referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Streda, 19. júla 2017
Špeciálnopedagogická diagnostika
Dátum pridania:18.05.2012Oznámkuj:12345
Autor referátu:natali
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:4 207
Referát vhodný pre:Vysoká školaPočet A4:12.3
Priemerná známka:2.94Rýchle čítanie:20m 30s
Pomalé čítanie:30m 45s
 

Teoretické základy
Predmetom ŠP je edukácia postihnutých jednotlivcov. Cieľom výchovy a vzdelávania je umožniť čo najväčší rozvoj osobnosti týchto P jednotlivcov. ŠP-óg preto môže tento cieľ dosiahnuť len za takých podmienok, že svoje V-V pôsobenie cieľavedome riadi (plánuje, organizuje, reguluje, hodnotí,...). A preto je nesmierne dôležité, aby ŠP-óg neustále získaval poznatky o jednotlivcovi a na základe toho reguloval podmienky a priebeh vých. pôsobenia v záujme jeho optimalizácie. Získavaním poznatkov o P či N jednotlivcovi sa zaoberá ŠP diagnostika.

Proces

ŠP-óg
V-V pôsobenie
ŠPD
P,N jedinec

Miesto ŠPD v systéme vied
- Súčasť metodológie odboru
- Spadá do metodológie D i do metodológie ŠP
- Primárne sa usiluje poznať individuálne osobitosti PJ
- Ide hlavne o vymedzenie konkr. charakteru P al. N, možností jeho vychovanosti, vychovávateľnosti....

Teória ŠPD

- Rozpracúva metódy a metodiky poznávania ind. osobitostí PJ
- Tie sa utvárajú z pôvodných výsk. metód
- Rozdiely medzi D a výsk. metódami sú iba v cieľoch
- Všeobecne platné poznatky – poznatky o konkr. J

Definícia ŠPD
ŠPD ako vednú disc. možno chápať ako systém poznatkov zameraných na možnosti a prostriedky poznávania ind. osobitostí PJ, na odhaľovanie podstatných súvislostí, kt. sú príčinou týchto osobitostí. Súčasne tvoria východisko pri individualizovanom programe ŠP pôsobenia na diagn. J, ktorý má optimalizovať jeho vývin a uplatnenie sa v živote.

POJEM DIAGNOSTIKA A DIAGNÓZA

Aký je rozdiel medzi týmito pojmami, ako by ste ich charakterizovali? Pôvodne sa oba pojmy používali len v lekárstve a až postupne sa dostali do slovníka aj iných vied. Sú odvodené od gr. slova dia (osobitne, oddelene, hĺbkovo) a gnosia (poznanie), teda diagnosis by sme voľne mohli preložiť ako rozlišujúce poznávanie, hĺbkové poznávanie.
Diagnostika má v lekárskych vedách 2 významy: náuka o rozpoznaní chorôb alebo súbor aktivít, kt. sa uskutočňujú za účelom vlastného rozpoznávania chorôb.
Diagnóza je odborný názov, slovné označenie D choroby, je to výsledok diagnostiky. Diagnostika sa teda spája s označením procesu, súboru odb. aktivít, kým diagnóza predstavuje výsledok tohto procesu.
Diagnostika je teda poznávací proces, kt. cieľom je získať o D objekte alebo jave čo najhlbšie a najkomplexnejšie poznatky, kt. napomáhajú formulovať závery v zhrňujúcom konštatovaní – v diagnóze.

KOMPLEXNÁ DIAGNOSTIKA A DIAGNÓZA

Čo si pod týmto pojmom predstavujete? Prístup k človeku (P,NJ) je možný z viacerých aspektov – z biologických (medicínskych), psychologických a sociálnych.
Človek je teda harmonické spojenie týchto 3 aspektov, a je zrejmé, že objektívny pohľad na J môže vzniknúť len ako výsledok komplexného interdisciplinárneho prístupu týchto aspektov.
D PJ by teda mala byť tímová a mal by sa na nej zúčastňovať lekár (biolog. faktory – druh a stupeň somatického, špeciálne senzorického a motorického P), psychológ (psycholog. faktory – úroveň a kvalita psych. stavov, vlastností a procesov so zreteľom na osobnosť), ŠP-óg, soc. pracovník.

Aká je následnosť jednotlivých zložiek komplexnej diagnostiky?
Následnosť jednotlivých D:
LEK.D – PSYCH.D – ŠPD (opak napr. pri PU – východisková je ŠPD)
Dôležitá je vzájomná komunikácia a odbornosť jednotlivých odborníkov.

LEKÁRSKA D:
Aký je rozdiel medzi LEKD a ŠPD? Základný rozdiel medzi LEKD a ŠPD je v cieľoch. LEKD je východiskom pre terapiu, teda jej cieľom je úspešná liečba, resp.vyliečenie pacienta. ŠPD je východiskom úspešného pdg. pôsobenia, pdg. opatrení. Jej cieľom nie je liečba, ale výchova resp. vzdelávanie. Spoločnou črtou oboch aktivít je úsilie pomôcť a zabezpečiť rovnováhu medzi požiadavkami na dieťa a jeho možnosťami.
LEKD sa v prvom rade sústreďuje na patologické faktory, na také symptómy (syndrómy), z kt. možno u PJ stanoviť druh, rozsah a stupeň orgánového či funkčného P.
ŠP-g sa zameriava na neporušené funkcie – pri korekčnej činnosti stavia práve na týchto neporušených funkciách a procesoch. Rozdiel je tiež pri formulovaní D záverov – LEKD – zaradenie do systému chorôb, ŠPD – opisný charakter (najdôl. znaky a vlastnosti PJ).

PSYCHOLOGICKÁ D:
Cieľom je odhaliť špecifiky J, pokiaľ ide o jeho psych. stavy, vlastnosti, procesy v celkovom funkcionovaní jeho osobnosti. 4 hl. ciele PSYCHD:
1. odhalenie úrovne štruktúry a kvality funkcionovania psychických schopností, všeobecných (inteligencia) a špeciálnych (symb. funkcii, priest. orientácie, vnímania, pamäti,...) – existuje veľmi veľa dobre rozpracovaných D metód.
2. identifikácia špecif. výv. porúch – štruktúry všeob., ale aj špec. schopností.
3. identifikácia narušení vo vývine osobnosti, predovšetkým v jej emoc. a vôľovej zložke – emocionálna narušenosť, tvrdohlavosť, negativizmus, lenivosť,...
4. identifikácia charakteristických foriem interakcie medzi diagnostikovaným J a jeho soc. prostredím – vzťahy k mikro a makro prostrediu.

SOCIÁLNA D:
Vplyv soc. prostredia na formovanie J je všeobecne známy. Prostredie môže výrazne podporiť rozvoj osobnosti J, ale aj spôsobovať jeho retardáciu. SOCD spravidla realizuje soc. pracovník a zhodnocuje údaje týkajúce sa: osobnej anamnézy, rodiny diagnostikovaného (komplexnosť –úplnosť, soc.-ekonom. podmienky, vnútorná klíma, citové vzťahy, vzdelanostná úroveň, spôsob života, hierarchia hodnôt), užšieho soc. prostredia (trieda, priatelia), širšieho soc. prostredia (škola, pracovisko, známi).

Rozdiel medzi PEDD a ŠPD?

PEDAGOGICKÁ D:
Základným rozdielom medzi PEDD a ŠPD je samotný objekt diagnostiky – v PEDD sa vyšetruje intaktný J, kým ŠPD sa zameriava na PJ. PEDD – aj skupinová D, v ŠPD len individ. prístup. Obe sledujú však ten istý cieľ – optimalizácia VV J.

ŠPECIÁLNOPEDAGOGICKÁ DIAGNOSTIKA

Ide o proces zisťovania podmienok, priebehu a výsledkov VaV P al. N J a určovania vplyvu P na ich vychovávateľnosť a vzdelávateľnosť.

Podmienky:
Základné východiskové stavy VV práce ŠP-ga, kt. sú určované druhom a stupňom P. Medzi J, kt. sú z lekárskeho hľadiska označené rovnakou diagnózou, sú z pedagogického hľadiska významné interindividuálne rozdiely, kt. sa týkajú úrovne ich vychovanosti a vzdelania i vychovávateľnosti a vzdelávania. Tu nejde o koncentráciu na konkrétne P, ale na jeho odraz vo VaV.

Priebeh:
Ide o proces VaV PJ, kt. sa realizuje ako dynamická a multifaktoriálne podmienená interakcia medzi ŠP-m a P žiakom

Výsledky:
Konkrétna dosiahnutá úroveň vychovanosti a vzdelanosti – úroveň vedomostí z rozličných vyučovacích predmetov, ako aj správanie, postoje, vzťah k plneniu povinností, dodržiavanie pedagog. a spoloč. noriem
Cieľ a význam ŠP diagnózy vyplýva zo samotnej definície. Diagnóza naznačuje prognózu a poskytuje možnosti určiť indiv. aplikovateľný vých.a did. program s použitím špec. metód VV, kt.sú adekvátne jeho charakteristikám.
Prognóza obsahuje potencionálne možnosti J, kt. by za určitých podmienok mohol dosiahnuť. Cieľom je teda optimalizácia procesu a z nej vyplývajúce zvýšenie efektívnosti VaV.

ČLENENIE ŠPD A DIAGNÓZY
ŠP ako veda o VaV P sa delí podľa druhu P či N. Analogicky, keďže ŠPD je súčasťou ŠP i tá sa tiež delí týmto spôsobom. Čiže môžeme hovoriť o ŠPD: etopedickej, psychop., logop., surdop., tyflop., somatop.

Okrem tohto uvedeného kritéria sa delí aj podľa:
1. etiológie na kauzálnu (keď je príčina známa) a na symptomatickú (keď príčina nie je známa a obmedzuje sa iba na znaky a vlastnosti).
2. časového sledu realizácie na vstupnú, priebežnú a výstupnú.
3. rozsahu sledovaných cieľov na globálnu (zisťuje najvýznamnejšie vlastnosti a znaky P či NJ vzhľadom na VV proces ako celok) a parciálnu D (zistenie najvýzn. znakov a vlastností PJ, ale len vo vzťahu k určitým aktuálnym prejavom či danostiam dieťaťa).

Podľa veku diagnostikovaného rozpoznávame ŠPD: detí v predšk. veku, v šk. veku, mladistvých, dospelých P al. NJ

DEFEKTOLOGICKÁ D. A DIAGNÓZA

Vzťah medzi DEFD a ŠPD sa môže odvodiť od vzťahu medzi ŠP a defektológiou a to nasledovným spôsobom: oba pojmy sa považujú za synonymné al. sa defektológia považuje za širší vedný odbor, kt. predmetom je komplex. rehabilitácia PJ vo všetkých zložkách (liečebnej, VV, sociálnej, pracovnej) v záujme čo najvyššieho stupňa socializácie.
Humánna defektológia má teda podstatne širší rozsah ako ŠP, kt. predmetom je iba jedna zo zložiek komplexnej rehabilitácie – VaV. Preto môžeme DEFD chápať ako cieľavedomý proces multidisciplinárneho charakteru, kt.je zameraný na rozpoznanie indiv. osobitostí J vzhľadom na komplex. rehabilitáciu.

PROCES ŠPD
Proces ŠPD je skoro totožný s výskumným procesom. Vedeli by ste ho popísať? Diagnostický proces je poznávacím procesom, kt. je spojený s riešením určitých problémov. Má veľmi veľa spoločných čŕt s vedeckovýskumnou činnosťou. Pri oboch vychádzame z určitých predpokladov, kt. treba potvrdiť al. vylúčiť. Vo výskume ide o výskumnú hypotézu, v diagnostike o diagnostickú.

Výskumný ako i diagnostický proces má určitú logickú postupnosť. Ide o nasledujúce kroky:
1. na základe manifestovaných znakov a vlastností PJ sa formuluje problém
2. na základe stanoveného problému sa vytýči diagn. hypotéza
3. zvolia a realizujú sa adekvátne diagn. metódy na verifikáciu hypotéz
4. pri potvrdení hypotézy sa sformuluje ŠP diagnóza
5. pri nepotvrdení sa stanovia nové hypotézy až do ich verifikácie
6. po stanovení diagnózy sa vyvodia závery pre VaV PJ, určia sa adekvátne formy, metódy a prostriedky
7. v priebehu dosahovania V al.V cieľov sa upresní, resp. ďalej overuje diagnóza určením doplňujúcich D hypotéz.

FORMULOVANIE ZÁVEROV ŠPD
D záver ŠP-ga priamo závisí od formy realizácie D. Pri globálnej D bude mať charakter komplexnej popisnej správy o J. Z neho by malo byť jasné, do akej miery môže byť úspešné špeciálne výchovné alebo vzdelávacie pôsobenie, za akých podmienok, pri použití akých metód, foriem, prostriedkov toho dosiahneme. V úvodnej časti by mala byť podrobne spracovaná anamnéza (všetky dostupné materiály o dieťati). V ďalšej časti by sa mali zohľadniť závery lekára, psychológa, sociológa.

Globálna diagnostika

Významnou zložkou by mali byť výsledky dlhodobého pozorovania J, podstatnú časť by mali tvoriť výsledky vlastného vyšetrenia ŠP-ga. Mali by sa tu zdôrazniť indiv. osobitosti (napr. nedostatky v čítaní, lateralita). Významnou súčasťou by mali byť aj pozitívne závery – tie vlastnosti a znaky J, kt. predstavujú intaktné funkcie – oporné body pre korekčný program.
Poskytuje ucelený obraz o stave vychovanosti a vzdelanosti PJ. Je nevyhnutné sústavne ju doplňovať, spresňovať. GLD sa môže formulovať v popisnej správe al. v prehľadnom D hárku.

Parciálna diagnostika
Vychádza z aktuálneho stavu dieťaťa v niektorej špeciálnej oblasti vychovanosti, vzdelanosti (vedomostí, spôsobilostí, zručností, návykov).
Má krátkodobú platnosť a jej cieľom je poskytnúť východiskovú bázu pre individuálne aplikovaný korekčný program na zlepšenie aktuálneho stavu (napr.neovládanie niekt.algoritmu pri riešení počtového príkladu vedie k nesprávnemu výsledku v každom príklade, kt.sa viaže na ovládanie tohto úkonu).

Záznamový hárok o ŠP vyšetrení
Slúži na registráciu výsledkov ŠPD a pozostáva z nasledujúcich bodov: anamnéza (doterajší telesný, psych.,soc.vývin), úroveň reči (hovorená reč – formálna a obsahová stránka, písaná reč – Č a P, posunková reč), úroveň vedomostí, úroveň sebaobslužných zručností a návykov, úroveň hry, činnosť zmyslových orgánov, úroveň motoriky, lateralita, rozbor výsledkov činnosti, profesiová orientácia, sociabilita, úroveň správania.

METÓDY ŠPD

ŠPD metóda
Znamená postup, prostredníctvom ktorého sa získavajú také poznatky o vyšetrovanej osobe, na základe ktorých je možné sformulovať diagnózu.
Sú to presné postupy, ktoré majú poznávací charakter a preto majú spoločný znak s výskumnými metódami – líšia sa iba v cieľoch (výskumné – nové vedecké poznatky, diagnostické – poznávať konkrétne dieťa s cieľom pomôcť mu pri jeho VV). Dôležitými vlastnosťami D metód je validita (platnosť) a reliabilita (spoľahlivosť).

Metodika – konkrétny postup, jeden z viacerých možných, kt.sa zaraďujú pod pojem metóda (napr. Sovákov test pri zisťovaní laterality).

Technika – spôsob použitia pomôcky alebo súboru pomôcok, prostredníctvom ktorých sa konkrétna metodika aplikuje (pri zisťovaní senzorickej laterality monokulárny ďalekohľad).

Rozdelenie metód:
A.) podľa toho, čo sledujú, môžu byť metódy zamerané na:

  • úroveň vedomostí (školských, všeob.,profesionálnych)
  • úroveň vývinu reči (hov.,pís.,posunkovej)
  • úroveň správania sa v škole, rodine,...
  • úroveň výsledkov činností
  • úroveň motoriky
  • úroveň zručností a návykov
  • lateralitu
  • funkčnosť senz.orgánov
  • špecifiky predchádzajúceho života


B.) podľa toho, ako zisťujú:

  • pozorovanie
  • exploračné (rozhovor, riadený rozhovor, dotazník)
  • diagnostické skúšanie
  • testy (did.,log.,motoriky, laterality)
  • orient.skúšky zmysl.orgánov
  • rozbor a hodnotenie výsledkov
  • kazuistika
  • prístrojové metódy


C.) podľa toho, na čo sa zameriavajú:

  • výkonové
  • funkčné
  • anatomicko-morfologické


Opis diagnostických metód
Pozorovanie
Má prvoradú dôležitosť pri ŠP vyšetrení. Všetky dáta, každá skúsenosť, ktorú získavame, musí prejsť zmyslovými orgánmi. Túto bazálnu a príliš jasnú pravdu častokrát prehliadame.

Metóda pozorovania
Spočíva v zámernom a plánovitom vnímaní, ktoré je cieľavedome zamerané na dosiahnutie určitého cieľa.

Pozorovacie metodiky:
VOĽNÉ (orientačné) pozorovanie – pozorovateľova pozornosť je upútaná nejakým javom, rysom, nápadnosťou správania a pod. Pozorovanie je náhodné, nepodlieha žiadnym pravidlám, nie je vymedzený predmet P. Vieme len, že máme pozorovať danú situáciu, ale nevieme, čoho si máme všímať.

ZÁMERNÉ, systematické, kontrolované pozorovanie – je obmedzené a riadené predtým stanovenou schémou, plánom. Pozornosť je sústredená na výskyt jednotlivých hľadísk a neregistrujeme údaje, ktoré nie sú podstatné pre náš P účel.

Príklady na voľné a zámerné pozorovanie
Napr. pozorujeme skupinu žiakov – ich soc.správanie – jednotl.výroky, tón reči, kto s kým komunikuje, či dochádza ku konfliktom....alebo iba napr. množstvo a kvalitu kooperatívneho správania

Predmet pozorovania
- VZHĽAD – stavba tela, výraz tváre, účes, obliekanie, spôsob držania tela, rodičia – spôsob starostlivosti o dieťa – nečisté ruky....
- SPRÁVANIE
- MIMIKA: výraz emócií na tvári
- PANTOMIMIKA: pohyby celého tela (držanie, chôdza, rýchlosť, koordinácia pohybov)
- GESTIKA – pohyby rúk, paží
- REČ – množstvo, rýchlosť, formálna úroveň (spisovná reč, nárečie, slang), bohatosť vyjadrovacích prostriedkov, zvuková stránka reči (intonácia, melodičnosť)
- PREJAVY EMÓCIÍ – zblednutie, začervenanie, potenie, výskyt a intenzita emócií, ich ovládanie, typ dominantnej nálady
- SOC.SPRÁVANIE – prevládajúci charakter interpersonálnych vzťahov (podceňovanie druhých, vyvyšovanie sa, prosociálne správanie, tendenia k súpereniu)
- VZŤAH K OBJEKTOM – ako zachádza s pomôckami pri vyšetrení, opatrnosť al.nedbalosť
- VZŤAH K SEBE – úroveň sebavedomia, sebahodnotenie

Zásady pozorovania:
Z.plánovitosti – dopredu sa stanoví plán, obsah a postup pozorovania
Z.systematickosti – P prebieha sústavne, dlhodobo v presne určených časových proporciách
Z.presnosti a objektivity – musí byť vymedzené kritérium pozorovania, spôsob registrácie, nezávislosť na osobe pozorovateľa

Osobnosť pozorovateľa
Aký by mal byť pozorovateľ?
- Zdravé a účinné zmysl.orgány
- Schopnosť koncentrácie pozornosti
- Schopnosť primeraného a presného odhadu
- Vylúčenie rôznych patických stavov – únava, citová a soc.neuspokojenosť, alkohol, drogy
- Schopnosť vnímať presne
- Vylúčenie predsudkov, zaujatosti a návyku interpretácie
- Vedenie bezprostredných a presných záznamov

Záznam z pozorovania
P je ohrozené vždy istou subjektívnosťou (supervízia)
V priebehu pozorovania – môže pôsobiť rušivo
Bezprostredne po kontakte
Pomôcka – schéma pozorovania:
- zaznam.výskyt určitého javu
- jeho intenzitu

Ktoré sú silné a slabé stránky pozorovania v porovnaní s inými diagnostickými metódami?

Klady pozorovania:
Komplexná metóda
Individuálna práca
Veľa informácií o klientovi
Netreba pomôcky, vždy sme pripravení
Najprirodzenejšia metóda

Zápory pozorovania:
Prítomnosť
P spoľahlivo zachytáva iba vzhľad a správanie doprevádzané verbálnymi a motor.prejavmi
Nemôžeme pozorovať city, iba ich prejavy
Nemôžeme pozorovať inteligenciu, iba spôsob riešenia problémov
Skreslené výsledky

EXPLORAČNÉ METÓDY
Explorácia – vyšetrovanie kladením otázok, ide o priamu alebo sprostredkovanú interakciu medzi skúmaným J a diagnostikom, kt.sa realizuje prostredníctvom otázok a odpovedí, či riešením problémov formou ústnej, posunkovej alebo písanej komunikácie.

Rozhovor
Metóda rozhovoru patrí k najobtiažnejším D postupom. D interview presahuje ciele ostatných D metód. Nejde tu iba o získavanie D informácií, ale aj o nadviazanie kontaktu s dieťaťom. Naučiť sa správne viesť rozhovor nie je jednoduché, pretože pružnosť a nevyhnutnosť individualizácie nedovoľuje postupovať podľa vopred stanovenej schémy. Pri výučbe nestačí iba demonštrácia, ale sú potrebné vlastné pokusy – spätná väzba od odborníka.

Aké sú rozdiely medzi vedením rozhovoru s dieťaťom a s dospelým?
Rozhovor s dieťaťom
- V prítomnosti rodičov i osamote
- Vytvorenie chápajúceho vzťahu s dieťaťom, nesúdiť ho, prijímať jeho postoje
- Treba byť trpezlivý, taktný
- Používame hovorový jazyk, verbálne prejavy prispôsobujeme úrovni dieťaťa
- Nechať dlhší čas na odpoveď
- Nonverbálna zložka rozhovoru: ruku podávame až starším deťom, mladšie môžeme pohladkať, doviesť za ruku,...
- Predšk.vek – rôzne „magické“ techniky – napr. začarovaná rodina, rozprávkový ostrov, zmena dieťaťa na zviera
- Šk.vek – rozhovor je ľahší, pretože dieťa má už lepšie vyjadrovacie schopnosti, ale zasa staršie deti sú menej ochotné odhaľovať svoje city, záujmy, postoje.
- Puberta – odpor
- Aj pohlavie dieťaťa má vplyv na ochotu rozprávania

Druhy rozhovoru:

  1. Diagnostický
  2. Terapeutický
  3. Anamnestický
  4. Výskumný
  5. Poradenský
  • Priamy (obsah výpovede)
  • Nepriamy (formálne aspekty – spôsob vyjadrovania, reč,...)

Rozhovor je možné viesť aj tak, že si klient neuvedomuje, že od neho zámerným spôsobom získavame informácie. Vo foréznej psychológií sa používa aj tzv. stresový rozhovor – vypovedá niekoľko examinátorov – pôsobia protikladne a rušia koncentráciu

Rozhovor

  • riadený - zámerným spôsobom získavame informácie
  • štandardizovaný – presne vopred vypracovaná schéma, istý počet otázok, rovnaký sled otázok i forma, je blízky dotazníku
  • čiastočne štandardiz.- zámer a cieľ sú vopred stanovené, vedenie voľnejšie
  • voľný – smeruje ku konkrét.cieľu, prostriedky nie sú vopred stanovené
  • neriadený – respondent má voľnosť výberu témy, rozhovor nie je vopred programovaný

Fázy rozhovoru:

  1. Úvodná – nadviazanie kontaktu, vytvorenie optimálnej atmosféry, odstránenie trémy a nedôvery, má mať charakter neriadeného rozhovoru, prispôsobíme slovník a úroveň vyjadrovania dieťaťu
  2. Jadro – cieľom je získať maximum D informácií
  3. Záver – počas rozhovoru mohlo prísť k emočnému napätiu, snažíme sa uvoľniť prípadnú tenziu, ide o to, aby klient neodchádzal s pocitom, že boli z neho informácie „ťahané“ a aby bol naklonený k ďalšej spolupráci.

Techniky vedenia rozhovoru:

  • T. kladenia otázok – zhromaždiť čo najviac údajov, nielen áno – nie. Typy otázok: priame – na konkrétnu vec (Utrácaš zbytočne často?); nepriame – pýtame sa opisom (Máš dojem, že niekedy neodoláš a kúpiš si peknú, ale menej potrebnú vec?);
  • Projektívne otázky – vychádzajú z princípu identifikácie klienta s inými ľuďmi, do ktorých transformujú svoje pocity, názory (Čo si myslíš o ľuďoch, kt.niečo kúpia a neuvažujú o tom, či vec potrebujú?)
  • T. jednoduchej akceptácie – vyjadrovanie toho, že klienta počúvame (pri telefonovaní „áno“, „hm“ + mimické a pantomimické prejavy), ubezpečuje to klienta, že mu venujeme pozornosť, že nás zaujíma, čo hovorí, má to motivačný charakter.
  • T. zachytenia a objasnenia – zachytáva sa podtext toho, čo je povedané a objasňujú sa pocity a skryté úmysly klienta. Objasnenie musí byť podané taktne a nepriamo, aby neodraďovalo od ďalších výpovedí. Napr. rodič sa zdôveruje: „Ten náš chlapec je nešikovný“. Examinátor objasňuje: „Myslíte si, že je skôr študijný typ?“
  • T. parafrázovania – opakujeme časť odpovede klienta, slúži to k udržaniu rozprávania, dôležitá je správna miera používania. Klient hovorí: „Hádame sa s bratom každý deň.“ Parafrázujeme ako „U vás doma asi veľmi kľudu nie je, čo myslíš?“
  • T. interpretácie – interpretujeme výpovede klienta, vhodné je použiť ich až vtedy, keď je klient na ne pripravený. Predčasná interpr.sa môže minúť účinku a sťažiť ďalší kontakt. K: „Moja sestra sa háda s mojím bratom. Mám sestru rád, ale nerád vidím, keď ubližuje bratovi.“E: „Domnievam sa, že máš silnejší vzťah k bratovi.“
  • T. uistenia – klienti sú často pri vyšetrení neistí. Uistenie pomáha odstraňovať zábrany, povzbudzuje a stáva sa oporou pre klienta.E: „Nie je to tvoja vina, že si sa dostal do tejto situácie, skús mi však o tom povedať viac.“
  • T. používania pomĺk – chvíle ticha sú dôležitou súčasťou rozhovoru. Začiatočníci sa ich často obávajú, majú pocit, že pôsobia neisto, pokiaľ hovorenie nie je neprerušované. Pauza poskytuje obom možnosť premyslieť si a zvážiť to, čo bolo povedané. U detí používame túto techniku iba sporadicky.

Chyby pri rozhovore
- Netrpezlivosť – klient má pocit, že na neho nemáme dostatok času
- Veľké presadzovanie sa – klient sa dostáva do submisívnej polohy
- Vynechať sugestívne otázky, kt.obsahujú už aj odpoveď
- Jasná formulácia otázok

Registrácia rozhovoru

- Počas trvania, po skončení
- Veľa zápisov pri rozhovore ruší klienta
- Záznam po – trpí úplnosť a presnosť
- Vhodné je zapísať si najnutnejšie informácie formou stručných poznámok
- Používanie diktafónu, kamery – veľa času na prepis

Validita rozhovoru
- Závisí na osobe examinátora, na jeho skúsenosti, presnosti záznamu
- Na vlastnostiach klienta – vek, úprimnosť, IQ, sch.sebaposúdenia
- Na téme rozhovoru – miera intimity, subjektívna dôležitosť témy

DOTAZNÍK
Pomocou neho môžeme získavať buď ucelené informácie o PJ (napr. dotazník na prijatie žiaka do ŠŠ) alebo parciálne informácie zamerané na užší špecifický okruh problémov (napr. profesionálne záujmy,...). pri dotazníkovej metóde ide o to, že skúmaná osoba na základe písomne položených otázok písomne odpovedá o určitom vymedzenom okruhu problémov.
Výhoda: neprítomnosť diagnostika. Špecifiká použitia dotazníka u rôznych druhov P – MP, SP, ZP, TP, NKS.
Najvhodnejšie je kombinovať túto metódu aj s riadeným rozhovorom.

Zostavovanie dotazníka – ZÁSADY:
Výstižne formulovať problém, presný cieľ, stanoviť hypotézu; znalosť prostredia diagnostikovaného; znalosť osobitostí, kt.vyplývajú z P; účelnosť otázok – jasnosť, zrozumiteľnosť, stručnosť; adekvátnosť foriem odpovedí; overenie validity.

 
Copyright © 1999-2016 News and Media Holding, a.s. - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.