referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Piatok, 24. marca 2017
Platónova filozofia
Dátum pridania:23.05.2008Oznámkuj:12345
Autor referátu:JurciM
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:1 757
Referát vhodný pre:Vysoká školaPočet A4:5
Priemerná známka:2.97Rýchle čítanie:8m 20s
Pomalé čítanie:12m 30s
 
Platónova filozofia
(seminárna práca)

Platón, vlastným menom Aristokles, Sokratov žiak a pokračovateľ jeho filozofie je považovaný za prvého objektívno – idealistického filozofa v dejinách. Jeho filozofia tvorí ucelený celok, ktorý má paradigmatický význam. Prvenstvo má aj vo svojej snahe vytvoriť filozofiu, ktorá by obsiahla celkový výklad sveta. Na rozdiel od svojho učiteľa zanechal
po sebe viacero spisov, ktoré majú koncepciu otázky, čo je daný problém? Tieto spisy majú najčastejšie charakter dialógu, zväčša Sokrata s nejakým sofistom. Vyplýva to z vtedajšej filozofie, ktorá videla podstatu myslenia v dialógoch ako v niečom nepísanom a aj samotná podstata filozofickej činnosti bola v dialógoch. Dialógy v sebe spájajú dva momenty a to dramricko-mimetický a obsahovo-filozofický. Obsahujú obraz filozofickej činnosti, ktorej záver bol v podobe pojmov.
Platón rozčleňuje ľudskú duchovnú činnosť podľa toho, kto túto činnosť vykonáva, teda buď filozof alebo nefilozof, ale samotný obsah činnosti nečlení. Svoje myšlienky vytváral v dvoch zmysloch. Na jednej strane to bola exoterická filozofia, ktorá bola určená pre poslucháča a na strane druhej to bola ezoterická filozofia určená len pre zasvätených, čiže úzky kruh ľudí. Z tohto fenoménu vyplýva problém interpretácie, pretože nie vždy bolo jasné komu chcel čo povedať.


1.1 Ontológia

1.1.1 O ideách

V centre dialógov stáli dve hypotézy, ktoré sa dotýkali dvoch najvyšších princípov, a to princípu jednoty a princípu neobmedzenej dvojakosti. Tieto princípy boli východiskom pre vytvorenie ideálnych útvarov, t.j. ideí. Idey sú charakterizované ako to, čo existuje, aj keď táto existencia nemá časopriestorovú existenciu. Idey sú racionálne, poznateľné, teda rozumovo postihnuteľné. Samotná idea je teda absolútnosť, pretože nie sú závislé od zmyslového určenia, sú večné sebatotožné (samy sebe identické), teleologické, je ich nekonečné množstvo a smerujú k nejakému účelu. Každá idea je jedinečnou reprezentantkou druhovej určenosti niekoľkých jednotlivín.

Idey boli podľa Platóna chápané ako niečo najvyššie. Boli aj hierarchicky usporiadané. Príčinou tohto usporiadania mohli byť náboženské, estetické a metafyzické predpoklady a dôvody, ktorými mohol reagovať na vtedajšiu politickú situáciu.
Základom Platónovej ontológie bola náuka o dvoch svetoch, a to o svete bytia, ktorý bol tiež nazývaný svetom ideí, a o svete nebytia, nazývaným aj svetom vecí. Bytie je charakterizované ako to čo je stále, nemenné, to čo nepodlieha vzniku ani zániku, nemá časovú vymedzenosť, čiže je nadčasové, je večné, je to nekonečná prítomnosť, existuje nad alebo za vecami, reprezentuje duchovnú rodovú určenosť, ktorú vyjadruje pojmom Eidos alebo idea.

Nebytie je svet vecí, v ktorom môžu existovať. Podlieha zmenám. Nebytie nie je skutočná realita, ale len jej obraz, jej napodobeninou, ktorá existuje len na základe bytia. Medzi bytím a nebytím videl Platón dualizmus, v ktorom dominuje bytie. Podstatou existencie nebytia je napodobňovanie. Bytie predstavuje vzor a nebytie obraz. V každom konkrétnom prejave nebytia je kúsok bytia.

Platón uvažuje aj o idey Dobra ako o najvyššom a najdokonalejšom súcne, ktoré má dominantnú pozíciu voči ostatným ideám. Zdôrazňuje jej pozíciu, pretože tvrdí, že v idey Dobra vyniká dôstojnosťou a mocou nad ostatnými súčasťami bytia, dáva poznávaným predmetom poznateľnosť a pravdu a umožňuje subjektívne poznávanie. Identifikoval tri sféry bytia. Pravé bytie, čo je vlastne svet ideí, potom sféru hmotných vecí, t.j. sféra činnosti konania a diania a sféra nebytia, čo je základ hmotných vecí.

1.1.2Učenie o duši

Vychádza z toho, že svet sa skladá z dvoch častí, a to svetové telo a svetová duša, ktoré tvoria celok, jednotu, živú bytosť, čiže makroorganizmus a človek je v porovnaní s ním mikroorganizmus. Samotnú dušu delil na tri časti, rozumová (racionálna), ktorá je nesmrteľná, pochádza zo sféry pravého bytia Ak táto vstúpi do človeka, degraduje sa, je uväznená, stráca na kvalite. Človek je spojený so svetom ideí, má účasť na bytí a súcne, po jeho smrti sa vracia do sféry ideí. Potom je to duša nerozumová, ktorá je smrteľná a delí sa na dušu vášnivú a žiadostivú. Vášnivá duša stojí kdesi uprostred, obsahuje afekty, je to niečo, čo človeka vedie k ctižiadostivosti a sebavedomiu, ktoré musí ovládať. Žiadostivá duša je najnižšia časť ľudskej duše, obsahuje pudovosť. Túto časť duše má človek spoločnú so zvieratami, u človeka je to súhrn všetkých žiadostivostí, ktoré v ňom sú.

Život človeka by mal byť prípravou na smrť. Keď sa duša oddelí od tela čistá, nič si z neho neberúc so sebou, pretože s ním v živote nemala dobrovoľne nijaké spoločenstvo, ale sa mu vyhýbala a bola zabraná sama do seba, pretože sa stále pripravovala na toto – to nie je nič iné, akože sa správne zaoberala filozofiou a v skutočnosti sa pripravovala na ľahké umieranie, alebo to hádam nie je príprava na smrť? Platón tvrdil, že po smrti sa duša človeka vráti do sveta ideí a tam čaká pokiaľ sa znova narodí.
 
   1  |  2    ďalejďalej
 
Zdroje: DRAGÚŇ, Emil, DŘÍZA, Jan, Antológia z dejín filozofie, 2. vydanie (nezmenené). Nitra: Filozofická fakulta UKF Nitra, 2OO2, 143 str. ISBN 80-8050-481-4
Copyright © 1999-2016 News and Media Holding, a.s. - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.