referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Streda, 23. júla 2014

Pobox

ATLAS

Prihlásenie

@atlas.sk
Dejiny kartuziánov na Slovensku a ich spoločensko-kultúrny význam
Dátum pridania:08.08.2007Oznámkuj:12345
Autor referátu:holdenko
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:6 459
Referát vhodný pre:GymnáziumPočet A4:18.2
Priemerná známka:3.00Rýchle čítanie:30m 20s
Pomalé čítanie:45m 30s
 

1. ÚVOD

Horský krajinný podcelok Spišsko-gemerského pohoria nazývaný Slovenským rajom, pre veľké bohatstvo povrchových aj podzemných krasových foriem, je širokej verejnosti dobre známy. Už menej známa je minulosť tejto oblasti. Máloktorý návštevník lokality Kláštorisko uhádne, čo sa skrýva pod názvom tohto turistického centra. A predsa nám odpoveď ponúka sám názov - Kláštorisko. Tých, ktorí neuveria, presvedčia siluety zrúcanín múrov presvitajúcich pomedzi stromy. Aj keď už ľudská ruka a zub času urobili svoje, stále tu stoja ako nemí svedkovia slávnej minulosti. Čakajú na to, aby sme objavili to, čo oni skrývajú pre nás. Aby sme spoznali, kto a prečo žil v tomto nehostinnom kraji. Na tieto otázky hľadá odpoveď Archeologický ústav SAV v Nitre. V posledných dvoch rokoch prišli nezištne na pomoc aj mladí ľudia z celého Slovenska prostredníctvom mládežníckeho tábora “ Strom života. ”

Dvanásť mesiacov manuálnej práce prinieslo svoje výsledky. Dozaista nám pomôžu lepšie spoznať naše stredoveké dejiny. A práve toto obdobie by som chcela na základe dostupnej literatúry a archeologického výskumu objasniť vo svojej práci : čiže dejiny kartuziánov na Slovensku a ich spoločensko-kultúrny význam.

2. RÁD KARTUZIÁNOV

2.1. Vznik rádu kartuziánov

V tejto kapitole, by som chcela priblížiť život rádu a jeho regule.
Rád kartuziánov založil Bruno z Kolína nad Rýnom v roku 1084 v južnom Francúzsku, v okolí pustatiny Chartres ( latinsky Cartusia - odtiaľ je aj názov rádu ). Bruno prežil svoj život v zložitom období pre vtedajšiu cirkev. Tá pomaly strácala politický vplyv nad Európou. Zapojil sa aktívne aj do boja so svetskou mocou. Na sklonku života si už chcel odpočinúť od svetského “ hurhaja ”, a preto sa so svojimi druhmi utiahol do pustatiny Chartres pri Grenobli, kde si zaumienili viesť pustovnícky život. Neskôr ho nasledovali aj ďalší a pustovnícke domky v Chartres sa množili až vznikla malá komunita, zákad budúcej tzv. Veľkej Kartúzie. V tom období zvolili nového pápeža Urbana II., Brunovho priateľa z mladosti. Ten ho povolal na pápežský dvor. Bruno s ťažkým srdcom opúšťa svojich druhov, no nezabúda na nich. Po porade s pápežom Urbanom II., vyhlasuje nový rád : “ rád kartuziánov. ” Samotný Bruno sa už však ku svojím druhom nevrátil.

Po jeho smrti začali vznikať ďalšie a ďalšie rádové domy : Portres, Balme Pontian, Silve-Bénite, Mont-Rieux. No stále ešte neexistovali spísané regule rádu. Tejto úlohy sa ujal Guigo, blízky druh Bruna a prior Chartreuského kláštora. Regule zostavil podľa písomných pozostalostí od Bruna, podľa jeho spôsobu pustovníckeho života, ktorý už dovtedy prísne dodržiavali. Ďalej podľa života Jeremiášovho, svetlého vzoru pustovníckeho života, a v neposlednom rade oporou im bola dávno zaužívaná regula benediktínov. Tieto pravidlá sa stali záväznými pre celý kartuziánsky rád a história ich nazýva “ zvyklosťami pána Guiga ” (Consuetudines D. Guigonis).

2.2. Život za múrmi prvých kláštorov

Kartuziáni sa úplne odlišovali od benediktínov v stavbe svojích kláštorov. V dolnom kláštore sa nachádzala jedáleň, knižnica, tu boli jednotlivé dielne, malé izby mníchov-frátrov, hosťovské izby, nemocnica a lekáreň, kuchyňa, komora a nakoniec cela zástupcu priora, ktorému bol podriadený celý dolný kláštor. Horný kláštor bol múrom obohnaný priestor, kam sa hostia mohli dostať len cez dolný kláštor. Nachádzal sa tu kostol, okolo ktorého bol cintorín, pod múrmi boli cely, v ktorých bývali
mnísi vždy po jednom ( iba v čase núdze maximálne po dvoch ). Každá cela predstavovala samostatný domec so záhradkou. V každej cele sa

nachádzali písacie potreby. Mnísi, ktorí ovládali nejaké remeslo, mohli ho slobodne vykonávať. Pri tejto práci sa mohli dokonca aj rozprávať. Okrem toho si mohol každý mních požičať z knižnice dve knihy, musel však s nimi zaobchádzať veľmi opatrne. Boli odetí do hrubého bieleho súkna, čo tvorilo ich jediné oblečenie. Celu mohli opustiť len v určený čas. Jedli veľmi striedmo - raz denne : v lete o desiatej, v zime o jedenástej a v dobe pôstu o dvanástej. Za jedlo im slúžili vajcia, syr, prívarok, mlieko a múčne pokrmy. Mäso v začiatkoch jedli veľmi zriedkavo, neskôr už vôbec. Vo výnimočných sviatkoch mohli jesť ryby. V pondelok, stredu a v piatok jedli len chlieb a vodu, keď chceli, mohli k tomu dostať trochu soli.

V utorok, štvrtok a sobotu jedli prívarok, ktorý si sami uvarili v celách. Vo štvrtok k tomu dostali aj kus syra. Zvyšky jedla a vína, ktoré dostávali veľmi zriedené, museli v sobotu vrátiť kuchárovi. Spoločne jedli iba v nedeľu, a to v spoločnej jedálni - refektári.
Zriekli sa rozprávania a tým prijali večné ticho, ktoré sa nesmelo porušiť, ale ktoré nikdy neprekročilo hranicu zdravého rozumu. A tak, keď niekto pociťoval nejaký nedostatok, mohol požiadať o pomoc určeného mnícha. Tak isto v nebezpečenstve mohol varovať ostatných. Pri veľkom nebezpečenstve sa mohli bez zábran rozprávať. Historici prisudzujú kartuziánom už legendárny pozdrav : “ M e m e n t o m o r i !” ( Pamätaj na smrť ! ), no títo ho však sami veľmi málo používali. Na dorozumievanie medzi sebou nepoužívali ani žiadné znaky a posunky.

S hosťom sa mohli pookojne porozprávať. Prísne zakázané boli tajné šepkania a odvolanie mnícha nabok.
V tom čase boli kláštori jediným miestom pre odpočinok cestujúcich. Kartuziánske kláštory slúžili tomuto účelu len veľmi zriedka. Bolo to vďaka tomu, že boli budované na odľahlých miestach. Do kláštora bolo zakázané púšťať kone návštevníkov. Ženy nesmeli dokonca ani vkročiť na územie patriace kláštoru. Obyvaťeľmi kláštora mohlo byť najviac
14 mníchov, 16 frátrov a 18 sluhov na vonkajšie práce, ktorí boli majetkom kláštora. Predstavený kláštora sa nazýval prior a mal určené výsady, ale ani on, rovnako ako ostatní mnísi, nesmel opustiť kláštor. Kartuziáni sa svojím majetkom zaraďovali medzi “ najmocnejších feudálnych vlastníkov. ” O majetky sa staral mních, poverený tým, priorom a nazývaný šafárom.

Pre všetky rády bolo typické, že dlhé hodiny venovali modlitbám. Kartuziáni v spoločnú dobu a v úplnom tichu meditovali vo svojich celách. Aj oni prednášali jednotlivé časti modlitby spoločne v kostole, ale vyhýbali sa spevu. A preto bolo spoza kláštorných múrov počuť v ranných hodinách skôr plačlivé, ťahavé hlasy ako spev. Vstávať museli s vínimkou veľkých sviatkov o druhej hodine rannej, na prvý úder zvona. Na druhý sa schádzali do kostola a na tretí úder zvona už museli byť všetci v kostole. Po skončení omše až do deviatej hodiny rannej meditovali. Po skončení meditácií sa vrátili do ciel, kde sa mohli venovať svojej práci. Deň končili opäť spoločne v kostole. Denné modlitby dokončili v celách. Po nich museli ísť hneď spať, aby neskracovali čas určený na spánok. Smrť mnícha sa nikdy nezatajovala a v deň pohrebu sa mohli všetci rozprávať. Rád kartuziánov sa začal pomaly, ale iste rozširovať aj do ďalších oblastí Európy.

2.3. Rozšírenie kartuziánov do Európy

Po prvých kláštoroch kartuziánov vo Francúzsku a v Taliansku sa ich rozšírenie do ostatných krajín Európy značne oneskoril. Veď “až v roku 1089 Vnziknutý rád Cistercitov, čoskoro predstihol a ďaleko za sebou zanechal vo svojom rozmachu rád kartuziánov.” No budúcnosť mal ešte rád kartuziánov pred sebou. Jeho najväčší rozmach sa datuje na prelom 13. a 14. storočia, keď vznikali mnohé kláštory na území Francúzska, Nemecka, Rakúska, Španielska, Uhorska a Čiech. Už od 12. storočia existovali kartuziánske kláštory na území Anglického kráľovstva.

V Čechách vznikol prvý kartuziánsky kláštor v roku 1341 v Prahe, v období nástupu dynastie Luxemburgovcov. V roku 1375 vznikol kláštor aj v Brne pod menom Königsdorf ( dnes Královo Pole ). V 13. storočí vznikali aj prvé ženské kartuziánske kláštory. V roku 1378 však bol vydaný dekrét “ Nove Constitutiones ”, ktorý zakazoval založenie ďalších ženských kartúzií. Život mníšok sa v ničom nelíšil od života mníchov. Jedine ich oblečenie bolo doplnené o hustý čierny závoj, ktorý boli povinné nosiť. Na čele kláštora stála predstavená. V kláštore sa tiež nachádzali aj dvaja kartuziánsky kňazi, ktorí pravda žili oddelene od mníšiek. Možno predpokladať, že práve pre tento fakt boli ženské kartuziánske komunity neskôr celkom zatvorené.
Nebývalý rozmach kláštorných komunít v 13. a 14. storočí si vyžiadal určité organizačné zaradenie, t.j. vznik provincií. V nich bolo združených niekoľko kláštorov a na čele stál jeden predstavený. Samotné Francúzsko

bolo rozdelené na šesť provincií, ostatné štáty tvorili spolu jedenásť priovincií : Katalánia, Kastília, Belgicko, Anglicko, Dolná Allemania, Horná Allemania, Uhorsko, Prusko a tri provincie Talianska.

2.4. Kartuziáni v Uhorsku

Rád kartuziánov sa usadil v Uhorsku zásluhou uhorského kráľa,
Bela IV.. Prvý kláštor kartuziánov vznikol v roku 1238 a bol ním kláštor v Ercsényi, neďaleko Budy na brehu Dunaja. Tento bol už postavený dávnejšie a pokladá sa za najstarší kláštor v Uhorsku. Po vpáde Tatárov bol opustený a neskôr prešiel do rúk cistercitov. Najstálejší boli kartuziáni na Slovensku v Spišskej župe : kláštory Skaly útočišťa a Červený kláštor. Neksôr vznikli ďalšie kláštory : Tarkány ( v 1. polovici 14. storočia ) a Lövöld ( v roku 1378 ), predpokladá sa, že bol jedným z najväčších kartuziánskych kláštorov na svete vôbec. V súčasnosti je úplne zničený.

3. Kartuziáni na Slovensku

3.1. Lapis Refugii alebo Skala útočišťa

Lokalita Kláštorisko svojou polohou uprostred divokej prírodnej scenérie bola miestom útočištným, ale i miestom pokoja a ticha. V tom prvom prípade je historicky zviazaná s tamojšou mohutnou refugiálnou pevnosťou, v druhom - ako sám novoveký názov prezrádza, s kartuziánskym kláštorom.

Vápencové skalné bralo v širšom značení Čertovej sihote sa od hladiny rieky Hornád vypína cez 200 metrov, takže jeho príkre skálne zrázy, jednak zo strany severnej do prielomu Hornádu, južnej ( tiesňava Kyseľ ) a juhovýchodnej ( dolina Bieleho potoka ), tvorili tak prirodzenú ochranu tohto miesta.
Takto slúžil skalný vrch už v dobe halštatskej ( okolo 500 pred n.l. ), kedy na jeho západnej strane bolo vystavané kameno-zemné opevnenie. Obrannú funkciu tohto miesta využili obyvatelia Spiša aj v 13. storočí, teda v období tatárskeho vpádu. Spišský Sasi sa tu zdržiavali tri roky nedotknutí. Vystavali si tam aj kostol, ktorý sa stal kapitulou bratov alebo kláštorom Skaly útočišťa. Uvedený kostol tvorí dnes bočnú kaplnku kláštorného chrámu. Na pamiatku záchrany pred Tatármi venovali spišskí Sasi toto miesto kartuziánom, ktorí tu mali vybudovať kláštor. Na navrhnuté miesto sa dostavil mních Andrej zo Seitzu ( dnes Žiče v bývalej Juhoslávii ) aj so svojím spoločníkom, aby dohliadli na priebeh stavby, riadenej veľmi striktnými predpismi. Kronikárske dielo “ Fundatio Lapidis Refugii ” od neznámeho kartuziána zo začiatku 16. storočia ( jeho autor, nazývaný Anonymusom, sa opieral o jestvujuce pramene v kláštornom archíve ) vyzdvihuje a založenie pripisuje farárovi Martinovi zo Žakoviec na Spiši, ktorý aj v darovacej listine spišského biskupa Jakuba z 19. decembra 1299 vystupuje ako jeden zo svedkov. Ako ďalší svedkovia vystupujú farári Bratstva spišských farárov, čo bolo samostatným cirkevným spoločenstvom Spišských Sasov, ako aj ich predstavený - gróf Jordán, ktorý kartuziánom uvedené miesto daroval. Nemožno teda pochybovať o tom, že rád sa na Spiš dostal prostredníctvom nemeckých kolonistov, a to v čase, keď vnútorne skvasený nadobúda najväčšieho rozmachu a filiácie po celej Európe.

Páter Andrej so svojím spoločníkom vyslaní zo Seitzu veidli na Skale útočišťa v rokoch 1305 - 1307 stavebné práce. Vybudovali si pozdĺžne halové stavby ( až 35 metrov dlhé ) v štýle gotiky, v interiéri členené pre otcov kartuziánov ( pátrov ), frátrov a vzadu aj pre laickú verejnosť. Pôvodný kostolík na Skale útočišťa sa tak stal bočnou kaplnkou kláštorného chrámu. Vstupná brána je zo severnej strany ( široká 250 cm ) a na protiľahlej - južnej strane len bránka pre peších. Južná časť kláštora so vstupným nádvorím, lemovaným hospicom, kostolom a objektami horného kláštora bola prístupná laickej verejnosti. Tzv. stredná časť
( horný kláštor ) zachováva typickú benediktínsku schému, v rámci ktorej je obydlie priora, kapitulná sieň, refektár, pozdĺžny trakt budov

slúžiaci za ubutovňu konveršov ( frátrov ) spolu s kláštornou kuchyňou a knižnicou. Spodnú ( severnú ) časť kláštora tvorí veľké nádvorie
( 40 x 40 m ), lemované tzv. veľkou krížovou chodbou, ku ktorej sú pristavané jednotlivé domčeky ( cely ) otcov - kartuziánov. Spolu je ich osem, približne štvorcového pôdorysu ( 10 x 10 m) a navzájom oddelené od seba záhradkami.
Vtedajší opát cisterciátov v Štiavniku - Ladislav z Vlkovej daroval kartuziánom celé otcovské dedičstvo, vrátane kúrie s majetkovým príslušenstvom vo Vlkovej na Spiši. Kláštor bol len postupne obdarovaný majetkami ( poľnosti, rybníky, lesy ), z výnosu ktorých sa stal samostatnou hospodárskou jednotkou. Po získaní ornej pôdy v okolí dnešnej samoty Kuria-Tyba bol zriadený hospodársky dvor ( grangia ), na rieke Hornád vystavaný mlyn a povedľa kláštora si po roku 1492 vystavali rybník s dvoma nádržami.

Dobytok sa pásol v okolí kláštora.
Život v kláštore dosahoval maximálneho rozkvetu na prelome
14. a 15. storočia, keď bol už dostatočne fungujúcim a sebestačným organizmom. V roku 1433 ho napadli husitské vojská a kláštor vypálili. Po čiastočnom obnovení ( prior Ján Monesser, pochádzajúci z kežmarku ) ho zasa v roku 1454 napadli bratrícke vojská, ktoré sa zdržiavali na neďalekej Zelenej hure - Marcelov hrad pri Hrabušiciach. Komunita po súhlase generálnej kapituly sa odsťahovala do Levoče, kde vo vnútri hradieb mesta si postavili nový kláštor. V levočskom kláštore mnísi pobudli iba začas, pretože - ako poznamenáva kronikár - radšej si zvolili vzdialenejšie miesto a pokoj v samote.

Vrátili sa naspäť na Skalu útočišťa a od roku 1478 začali kláštor renovovať. K tomuto účelu generálna kapitula vyslala skúseného priora z Maurbachu, vizitátora provincie a dôverného priateľa uhorského kráľa Mateja Korvína. Kronikár spomína stavebnú aktivitu aj v následujúcich rokoch, hlavne za vedenia priora Andreja ( po roku 1492 ), potom Jodokusa, pochádzajúceho z dnešného Nálepkova ( po roku 1500 ), ktorý obnovil všetky cely. Zvlášť vizdvihol mecenášstvo tešinskej Hedvigy, vdovy po palatínovi Štefanovi Zápoľskom, ktorá ako jediná žena sa súhlasom generálnej kapituly prekročila kláštorný prah. Radikálnu prestavbu na prelome 15. a 16. storočia viedli skúsení majstri, ktorí pracovali aj na honosných stavbách pohrebných kaplniek Zápoľských v Spišskom Štvrtku a v Spišskej Kapitule. Stavebný ruch zavŕšil prior P. Euchérius “de Frankonia”, ktorý po roku 1517 nechal postaviť hosťovský ( trojpriestorový ) dom pri bráne kláštora.

Politické pomery vtedajšieho Uhorska, hlavne po bitke pri Moháči, keď nastalo uhorské dvojkráľovstvo ( Ferdinand I. a Ján Zápoľský ) sprevádzané neustálymi bojmi, sa dotkli aj tohto kláštora. V roku 1530 boli všetky kláštorne majetky zálohované mestu Kežmarok. Neskôr v roku 1534 kláštor prepadol muráňsky hradný kapitán - lúpežný rytier - Matej Bašo, ktorý ho vydrancoval a objekt začal premieňať pre svoje militárne zámery. Mnísi odyšli naspäť do Levoče. V zmysle rozhodnutia predstaviteľov miest a šľachty Spiša a Šariša, ktorej zasadanie sa konalo v Spišskej Kapitule dňa 20. júla 1543, sa uskutočnila demolácia kláštora z hľadiska rýdzo strategického. Kláštor bol opustený a viac sa už neobnovil.

3.2. Červený kláštor ( lechnický )

V roku 1308 bol vydaný súhlas na založenie ďalšieho kláštora - pri Dunajci na slovensko-poľských hraniciach. Príčiny, prečo bol založený tento kláštor sa úplne odlišovali od príčin založenia kláštora na Skale útočišťa. Magister Kokoš, syn Rikolfa, pravdepodobne nie osobne, ale prostredníctvom svojho človeka Hermana Lanka, v časoch uhorskej anarchie na začiatku 14. storočia zabil Fridricha, syna spišského župana Arnolda, prepošta rehoľných kanónikov, strážcov Sv. Hrobu Jeruzalemského, v šarišskom Chmeľove. Aby sa medzi dvoma nepriateľskými, o majetok a moc zápasiacimi spišskými šľachtickými rodinami, Brezovickými ( Berzeviczy ) a Hrkovskými ( Görgey ), zastavili ďalšie spory a nepriateľstva, plienenia, vraždy a lúpeže, zasadol v roku 1307 v Levoči zmierčí súd. V rozsudku okrem iného nariadil, aby za
spásu duše zavraždeného Fridricha magister Kokoš, mravný pôvodca

vraždy, založil šesť kláštorov. Isté je, že Kokoš založil kláštor pri Dunajci, azda aj v Brezovičke ( Hamborku ) pri Toryse. Ďalej je isté, že svoj majetok v Lendaku zamenil s majetkami rehoľných kanonikov v Chmeľove pri Prešove, cistercitom v Spišskom Štiavniku daroval časť svojho majetku vo Vlkovej ( Farkašovciach ) a kartuziánom na Kláštorisku majetok v Brezovičke, ktorý neskôr zamenil za majetok v Klčove. Spišská Kapitula roku 1319 potvrdila Kokošove rozhodnutie postaviť kláštor v Lechnici pri Dunajci. V roku 1320 kráľ Karol Róbert schválil zakladaciu listinu. Nový konvent osádzal materský kláštor zo Skaly útočišťa pri Letanovciach. Stavebné práce začali až v roku 1330. Nato Arnold zo Slovenskej Vsi, syn Eliášov, začal majetkový spor proti lechnickým kartuziánom, zastupovaných priorom Jánom. Kráľovská komisia ocenila sporný majetok, v tom aj dve drevenné kaplnky a dva mlyny, na 43 zlatých mariek, ale prenechala kráľovským sudcom na Vyšehrade ocenenie miesta, kde sa začal stavať kamenný kláštor.

Spory sa vyskytli aj s materským kláštorom na Skale útočišťa, ktorý sa považoval za majiteľa majetkov patriacich lechnickému kláštoru. Vzájomné vzťahy týchto dvoch kláštorov začali ohrozovať dobrú povesť kartuziánov a vyžiadali si zásah. Najprv to boli v roku 1342 seitzský prior Ján a ligurský prior Hugo - vyslanci provincie Dolná Allemania, pod ktorú oba kláštory patrili. Obmedzili sa na presné určenie hranice územia patriaceho lechnickým kartuziánom. Tiež obnovili disciplínu v kláštore. Rozpor medzi oboma kláštormi napravili až v roku 1351 vyslanci generálnej kapituly. Uznali samostatnosť lechnického konventu a priznali mu všetky majetky, ktoré im daroval magister Kokoš. Mier medzi oboma konventami bol potvrdený. Pri tejto príležitosti daroval kláštor na Skale útočišťa aj knihy pre Červený kláštor.

Veľkolepá stavba Červeného kláštora neobišla pozornosť husitov ( na čele s Dlugošom ), ktorí na ňu zaútočili v roku 1431. Neuspokojili sa s vydrancovaním kláštora, ale aj mučili a zavraždili niekoľko mníchov. Vroku 1433 to boli opäť husitské vojská prechádzajúce Spišom, ktoré úplne vydrancovali Červený kláštor. V tom istom roku napadli aj kartuziánov na Skale útočišťa. Mnísi z lechnice boli nútení opustiť svoj domov a hľadať si útočište v ostatných kartuziánskych kláštoroch. Do svojho kláštora sa vrátili až v roku 1450 pod vedením priora Gabriela a pustili sa do obnovy kláštora. Bratrícka výprava v roku 1453 lechnický kláštor a spôsobila mu iba minimálne straty. Kláštor začal bohatnúť z veľkých majetkov, ktoré im zanechali spišskí šľachtici. Pri napadnuti kláštora husitskými vojskami sa zničilo veľa kníh a majetkovo-právnych listín zabezpečujúcich kláštoru stále príjmi. Kláštor teda požiadal o

znovuvystavenie listín poľského a uhorského kráľa a tí mu vyhoveli. Kláštor začal znovu prekvitať. Ale nie dlho. V čase uhorského dvojvládia nastalo obdobie vrážd a lúpeží. Najsmutnejšie na to doplatili kartuziáni za Skaly útočišťa, ktorí museli odísť do Levoče. Síce v menšej miere, ale predsa len lúpeže neobišli ani lechnický kláštor. Menovite v období panovania kapitána Kauffangha, kedy zbrojnoši z Dunajeckého hradu( dnes Nedeca na území Poľska ) napadli a vylúpili kláštor a mladých mníchov vyhnali. V kláštore zostalo živoriť iba niekoľko mníchov.

Čoskoro však prišli kartuziáni z Levoče, ktorým sa protivil život v meste. V roku 1539 bol zvolený prior Lechnice za priora Lápas Refugii : oba konventy splynuly. Ale aj dni zjednoteného konventu boli už spočítané. V roku 1545 to bol útok Jána Horvátha, ktorý bol vlastníkom Dunajeckého hradu. Postupne olúpil kláštor skoro o všetky majetky. Tieto ťažké roky spôsobili aj rozklad v samotnom kláštore. Prísna disciplína sa nedodržiavala a mnísi postupne odchádzali hľadajúc útočište v iných, vtedy prekvitajúcich kláštoroch. 20. novembra 1563 habsburský vládca, Ferdinand I., vydáva listinu, v ktorej súhlasí so zrušením rádu kartuziánov na Spiši, pre nedostatočnú obranyschopnosť ich kláštorov v období vojny. Lechnický kláštor opustili poslední kartuziáni v roku 1567. S týmto dátumom sa viaže aj zánik kartuziánskeho rádu na území dnešného Slovenska.

Aj keď v ďalšom období bolo ešte niekoľko pokusov o znovuobnovenie kartuziánskeho rádu na Slovensku, ale všetky boli neúspešné. Už viac sa nikdy nerozliehali plačlivé hlasy v skorých ranných hodinách spoza kláštorných múrov ; “nemí mnísi” u nás sa navždy odmlčali.

4. KNIŽNÁ KULTÚRA KARTUZIÁNOV NA SLOVENSKU

Navonok zdá sa byť istým paradoxom, že mníšstvo aj keď sa uzatváralo pred svetom do samôt, predsa pre kultúru a civilizáciu odovzdalo plody svojej vzdelanosti, predovšetkým v bohatej skriptorskej činnosti. Zachovali sa takto najmä diela gréckej a latinskej spisby a vzdelanosti. Ba mnísi urobili ešte viacej. Tie spisy študovali a odpisovali, čím ich vlastne rozširovali. I sami vyhotovovali rukopisné kódexy obsahu teologického, filozofického, historického a podobne. Kníhtlač od polovice 15. storočia zjednodušila síce odpisovateľskú prácu kláštorných skriptorov, no zostala im ešte úloha iluminátorov tlačených kníh. Starosť o štúdium a o písanie kníh, o knihy a o knižnice kartuziáni mali predpísané priamo v rehoľných štatútoch. Preto sa dbalo na to, aby všetci mnísi boli gramotní. Treba nám tu odpovedať na otázku : Prečo sa kartuziáni venovali knižnej kultúre, odpisovaniu a rozmnožovaniu kníh, aké na to mali dôvody ? Hlavný dôvod bol v skutočnosti, že kartuziáni nevykonávali verejnú pastoračnú činnosť, ani nekázavali : Pri niektorých rehoľných slávnostiach síce kázavali, ale len vo svojom kláštornom kostole pred rehoľnou komunitou, kde nemal byť prítomný nijaký civil. Preto sa o duševné potreby blížnych aspoň tak starali, že písali a pripravovali pre nich knihy. Kartuziáni mávali aj knihárne a svojich knihárov. V štatútoch sú o nich osobitné predpisy. Oproti iným bratom mali výhodu, že sa pri práci mohli rozprávať. Zdá sa, že aj pergamen vyrábali. Predpoklady na to mali v chove oviec.

Kartuziáni na Slovensku sa spravovali takými istými pravidlami, aké boli záväzné pre celú rehoľu. Čiže aj pre nich platili všeobecné úpravy ohľadne knižnej kultúry. Z toho vyplýva, že i naši kartuziáni v spišských kláštoroch museli mať skriptória, knihárne a knižnice. Pravda, v tejto oblasti ich činnosť sotva dosiahla taký rozsah a význam, ako vo väčších kartuziánskych komunitách, ktoré boli bližšie k európskym kultúrnym centrám. Existencia skriptórií v spišských kartuziách je potvrdená niekoľkými konkrétnymi údajmi a faktami. Vie sa o dielach, ktoré tam boli vyhotovené. Ba známe sú aj mená niektorých skriptorov. Medzi nimi najznámejší je páter Konrád. K nám prišiel z kláštora v Sietzi v Rakúsku. Po dohotovení kláštora na Skale útočišťa v roku 1307 sa tam stal prvým priorom. No v roku 1310 sa priorstva zriekol, aby sa mohol venovať odpisovaniu kníh. Z tejto skriptorskej činnosti sú známe knihy pre liturgické potreby členov kláštora. Iným skriptorom v kláštore na Skale útočišťa bol páter Jodokus z Vondrišela. Bol tam tiež priorom od roku 1500. Vyhotovil viaceré rukopisy. V rokoch 1470-1530 žil v kláštore na

Skale útočišťa skriptor, nazvaný prosto Anonymus, lebo jeho meno sa nezachovalo. No zostala nám jeho rukopisná kláštorná kronika : Fundatio Lapidis Refugii ( Založenie kláštora na Skale útočišťa ). Aj v lechnickom kláštore anonymný kartuzián napísal kroniku Fundamentalis história ( Dejiny založenia kláštora ). Pokladá sa za stratenú. Známka o rukopisných knihách z kartuziánskych kláštorov na Spiši je aj v spojitosti s udalosťami v roku 1352. Dovtedy totiž lechnický kláštor bol v istej majetkoprávnej závislosti od kláštora na Skale útočišťa. No v uvedenom roku sa kartúzia v Lechnici celkom osamostatnila. Do vyrovnávacích záležitostí patrili aj rukopisy, ktoré sa zo Skaly útočišťa preniesli do Lechnice.

Je celkom prirodzené, že rukopisné knihy, ktoré si kartuziáni sami doma vyhotovili, sami si doma aj viazali. A to tým skôr, že knihári sa aj v štatútoch priamo spomínajú. Ďalšou samozrejmosťou je, že spišský kartuziáni mali aj bibliotéku. Bolo to v súlade s ich regulou. Okrem vlastných zachovaných kníh sú aj staršie literárne doklady o kartuziánskych knižniciach tak v kláštore na Skale útočišťa ako aj v Lechnici. Spomínajú sa napríklad v súvislosti s husitskými vpádmi na Spiš najmä v roku 1431.
Otázka je, či sa z knižníc bývalých kartuziánskych kláštorov na Spiši vôbec nejaké knihy dodnes zachovali. Ak áno, kde sa nachádzajú ? Na obidve otázky sú kladné odpovede. Dokonca s istým uspokojením treba konštatovať, že takých kníh sa aj napriek všelijakým nepriaznivým okolnostiam počas viacerých storočí pomerne dosť zachovalo. Donedávna sa predpokladalo, že sú uložené len v knižniciach v Budapešti, no dnes máme pár titulov zaregistrovaných a opatrovaných aj na Slovensku.

V Maďarsku je to jeden rukopis a šesť prvotlačí z kláštora na Skale útočišťa a 20 rukopisov a 9 prvotlačí z lechnickej kartúzie. V každej knihe je provenienčný záznam buď Lapidis Refugii, alebo Fratrum Carthusiensium in Lechnicz v rozličných variantoch. Niekde sú poznačení aj bývalí majitelia, prípadne darcovia kníh kartuziánom. Na Slovensku je to novoobjavený materiál 51 bibliografických jednotiek ( diel ) v 27- ich zväzkoch. V niektorých knihách je pôvodné vlastníctvo kartuziánskych kláštorov poznačené priamo, inde len nepriamo. Priamymi dôkazmi bývalého vlastníctva sú exlibrisy kartúzií. Knihy sa nám zachovali prostredníctvom šebešských františkánov, gróf Ladislav Rákoczi, bývalý šarišský župan. Svedčia o tom jeho záznamy v knihách s exlibrismi niektorého z kartuziánskych kláštorov : “ Z kníh osvieteného pána grófa Ladislava Rákocziho darovaná 22. mája 1651 na užívanie kláštoru v Šebeši. Ladislav, vlastnou rukou. ” Ako však prišlo k tomu, že Ladislav

Rákoczi kartuziánske knihy daroval františkánom v Šebeši ? To je možno vysvetliť jeho priazňou voči týmto rehoľníkom. Mával z nich svojich domácich kaplánov. Na okolí Šebeša boli viaceré šľachtické rodiny, ktoré podporovali žobravých mníchov v šebešskom kláštore. Aj knihy im darúvali. Všetky tieto knihy sa v súčasnosti nachádzajú v Národnej knižnici v Martine.
Hoci pozitývnych zistení pre poznanie komplexnej knižnej kultúry kartuziánov u nás sa mnoho nenašlo, jednako už i samotné zachované knihy sú hodnotným kultúrnym dedičstvom po “ nemích mníchoch ” v kláštoroch na Skale útočišťa a v Lechnici.

5. ARCHEOLOGICKÝ VÝSKUM NA LOKALITE KLÁŠTORISKO

Systematický archeologický výskum historicky známeho miesta Skala útočišťa nad obcou Letanovce prináša každoročne nové výsledky.

Doterajšie výsledky výskumu ukazujú, že plošná rozloha kláštora
( približne 100 x 100 m ) s obvodom 1m širokým murivom vznikla v jeho počiatočnej výstavbe na samom začiatku 14. storočia. Komplex nepravidelného obdĺžnika bol postavený do svahu terénu s výškovým rozdielom cez 10 metrov. Prevýšenie nebolo riešené schodíkmi, jedine pri napojení na horný kláštor. V rámci veľkolepej prestavby boli prestavané aj podlahy ( časť smaltovou dlážkou, honosnejšie s využitím pálených dlaždíc ), vymenené vykurovacie telesá v tom zmysle, že pôvodné krby boli nahradené kachľovými pecami, t.j. dokonalejším a účinejším vykurovacím zariadením. Výskumom sa doposiaľ podarilo odkryť 13 deštruovaných kachľových pecí, spočívajúcich na murovanom kamennom alebo tehlovom sokli. Bohatá kolekcia kachlíc rôznej typologickej, ale hlavne námetovej a výzdobnej skladby ( okolo 200 exemplárov ). Predstavujú dnes najbohatšiu zbierku na Slovensku vôbec. Po celkovom spracovaní bude možno pristúpiť k akademickým rekonštrukciám pecí, hlavne keď sú k dispozícii ich základne ( podstavce ).

V jednom novopostavenom objekte sa odkrylo i topné zariadenie
( hypocaustum ) s topenišťom pod podlahou a prevádzkovaného teplovzdušnými kanálmi. Nálezy podkov a kováčskej trosky svedčia o tom, že v kláštornej stajni opatrovali ako ťažný prostriedok kone, a že v kláštore bola i kováčska dielňa. Archeologickým výskumom sa získala bohatá kolekcia kovových dekoratívnych prvkov z knižných väzieb ( nárožné kovania, stredové ozdôbky, háčikové spony a i. ), štýlové hlásiace sa na prelome 15. a 16. storočia. Tieto kovania okrem dekoratívnej funkcie chránili knihy pred zodratím, spony ich zase uzatvárali proti vniknutiu prachu, vlhka a škodlivého hmyzu. Naviac sa našli početné plechové strížky, medené deltoidné nárožnice ako polotovar, ale i vo forme odpadu, knihárske ihlice, dláto, malá nožíková pílka na orezávanie dosiek, ktoré priamo svedčia o kníhviazačskej činnosti v kláštore. V konečnom dôsledku nálezy ani neprekvapujú, keďže sú príznakom tej elity, ktorá v stredoveku šírila vzdelanosť a kultúru. Doterajším archeologickým výskumom sa prišlo aj na viaceré movité pamiatky jedinečného významu.

Medzi ne určite patrí aj pozoruhodný nález keramických slnečných hodín. Ďalším takýmto unikátnym nálezom je keramický džbán s nezvyklou výzdobou, slúžiaci pravdepodobne na sakrálne účely. Našiel sa v objekte bočnej kaplnky pri výskume v roku 1984. Až po zrekonštruovaní sa ukázal v plnej kráse.

Doterajší archeologický výskum priniesol pomerne málo pamiatok hmotnej kultúry, z nich predovšetkým predmetov dennej potreby, ktoré väčšinou si mnísi poodnášali do sesterského kláštora pri Dunajci, ale aj do Levoče. Ale aj tak nám poskytuje nové interpretačné možnosti dejín tohto kláštora, aj keď historický rámec jeho existencie je dobre známy z písomných prameňov.

6. Diskusia

Systematický archeologický výskum lokality Kláštorisko už pomohol nájsť odpovede na mnohé otázky a poopravil niektoré historické fakty. Jednou zo sporných a dosiaľ jednoznačne nezodpovedaných otázok je datovanie výstavby refúgia ( opevnenia ), súvisiace so záchranou spišských Sasov pred Tatármi. Išlo o výstavbu muriva stavaného na maltu ( s celkovou dĺžkou okolo 1000 m, šírkou 1,5 m, pôvodnou výškou 3 m ). Anonýmny kronikár datuje stavbu muriva pravdepodobne len na základe tradície pred prvý tatársky vpád, t.j. pred rok 1241. Ale impozantnosť tejto stavby to pravdepodobne vylučuje. Aj keď sa kameň potrebný na stavbu ťažil priamo na mieste stavby a podobne sa tu pálilo aj vápno ( zistené práce v tesnej blízkosti opevnenia ), v plnom tempe nasadenia by mohlo 10 kvalifikovaných murárov schopných postaviť tento 1 km dlhý úsek za niekoľko rokov. A to by sa pred prvým tatárskym vpádom nijako nestihlo. Veď sám kráľ Belo IV. sa dozvedel o páde Kyjeva ( 6. december ) až koncom roku 1240 a tatárske ťaženie do Uhorska započalo hneď v jarných mesiacoch nasledujúceho roku. Do úvahy teda prichádza jedine druhý tatársky vpád, ktorý sa územia Spiša dotkol od severu v roku 1285 a 1287. Práve skúsenosti z prvého vpádu si vynútili výstavbu pevných kamenných opevnení, ktoré neobišli ani Skalu útočišťa. Výstavba opevnenia zabrzdila aj výstavbu priľahlého hradu na Zelenej hure ( na ľavom brehu Hornádu ), ktorý ešte v roku1250 nebol dokončený.

Po roku 1567 teda definitívne kartuziáni opustili svoje obydlia v Červenom kláštore. S odstupom storočí sa veľmi ťažko určuje, akí to boli ľudia. Spiš, vtedy skôr divočina, im vyhovoval na stavbu kláštorov. A práve toto obdobie ( 12. 13. storočie ) bolo príznačné pre “ zlatý vek ” kláštorov. Väčšina kláštorov vlastnila obrovské majetky, mnohokrát prevyšujúce majetky šľachticov. Sami kartuziáni si ich však “ neužívali ”. Svojím asketizmom ( utrpením na zemi si chceli zabezpečiť posmrtný raj ) sa zaraďovali medzi najprísnejšie rády. Aký bol teda ich význam ? Naoko sa zdá, že viedli neproduktívny život. Je potrebné si však uvedomiť, že v stredoveku boli kláštory prakticky jedinými strediskami vzdelanosti.
O tom svedčí aj knižná produkcia kartuziánov. Svojou skriptorskou činnosťou rozširovali vzdelanosť. Vybavili mnohé chudobné farnosti liturgickými knihami, na ktore by sa pri vtedajšej drahote rukou písaných kníh sotva zmohli. V neposlednom rade netreba zabúdať ani na bylinkárstvo. Polohou svojich kláštorov ( uprostred prírody ) na to boli vlastne predurčení. Ich kláštory mnohokrát slúžili aj ako sanatóriá pre duševne chorých.

7. Záver

Opísal som dve storočia pobytu kartuziánov na Slovensku, pričom som sa zamerala na kláštor na Skale útočišťa. Historické fakty som doplnil o nové poznatky, ktoré priniesol archeologický výskum. Snažil som sa prístupnou formou pre širokú verejnosť spropagovať tento jedinečný výskum, zameraný na obdobie kartuziánskeho kláštora. Dôležité je, aby to nebol iba zisťovací výskum, ale aby sa po jeho skončení pristúpilo k rekonštrukcii kláštora za účelom vybudovania sezónneho múzea v prírode. Touto otázkou sa v súčasnosti zaoberajú aj študenti
FA SVŠT v Bratislave.

1. apríla 1988 bol Slovenský raj vyhlásený za národný park. A práve toto zaujímavé múzeum ( zhrňujúce poznatky archeologického výskumu a stredoveké dejiny Spiša ), by určite zvýšilo atraktívnosť tohto turistického centra a napomohlo tak ďalšiemu rozvoju cestovného ruchu v tomto z prírodného i kultúrno-historického hľadiska neobyčajne bohatom kraji.
 

Prievidza, marec 1997

 
Copyright © 2000-2014 centrumholdings.com - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.