referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Utorok, 22. júla 2014

Pobox

ATLAS

Prihlásenie

@atlas.sk
Všetky maturitné otázky zo slohu
Dátum pridania:29.04.2005Oznámkuj:12345
Autor referátu:lienka77
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:5 431
Referát vhodný pre:GymnáziumPočet A4:22.4
Priemerná známka:2.97Rýchle čítanie:37m 20s
Pomalé čítanie:56m 0s
 

Administratívny štýl je štýl verejného prejavu používaný v administratívnej praxi. Má charakter importovanosti (z latinčiny a nemčiny). Doslovným prekladom (kalkom) vznikli napr. spojenia: v uvedenej súvislosti, v súlade so zásadami, v úzkej súčinnosti. Je výlučne písomný a má informatívnu funkciu. Má sprostredkovať prijímateľovi presné údaje, fakty, bez doplňujúcich opisov situácie alebo vysvetľovania príčin. Základné znaky administratívneho štýlu: vecnosť, stručnosť, neutrálnosť, knižnosť, adresnosť. V lexike prevládajú nocionálne (citovo neutrálne) slová, kancelarizmy (pohľadávky, avizovať), odborné názvy, druhotné predložky (so zreteľom, v dôsledku, v spojitosti), skratky a značky (t.j., tzv., s.r.o., Sk, SAV, TA SR). V syntaxi sa vyskytujú variabilné vety (veľmi krátke, obsahovo zhustené, ale aj rozsiahle súvetia). Kompozícia má normalizovanú formálnu podobu (formát, záhlavie, evidenčné číslo), osobitosti sú v členení textu.
Žánre administratívneho štýlu:
1. dokumentárne (životopis, zápisnica, protokol, rezolúcia, zmluvy)
2. oznamovacie (hlásenie, správa, vyhláška, prípis)
3. heslové (zoznamy, prehľady, súpisy, inventáre).
Podstatným znakom dokumentárnych žánrov je zachytenie presných údajov a faktov. Oznamovacie žánre nemajú dlhodobú platnosť. Za poloúradné prípisy sa považujú súkromné žiadosti, prihlášky, sťažnosti, objednávky.

Fonéma, hláska, graféma
Zvukovou stránkou jazyka sa zaoberá fonetika a fonológia. Fonetika skúma a opisuje tvorenie zvukov reči rečovými (artikulačnými) orgánmi a ich zvukové znenie. Fonológia skúma vzájomné vzťahy medzi fonémami (najmenšími jednotkami zvukového systému jazyka) a ich zvukovými vlastnosťami z hľadiska ich významovo-rozlišovacej funkcie. Fonéma je najmenšia zvuková jednotka, ktorá rozlišuje význam slova v jazyku (ako v systéme). Hláska je konkrétna podoba fonémy v reči (ako v konkrétnom použití tohto systému). V slovenčine v zásade platí, že jednej fonéme (resp. hláske) zodpovedá jedna graféma (písmeno). Výnimku tvorí písanie dvoch grafém pre jednu fonému v prípade i, y a v prípade písania t, d, n, l namiesto ť, ď, ň, ľ, ak po nich nasleduje i, í, e, ia, ie, iu. V inom prípade zasa zapisujeme jednu fonému (resp. hlásku) spojením dvoch grafém: ch, dz, dž. Pri fonetickom zápise textu (pri transkripcii) sa používa pre každú fonému (resp. hlásku) vždy len jedna graféma, napríklad: tykanie [tikaňie], prišli [prišli] a pod. Jedna fonéma ako jazyková jednotka môže mať viacej konkretizácií v hláskach ako rečových jednotkách. Každý jazyk má menší počet foném ako hlások. Rozličné konkretizácie tej istej fonémy nazývame varianty fonémy, ktoré nemajú rozlišovaciu (dištinktívnu) schopnosť

Frazeologizmy
Frazeologizmy sú ustálené slovné spojenia, napr. prirovnania, porekadlá, príslovia, ustálené slovné spojenia, napr. bežať ostošesť, streliť capa, vziať rozum do hrsti, tichá voda brehy myje, buchnúť klinec po hlavičke. Majú prenesený význam. V umeleckej literatúre sa frazeologizmy využívajú predovšetkým v epickej próze (ako prostriedok štylizácie hovorovosti alebo jazyk, charakteristiky ľud. typu). Funkcia frazeologizmov je bližšie priblížiť, charakterizovať. Rozdeľujeme ich:
a) ľudové (porekadlá, príslovia)
b) intelektuálne (čítať v knihe života)
c) europeizmy (vziať nohy na plecia, rozťať gordický uzol)
d) idiómy (od buka do buka, dínom-dánom)

Charakteristika
Charakteristika patrí k opisnému slohovému útvaru. Vystihuje základné, podstatné, typické – charakteristické znaky predmetu, javu, človeka.
Podľa toho, na čo sa charakteristika zameriava a aký štýl v nej autor používa, delíme charakteristiku na odbornú (charakteristika krajiny, mesta, obdobia, terénu), ktorá má informatívny účel a používa sa na praktické potreby a umeleckú. V umeleckej charakteristike predmetom zobrazenia je osoba (alebo rozprávková bytosť, zviera). Táto charakteristika má pôsobiť na citovú stránku čitateľa. Priama charakteristika vymenúva charakterové vlastnosti človeka. Má byť presným zhrnutím komplexného pozorovania a objektívneho hodnotenia osoby. Nepriama charakteristika vytihuje vlastnosti človeka z jeho konania. Pri charakteristike osôb sa môže používať priama reč, polopriama reč a nepriama reč.

Vonkajšia (fyzická) charakteristika je zameraná na telesné znaky osoby. Vnútorná (psychologická) charakteristika si všíma povahové, názorové a citové črty osoby.
Charakter človeka podlieha vplyvom prostredia, sociálnej skupiny, preto možno hovoriť okrem individuálnej charakteristiky aj o skupinovej charakteristike, tzn. o národnom charaktere, mestskom charaktere a pod. Podľa prístupu autora k hodnoteniu vlastností osoby hovoríme o objektívnej a subjektívnej charakteristike. V objektívnej charakteristike je hodnotenie komplexné a nezaujaté. V subjektívnej charakteristike sa hodnotia iba niektoré (kladné alebo záporné) vlastnosti osoby.
Karikatúra je zveličenie niektorej vonkajšej alebo vnútornej vlast-nosti osoby. Najčastejšia je výtvarná karikatúra a literárna karikatúra.

Jazyk a spoločnosť
Jazyk a myslenie tvoria jednotu, v ktorej má vedúcu úlohu myslenie. Jazyk vystupuje ako prostriedok, nástroj myslenia. Poznáme dve základné funkcie jazyka: poznávacia (kognitívna) funkcia a dorozumievacia (komunikatívna) funkcia. Hovoríme aj o funkcii estetickej, reprezentatívnej a akumulatívnej (zhromažďovanie poznatkov). Vznik reči je v priamej súvislosti s prácou, pretože vtedy začal človek využívať na dorozumievanie rečové ústroje. Jazyk vznikol až vtedy, keď sa u človeka vyvinula schopnosť myslieť. Jazyk je systém znakov, musí byť vyjadrovaný artikulovanými hláskami (alebo písmenami). Využíva sa ako nástroj myslenia a dorozumievania.

Pretože ľudská spoločnosť sa člení na značný počet skupín, vznikajú jazykové bariéry. Odborníci sa preto snažia vytvoriť umelé jazyky, ktoré sa používajú ako pomocné svetové jazyky. V súčasnosti je najrozšírenejším svetovým jazykom angličtina. Najznámejším umelým jazykom je esperanto.
Každý jazyk sa postupne vyvíja. Zanikajú staré slová (archaizmy) a vznikajú nové slová (neologizmy). Mení sa aj gramatická stavba jazykov. Výskumom jazyka sa zaoberá jazykoveda (lingvistika). Jej hlavnými odvetviami sú lexikológia (náuka o slovnej zásobe) a sémantika (náuka o význame jazykových jednotiek). Jazykoveda skúma pôvod a tvorenie slov, význam slov

Modálna stránka viet
Modálna stavba vety je spôsob vyjadrovania postojov hovoriaceho k vypovedanej skutočnosti. Rozlišujeme modálnosť objektívnu, vyjadrujúcu vzťah obsahu výpovede ku skutočnosti a modálnosť subjektívnu, vyjadrujúcu vzťah hovoriaceho k obsahu výpovede. Obidva druhy sa môžu realizovať pomocou lexikálnych prostriedkov (napr. časticami, citoslovcami, zámenami), syntaktických prostriedkov (slovosled, elipsa, vytýčený vetný člen a i.) a zvukových prostriedkov (intonácia vety).
Rozlišujeme tri druhy modálnosti:
1. postojová, hovoriaci niečo jednoducho konštatuje, alebo sa na niečo spytuje, alebo si niečo želá – vety oznamovacie, opytovacie, žiadacie
2. istotná, hovoriaci popri vecnej informácii naznačuje vo vete aj stupeň pochybnosti o platnosti výpovede (On možno príde.)
3. vôľová, hovoriaci dáva najavo, či sa uskutočňovanie deja pokladá za želateľné, možné, nevyhnutné (Chcem ísť na tréning.).

Morfematická skladba slova
Morfológia (tvaroslovie) je náuka o gramatických tvaroch jazyka. Zaoberá sa slovnými druhmi, spôsobmi tvorenia tvarov a gramatickými kategóriami slov.
Z hľadiska formy rozčleňujeme slová na dve slovotvorné časti:
1. slovotvorný základ – bázu (časí slova po oddelení gramatických slovotvorných prípon),
2. slovotvorný formant (slovotvornú predponu a príponu).

Morféma je najmenšia jazyková jednotka jazyka s významovou alebo štruktúrnou funkciou v slovnom tvare. Podľa funkcie sa morfémy delia na lexikálne (koreňové morfémy) a gramatické (slovotvorné a flexívne – ohýbacie). Podľa miesta v morfematickej štruktúre slovného tvaru sa vyčleňujú prefixálne morfémy (slovotvorné predpony) a sufixálne morfémy (slovotvorné prípony). Morfémy sa skúmajú podlá druhu v rámci jednotlivých slovných druhov.
Rozlišujeme tieto morfémy:
1. koreňové morfémy
2. derivačné (odvodzovacie) morfémy
3. relačné (ohýbacie) morfémy
4. modifikačné (obmieňacie) morfémy
5. interfigované (spájacie) morfémy.

Koreňová morféma – koreň slova je tá časť slova alebo slovného tvaru, ktorá je nositeľom základného lexikálneho významu, napr. dom-, dom-y, dom-ček. Niekedy sa koreň slova spája s ďalším koreňom priamo (strojvodca, autodielňa, autopark) alebo pomocou spájajúcej morfémy (vodovod, strojopis, domorodec).
Derivačné morfémy (odvodzovacie) sa používajú na utvorenie nového slova pomocou predpôn (od-písať, pred-písať, vy-volať) najčastejšie u slovies alebo pomocou prípon (učiť, uči-leľ, hovor, hovor-ca, písať, pisa-teľ). Relačné (ohýbacie) morfémy sa používajú pri tvorení tvarov podľa pádu a čísla (pri skloňovaní podst. mien, príd. mien, zámen, čísloviek, pri príčastiach, stupňovaní príd. mien, pri časovaní slovies): žiak, žiac-kych, tvoj-ich, hovor-ím.

Modifikačné (obmieňacie) morfémy sa používajú pri tvorení odvodených slov, najmä zdrobňujúcich a zveličujúcich (chlap, chlap-ík, chlap-isko), pri tvorení mien mláďat (zajac, zaja-čik, vtáča, vtáča-tko), sčasti aj pri tvorení hromadných mien (prút – prútie, žiak - žiactvo). Interfigované (spájacie) morfémy spájajú dve koreňové morfémy (blesk-o-zvod, vod-o-pád), koreňovú morfému s príponou (sufixálnou morfémou), slove-n-sk-ý, prípadne dve sufixálne morfémy (vol-a-j-ú).

 
   1  |  2  |  3  |  4    ďalejďalej
 
Copyright © 2000-2014 centrumholdings.com - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.