referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Piatok, 24. októbra 2014
Slovania v rannom stredoveku
Dátum pridania:23.02.2010Oznámkuj:12345
Autor referátu:orfeus18
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:2 045
Referát vhodný pre:GymnáziumPočet A4:6
Priemerná známka:2.99Rýchle čítanie:10m 0s
Pomalé čítanie:15m 0s
 
Európa je organický celok tvorený veľkým množstvom národov. Medzi týmito národmi významné miesto zaberajú Slovania, ktorí obývajú rozsiahle územia v južnej, strednej a východnej Európe.
História Slovanov je dodnes opradená tajomstvom. Prvé doložené zmienky pochádzajúce zo 6. storočia napovedajú, že skutočné začiatky ich histórie pochádzajú z dávnejších dôb. Historici ani archeológovia však doposiaľ nedokázali hodnoverne doložiť túto skutočnosť. Napriek týmto skutočnostiam je história Slovanov bohatá na udalosti. Z jednotlivých prameňov je možné dozvedieť sa o sťahovaní, postupnom osídľovaní, expanzii i mierovom nažívaní s inými kmeňmi. Slovania sa stali neoddeliteľnou súčasťou Európy a spolutvorcami jej histórie.



1 ETNOGENÉZA SLOVANOV


„Slovania ako kultúrne etnický celok v podobe akú poznáme od 6. storočia, v stredoveku ešte neboli. Prechádzali len zložitým procesom etnogenézy, ktorý vyvrcholil v 4. – 5. storočí a uzavrel sa tesne pred tým, než začali ich veľké migrácie.“ (M. Vizdal, 1995)
Úplne prvé podložené správy o Slovanoch zaznamenali až neskoroantickí autori píšuci v 6. storočí. To však bolo až v dobe, keď sa početné skupiny Slovanov valili do oblasti Karpát v južnej a strednej Európe. Ich prenikanie bolo rovnako intenzívne ako napríklad germánske, ale menej násilné. Až po páde Berlínskeho múru v roku 1989 sa diskusia ohľadom tohto etnika stala objektívnou. Na základe doterajších výskumov sa pravlasť Slovanov nachádzala na území medzi riekami Dneper, Dnester, Vislou. Lesmi tejto oblasti pretekalo množstvo vodných tokov. Odtiaľ pomenovanie Slovan, označujúce v preklade človeka žijúceho pri tečúcej rieke. Otázkou ich pôvodu sa zaoberajú dve hlavné teórie :
-migračná teória – Slovania prišli na terajšie územia z pravlasti. Argumentmi potvrdil túto teóriu L. Niedele
-autochtónna teória – až do 19. storočia bola za pravlasť Slovanov považovaná Dunajská kotlina. Archeologický výskum však nepotvrdil ich výskyt pred 5.-6. storočím
Počas expanzie obsadili Slovania rozsiahle územia v južnej, strednej a východnej Európe. Podľa toho ich rozdeľujeme na 3 vetvy :
1. západní Slovania – Slováci, Česi, Poliaci, Lužickí Srbi, Kašubi
2. južní Slovania – Srbi, Chorváti, Čiernohorci, Bosniaci, Slovinci, Macedónci, Bulhari
3. východní Slovania – Rusi, Bielorusi, Ukrajinci a Rusíni
Pri svojom sťahovaní dosiahli rieku Volgu na východe, na západe ústie rieky Labe a predhorie Álp (tieto oblasti boli spätne obsadené Germánmi) a na juhu dosiahli Balkán až po Peloponéz (ten musel biť spätne pogréčtený).
„Územie Slovenska nepatrilo k praslovanskému územiu, ale prvotné prieniky sú už možné v období konca 3. storočia. V období 6. storočia prišla na Slovensko nová vlna slovanského obyvateľstva, ktorej pohyb bol vyvolaný tlakom predstaviteľov nomádskej civilizácie – turkotatárskych Avarov.“ (M. Vizdal, 1995). Prichádzali k nám troma spôsobmi v závislosti od prírodných podmienok Slovenska :
a) priamo z pravlasti - do oblasti východného Slovenska
b) prechodom cez maďarské nížiny - do oblasti západného a južného Slovenska
c) prechodom cez Karpaty - do oblasti stredného a severného Slovenska
Nedostatok písomných prameňov o Slovanoch spočíva aj v tom, že na začiatku sa nezúčastnili žiadnych veľkých bojov. Prvé neucelené písomné zmienky o Slovanoch na našom území pochádzajú od poradcu byzantského vojvodcu Belisaria Prokopia. Títo Slovania podľa jeho zápiskov pomáhali Longobardovi Ildigesovi, ktorý bojoval o nástupníctvo na longobardský kráľovský trón. Pod jeho vedením Slovania vytvorili 6-tisícové vojsko, ktoré bojovalo proti Gótom a Rimanom. Prokopios v inej časti svojich letopisov ďalej písal o tom ako iné slovanské vojsko o sile 3000 mužov prekročilo v dvoch skupinách Dunaj a vtrhlo do Ilýrie a Trácie.
Praslovania sa živili poľnohospodárstvom. Pestovali najmä obilniny, chovali dobytok a boli zruční remeselníci (hrnčiarstvo, tesárstvo a tkáčstvo). Živobytie si dopĺňali lovom, rybolovom a brtníctvom. Žili v občinách (rodoch), pôda bola každoročne rozdeľovaná žrebom medzi rodiny. Na čele občiny bol staršina (resp. starešina, kmeť). V prípade nebezpečenstva sa spájali do kmeňov a kmene do kmeňových zväzov. Starí Slovania udržiavali obchodné kontakty s inými etnikami (napr. Gótmi). Boli pohania, čiže boli polyteistického vyznania. Vyznávali rôzne božstvá a nadprirodzené bytosti napr. Parom (Perún – boh búrky), Veles (Volos – boh stád), Vesna (Lada – bohyňa jari), Morena (bohyňa zimy, smrti). Okolie (lesy, vody) boli podľa Slovanov plné duchov, víl, vodníkov, škriatkov atď. Pochovávali žiarovo v urnách.
O najstaršej slovanskej histórii nevieme nič určitého. Všetky pokusy spájať so Slovanmi niektoré zdanlivo slovansky znejúce miesta a etnické mená, ktoré sa sporadicky objavujú v dielach antických autorov (napr. v Hérodotovom opise Skytie.), sú v rovine hypotéz. Rovnako tak zostávajú len domnienkami často sa objavujúce názory o slavinite najrôznejších stredoeurópskych a východoeurópskych kultúr.


2 SAMOVA RÍŠA

Územie dnešného Slovenska bolo osídlené už pred príchodom Slovanov prevažne germánskymi kmeňmi. Po odchode Longobardov a iných kmeňov z oblastí na strednom Dunaji sa postupne vytrácalo germánske osídlenie a v istej symbióze ho prevrstvovalo slovanské obyvateľstvo. Nastal čas rozsiahlejšieho dosídľovania regiónu predovšetkým slovanským etnikom.
Od druhej polovice 6. storočia ovládli rozľahlý priestor na strednom Dunaji Avari na čele s kaganom Bajanom. Začali vytvárať avarský kaganát, pričom si podmanili aj panónskych Slovanov. V tomto období dosiahli v strednej Európe vrchol svojej moci. Ich bývali spojenci Longobardi z obavy pred ich výbojnosťou okolo roku 568 dobrovoľne opustili svoje osady v Zadunajsku a odišli do severnej a strednej Itálie. Ovládli Pádsku nížinu, kde vytvorili svoje panstvo. Moc Avarov vzrástla najmä po roku 582, keď z byzantskej moci získali staré rímske centrum Sirmium. Slovania spolu s Longobardmi a Avarmi roku 602 plienili byzantskú Istriu a o rok neskôr panónski Slovania pomáhali longobardskému kráľovi Agilufovi pri dobytí Cremony. O mnohých vojenských aktivitách a povinnostiach Slovanov pre avarského kagana sa podrobnejšie dozvedáme z diel franského kronikára Fredegara. Avari využívali Slovanov ako vojenskú silu a nazývali ich belfuci, pretože sa stavali do dvojitých šíkov (pechota).
Nápor Avarov v rokoch 568-670 spočiatku predstavoval len okrajové dotyky s územím severne od Dunaja a neznamenal jeho trvalejšie vojenské obsadenie. Slovania a Avari však boli odsúdení v tomto prostredí na spoluprácu, a tak si dlhým spolužitím vypestovali pomerne vysoký stupeň vzájomného, prevažne nenásilného ovplyvňovania. Avari, pôvodne kočovníci, žili v jutrách. Nemali trvalé osady a putovali so svojimi stádami po krajine. Stavali hrinky - kruhové opevnenia. Ich hlavným objektom záujmu bola bohatá Byzancia a Franská ríša. Ojedinelé výpady na sever od Dunaja boli zacielené len na zisk, vojenskú korisť a zabezpečenie kontroly pri pravidelnom vyberaní tribútov od Slovanov.
V prvej polovici 7. storočia sa však v prostredí Karpatskej kotliny odohrala dôležitá historická udalosť. Slovania sa v tomto čase začali búriť proti Avarom. Avari každoročne prichádzali k Slovanom prezimovať. Na lôžko si brávali ich manželky a dcéry. Nakoniec sa Slovania rozhodli zaútočiť. V tomto čase sa na inom mieste v oblasti stredného Dunaja objavila kupecká karavána, ktorá napriek zákazu obchodovala so zbraňami. Podľa kronikára Fredegara ju viedol franský kupec z kraja senonského menom Samo. Pomohol Slovanom pri úspešnom povstaní, najmä ponukou vojenských služieb. Slovania si ho roku 623 zvolil za kráľa a v niekoľkých bitkách v rokoch 623-624 pod jeho velením porazili Avarov a vymanili sa spod ich nadvlády.
Samovu ríšu častokrát mylne označujú za prvý štátny útvar západných Slovanov. Nemožno ju však považovať za štát. Bol to „len“ voľný kmeňový zväz založený na základe dobrovoľnosti. Skladal sa zo značne nezávislých kmeňových území rozprestierajúcich sa na území dnešnej Českej republiky, východného Nemecka, západného Slovenska, západného Maďarska, juhozápadného Poľska, východu Rakúska a severu Slovinska. „Jejím pravděpodobným geopolitickým centrem byla oblast dnešního jihovýchodu České republiky - Mikulčice a okolí, tedy pozdější geopolitické centrum našeho druhého státního útvaru Velké Moravy.“(internet)
Franský kráľ Dagobert spočiatku uvítal, že východnú hranicu jeho ríše chráni pred výbojnými Avarmi slovanské spoločenstvo panovníka Sama. Okolo roku 631 sa však vzťahy zhoršili. V Samovej ríši vo veľkom počte zavraždili a o majetok olúpili franských kupcov. To bol začiatok roztržky medzi Dagobertom a Samom. Dagobert poslal svojho vyslanca Sychária k Samovi s prosbou, aby za kupcov, ktorých jeho ľudia usmrtili a za tovar, ktorý si neprávom prisvojili, dal náhradu. Samo nechcel Sychária ani len vidieť. Preto sa Sychárius preobliekol do slovanského odevu a predstúpil so svojimi ľuďmi pred Samov zrak. Všetko, čo mu Dagobert prikázal, oznámil Samovi. Ten však odmietol škodu nahradiť a Sychária po roztržke vyhnal. V roku 631 rozzúrený Dagobert vyslal proti Samovi a Slovanom tri armády. Samova ríša úspešne odrážala expanzívne snahy Frankov. Rozhodujúca bitka sa odohrala pod hradiskom Wogatisburg v roku 631- 632, kde vojsko Slovanov po trojdňovej bitke porazilo vojská Frankov. V tomto boji našiel Samo podporu v lužicko-srbskom kniežati Dervanovi, ktorý mu so svojim vojskom pomáhal, čo svedčí o slovanskej vzájomnosti kmeňov. Toto víťazstvo bolo pre ríšu veľmi významné. Slovania niekoľko nasledujúcich rokov uskutočňovali výpady na územia patriace Frankom. Čo sa týka polohy Wogastisburgu, je v každom ohľade sporná. Mohlo ísť o akékoľvek hradisko od východného Nemecka, cez Rakúsko, Česko až po Slovensko a mohol to byť dokonca len dočasný tábor.
„Sámo pochopil, že Slované potřebují informace, ale ne nadvládu, z tehdy jim známého světa, proto podporoval obchod, dnes bychom řekli dělal vstřícnou politiku vůči cizím právnickým osobám, ale zamezil, vyhnal či se jinak zbavil cizích fyzických osob, které jeho říši neprospívaly a škodily, dnes bychom řekli zlikvidoval kriminalitu, a nyní by ho určitě označili za xenofobistu a muže nezvyklého myšlení.“ (internet)
Samova ríša bola obranným kmeňovým zväzom v časoch, keď Slovania pociťovali najväčšie ohrozenie od Avarov a neskôr aj od Frankov. Rozloha, vnútorné spory a smrť autoritatívneho vodcu, panovníka Sama sa stali v roku 658 príčinou jej rozpadu. Slovania sa opäť dostali pod nadvládu avarskej elity, no ich vzťah už nebol vazalský.
Mnohé hradiská, ktoré vznikali počas existencie Samovej ríše, nezanikli, a tak mohli položiť základy pre vznik Moravského kniežatstva.
„Podľa Fredegara mal Samo 12 slovanských žien a s nimi 22 synov a 15 dcér. Do oblasti špekulácií patria tvrdenia, že išlo o ženy jednotlivých slovanských kniežatstiev Samovej ríše, a že tým bol štát vlastne „zosilnený“.“
 
Copyright © 2000-2014 centrumholdings.com - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.