ patriace Rímu a pred senátom citoval z Antoniovho testamentu. Antonius v ňom stanovil, že má byť po svojej smrti pochovaný po Kleopatrinom boku v Alexandrii. Deti, ktoré mu porodila Kleopatra, mali vládnuť ako králi nad územím, ktoré bolo majetkom Ríma, pretože ho dobyli rímske vojská. Hrobka v Alexandrii naviac dokazovala, že sa zriekol svojho rímskeho pôvodu. V senátu bola Antoniovi odobratá všetka moc i dlho predtým stanovený konzulát na rok 31 pred n. l.. Vojna však bola vyhlásená Kleopatre, jej vojsko ohrozovalo Rím a Itáliu. Antonius tejto žene a jej kúzlu úplne prepadol a nebol schopný ďalej jednať. Octavianus sa tak mohol oficiálne vyhnúť vyhláseniu občianskej vojny.

Už po víťazstve nad Sextom Pompeiom totiž vyhlásil, že v Ríme občianske vojny navždy skončili. Octavianus si dal zložiť prísahu vernosti od zhromaždenia celej Itálie. V námornej bitke pri Actiu v septembri 31 pred n. l. boli Antonius s Kleopatrou porazení. Zutekali z boja a vrátili sa do Alexandrie. Čoskoro sa ocitli v pasci. Octavianus tiahol k mestu a Antoniovo loďstvo a jazda zradili. Antonius si podľa mylnej informácie myslel, že kráľovná je mŕtva, a tak spáchal samovraždu. Octavianus prišiel do Alexandrie 30. augusta 30 pred n. l.. Kleopatra sa nechcela dať v okovách priviesť do Ríma, a tak dala prednosť smrti. Nechala sa uštipnúť hadom. Egypt bol anektovaný a Octavianus sa mohol vyhlásiť za obnoviteľa mieru.

13. januára 27 pred n. l. v priebehu zasadania senátu sa Octavianus v presvedčení, že dovŕšil svoje dielo, prekvapivo vzdal všetkých právomocí. Vysoké zhromaždenie mu udelilo korunu z dubových listov. Tri dni odmietal prosby senátu, aby sa znovu ujal vlády, až nakoniec sa nechal prehovoriť a 16. januára prijal meno Augustus (Vznešený), titul ovenčený náboženskou aureolou a potvrdzujúci jeho autoritas – morálnu autoritu dodávajúcu jeho rozhodnutiam konečnú váhu. Provincie boli rozdelené: senát dostal staré, veľmi urbanizované provincie bez väčších problémov, Augustus ešte málo romanizované provincie, v ktorých boli potrebné légie na obnovenie mieru. Na splnenie tejto úlohy na desať rokov získal prokonzulské impérium, moc vojenského velenia. Od tej chvíle mladý muž sústredil vo svojich rukách všetku moc. Roku 23 pred n. l. získal doživotne imperium maius, najvyššiu moc zo všetkých magistrátov, moc tribúna ľudu a súhrn moci plebejských tribúnov, čo mu dovoľovalo v mene ich ochrany postaviť sa proti akémukoľvek rozhodnutiu iného magistrátu.

V roku 12 pred n. l. sa stal aj najvyšším kňazom a roku 2 pred n. l. sa vyhlásil za „Otca vlasti“ (pater patriae). Kumulácia všetkých týchto mocí, zdedených z republikánskych úradov, mu dodávala absolútnu, dosiaľ nepoznanú moc. Augustus robil vštko preto, aby zamaskoval monarchistickú stránku zriadenia pod republikánskym šatom, pretože nezabúdal na smutný osud svojho adoptívneho otca obvineného z túžby po kráľovskom titule. Moc tribúnov ľudu sa obnovovala každý rok, kým existovali magistráty. Odmietal niektoré právomoci, ktoré by mohli poburovať, ako napríklad diktatúru. Vyhlasoval sa za prvého občana, princepsa, a odmietal, aby ho volali dominus (pán). Vždy zdôrazňoval význam senátu. Vo východnej časti ríše sa však Augustus nechal titulovať basileus (kráľ), čomu sa však dôsledne vyhýbal v Ríme.

Augustovou ctižiadostivosťou bolo spacifikovať oblasti, ktoré sa ešte vzpierali rímskej nadvláde a sčasti aj severozápad Hispánie. V roku 26 pred n. l. tam viedol vojenské ťaženie proti Kantabrom a Austorom, no vojenským nadaním veľmi nevinikal. Vystrašila ho každá búrka, pred ktorou sa skrýval pod tuleňou kožou známou tým, že zaháňa blesky. Do Ríma sa musel v roku 24 pred n. l. vrátiť bez toho, že by sa mu podarilo v krajine nastoliť mier. Bolo treba vyčkať až na Agrippove výboje v rokoch 20 a 19 pred n. l.. Spojenie s Galiou sťažovali nepodrobené alpské kmene. Po dlhých vojenských operáciách v západných Alpách mohol Augustus napokon vztýčiť pamätník víťazstva v La Turbie (pri dnešnom Monaku) s menami 45 podrobených národov. Dobytie severných Álp bolo jednoduchšie a viedlo k vytvoreniu provincií Raetia a Noricum. Principes si chcel podmaniť aj germánske kmene, ktoré ho ohrozovali z ľavého brehu Rýna a rozšíriť hranice Rímskej ríše až po Labe.

Prvé výpravy pod velením jeho nevlastného syna Nera Claudia Drusa boli veľmi nádejné, ale jeho smrť roku 9 pred n. l. zabrzdila vojenské operácie. Germáni sa zjednotili pod velením Arminia, ktorý prichystal pre legáta Publia Quintilia Vara pascu v močiaroch uprostred Teutoburského lesa roku 9 n. l.. Tri légie boli zmasakrované a Varus spáchal samovraždu. Táto porážka mala veľký ohlas. Zúfalý Augustus si búchal hlavu o stenu a kričal: „Varus, Varus, vráť mi moje légie!“ Ale v rozprávaní o týchto hrdinských činoch, ktoré sám spísal a ktoré boli po jeho smrti vytesané pred jeho mauzóleom, tvrdil, že Rím od tej chvíle ukončil ekumenické výboje v obývanom svete. Toto poslanie všeobecnej nadvlády si želali bohovia.

Po desaťročiach občianskych vojen bola Rímska spoločnosť rozvrátená a úbytok obyvateľstva taký veľký, že dokonca hrozilo, či prežije. Pokles pôrodnosti zasiahol najmä vysoké vrstvy a Augustus urobil rad opatrení, aby ho zastavil. V roku 18 pred n. l. bol odhlasovaný zákon o manželstve, ktorý znevýhodňoval slobodných, a nútil senátorov a jazdcov, aby sa ženili a mali deti. Zaviedol „právo troch detí“, ktoré zaručovalo politické a finančné výhody otcom početných rodín. Zákon o cudzoložstve trestal nevernú manželku i s milencom vyhnanstvom. Pri tejto príležitosti pred senátom predniesol chváloreč na svoju ženu Líviu, stelesňujúcu dokonalú rímsku matrónu. Rôzne opatrenia boli zamerané na stanovenie štatútu senátorského poriadku. Na získanie senátorskej funkcie stanovil majetkový cenzus milión sesterciov. To zreteľne odlíšilo senátorov a jazdcov, ktorí mali vyhradenú väčšinu novovytvorených administratívnych funkcií.

V Ríme, kde sa počet obyvateľov blížil k miliónu, bolo jedným z hlavných problémov zásobovanie. Bolo potrebné zabezpečiť ľudu dostatok potravín a vody. Augustus v tomto smere vytvoril rôzne služby: prefektúru annony (úroda, obilie), ktorá mala na starosti zásobovanie obilím a spravoval ju cisársky úradník prefectus annonae; dozor nad vodou, ktorý vykonával senátor spravujúci mestské akvadukty. Panovník upevňoval svoju popularitu aj rozdeľovaním peňazí plebsu a podnietil monumentálnu výstavbu hlavného mesta ríše: zasvätil ho Apolónovi, pod ochranou ktorého bol vybudovaný výnimočne prepychový chrám. Na starom republikánskom fore zdobenom dvoma výťaznými oblúkmi dal vybudovať nový chrám zasvätený Marsovi Ultorovi (Pomstiteľovi). Podobne konali aj ďalší významný Rimania. Na smrteľnej posteli sa Augustus právom pochváli, že Rím z tehál premenil na Rím z mramoru.

Augustus sa predstavoval ako prvý z občanov a dokazoval republikánsky charakter svojho zriadenia. Nemohol otvorene predstaviť dediča, lebo by priznal, že ide vlastne o dedičnú monarchiu. Všetka moc, sústredená v jeho rukách, mu bola zverená z titulu osobnej moci, a tak právom vyvstala otázka, či sa tento fenomén zopakuje aj v prospech niekoho iného, keď Augusta nebude. Aby zabezpečil nepominuteľnosť nového režimu, rozhodol sa poveriť svojho dediča nevyhnutnými plnými mocami. No v troch po sebe idúcich manželstvách sa mu nenarodil nijaký syn. Najprv si myslel, že dediča našiel vo svojom synovcovi Marcellovi, ktorého v roku 24 pred n. l. oženil so svojou dcérou Iuliou, no ten predčasne umrel v roku 23 pred n. l.. Jeho priateľ Agrippa získal také významné postavenie, že podľa Maecana ho bolo treba buď dať zabiť, alebo oženiť s Iuliou. To sa aj stalo, ale tento, hoci plodný zväzok (päť detí), nebol vôbec šťastný. Agroppa bol prizvaný k moci a dostal hodnosť tribúna a prokonzulské impérium; ale musel slúžiť sprostredkovane, pretože Augustus určil za dedičov Gaia a Lucia, ktorých si roku 17 pred n. l. adoptoval.

Tento plán sa mu však rozplynul, lebo všetkých skosila predčasná smrť: najprv umrel Agrippa roku 12 pred n. l., potom i jeho synovia v roku 2 a 4 n. l.. Zúfalý Augustus znovu vydal Iuliu za nevslastného syna Tiberia, keď ho donútil zriecť sa svojej manželky Vipsanie Agrippiny, Agrippovej dcéry, do ktorej bol veľmi zaľúbený. Adoptoval si svojho zaťa a prizval ho k vláde, no vyhlásil: „Nešťastný národ rímsky, ktorý sa dostane do takýchto pazúrov!“ V lete roku 14 n. l. na ceste po Kampánii Augustus pocítil hrozné bolesti v bruchu a musel sa zastaviť v Nole. Dal si zavolať Tiberia, s ktorým sa veľmi dlho rozprával medzi štyrmi očami. 19. augusta, keď cítil, že sa blíži jeho koniec, si zavolal priateľov a spýtal sa ich: „Dobre som hral pantonímu svojho života?“ a potom po grécky dodal vetu, ktorou sa končia divadelné hry: „Ak sa vám teda páčila, zatlieskajte.“ Jeho telo previezli do Ríma, v noci v mestách, kadiaľ prechádzal sprievod, ho nosili notábli a cez deň bolo vystavené v najvýznamnejších chrámoch. V Ríme Tiberius a jeho syn Drusus predniesli pohrebnú reč. Telo bolo spálené na hranici a popol uložený v mauzóleu, ktoré si dal Augustus vybudovať na Martovom poli. Potom sa zišiel senát, aby si prečítali testament, v ktorom Augustus označil za svojho následníka Tiberia. Ten sa najprv pomodlil a napokon prevzal na seba bremeno štátu.
 
Copyright © 2000-2014 centrumholdings.com - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.