referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Utorok, 27. júna 2017
Frustrácia a stres (reakcie na frustráciu, znaky frustračnej situácie)
Dátum pridania:09.03.2010Oznámkuj:12345
Autor referátu:natali
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:2 003
Referát vhodný pre:Vysoká školaPočet A4:5.8
Priemerná známka:3.00Rýchle čítanie:9m 40s
Pomalé čítanie:14m 30s
 
Podľa Kondáša (1980) frustrácia znamená v podstate zmarenie aktivity smerujúcej k určitému cieľu. Pardel (1967) uvádza, že najlepším východiskom pre pochopenie hore uvedených pojmov bude, ak si všimneme obrané mechanizmy organizmu. Všeobecne možno povedať, že ak sa z akéhokoľvek dôvodu poruší rovnováha organizmu, organizmus sa vždy proti tomuto narušeniu rovnováhy bráni. Existujú tri základné stupne obrany: a) bunečná alebo imunologická obrana proti chorobe, kedy obranné mechanizmy organizmu vytvárajú protilátku na odstránenie choroby, b) príležitostná alebo autonómna obrana organizmu, ktorá spočíva v mechanizmoch, ktorými sa organizmus chráni proti telesnému poškodeniu a c) najvyšším stupňom obrany je kortikálna obrana seba (ego-defense), obrana vlastnej osobnosti proti psychickému ublíženiu. Kým predchádzajúce dve obrany sa prežívajú ako bolesť, resp. strach, pre tretí stupeň je charakteristický nielen strach, ale aj úzkosť, ktorá sa odlišuje od predchádzajúcich zážitkov. Prítomné nebezpečie vyvoláva strach, ale úzkosť zahrňuje v sebe predvídanie (anticipáciu) nebezpečia. Práve táto úzkosť je typická pre najvyšší stupeň obrany, pre obranu seba. Otázka frustrácie patrí práve do tohto pojmového a koncepčného rámca.

Frustrácia
(frustration, angl. mariť, kaziť) je, podľa Pardela (1967) súhrnným pojmom o problémoch obrany organizmu a adjustácie organizmu. Frustrácia vzniká vtedy, ak sa aktivite organizmu, uspokojovaniu jeho organických alebo spoločenských potrieb stavajú do cesty nejaké prekážky, ktoré maria uspokojenie potreby alebo dosiahnutie cieľa. Frustrácia znamená pre organizmus utváranie obrany, t. j. vznik novej motivácie zameranej na odstránenie prekážky pôvodnej motivácie. Situácia, v ktorej takáto prekážka vzniká, sa označuje ako stres, stresová situácia. Napr. žiak, ktorý sa bojí, že utrpí jeho prestíž, ak sa zistí, že je nejakým spôsobom postihnutý (zrakovo, sluchovo, telesne a pod.), je ustavične frustrovaný. Pripúšťa sa, že organizmus má schopnosť odolávať frustrácii bez toho, aby nastalo zlyhávanie prispôsobovania, t. j. adjustácie. Táto schopnosť organizmu sa nazýva frustračná tolerancia. Frustračná tolerancia trvá potiaľ, kým sa jednotlivec neuchýli k neprimeranej reakcii, aby sa vyrovnal s prekážkami, ktoré sa mu stavajú do cesty.

Ak vznikajú neprimerané reakcie na podmienky frustrácie, potom hovoríme o reakciách na frustráciu, alebo aj mechanizmoch adjustácie. Pardel v citovanej práci uvádza päť základných reakcii na frustráciu resp. mechanizmov frustrácie, ktoré tu od neho preberáme.

1. Agresia je najprirodzenejšou a najbežnejšou reakciou na frustráciu. Cieľom agresie je odstrániť prekážky pri dosahovaní cieľov a uspokojovaní potrieb. U detí je najbežnejšia priama forma agresie. Napr. často počujeme na otázku „prečo sa bijete?“ odpoveď. „To si nedám od neho povedať“. „Nadával mi“ a pod. deti sú citlivé a hneď a neodkladne vybavujú svoje záležitosti. S vekom tento priamy spôsob agresie klesá. Udržujú sa iné formy, ako napr. ohováranie, sarkazmus a pod. U postihnutých treba rátať aj s agresiou voči vlastnej osobe.

Z hľadiska duševnej hygieny nemožno agresiu, resp. prejavu vyskytujúcej sa nenávisti, úplne zavrhovať. Ony jednoducho existujú a ich výskyt vyvolávajú isté situácie. Prílišné potláčanie hnevu, agresie je veľmi riskantné. Je však potrebné hľadať také formy kanalizácie agresie, ktoré by sa dali sociálne akceptovať. Za také sa považujú: športové súperenia, vystupovania v dramatických predstaveniach a pod.


2. Regresia je ďalšou typickou formou reakcie na frustráciu. Predstavuje vlastne mechanizmus, ktorý zabezpečuje uspokojovanie sa s niečím ľahším. Zvyčajne je to tak, že organizmus v snahe udržať si rovnováhu, uchyľuje sa k predchádzajúcim úrovniam aktivity, ak nemôže dosiahnuť nové, vyššie. Je to určitá forma úniku pred sebou samým. Pre prácu s postihnutými je dôležité všimnúť si túto formu istej stagnácie vo vývine osobnosti. Regresia sa môže prejaviť napr. tak, že sa postihnuté dieťa utiahne, obmedzí styk s inými deťmi, stáva sa nervózne, začína zlyhávať v škole, niekedy sa uňho prejavuje lenivosť a pod. Je to veľmi neprogresívna, ale u postihnutých, žiaľ, pomerne často sa vyskytujúca forma riešenia životných situácií, prípustná iba pre celkom výnimočné situácie. Napr. ak si dieťa zlomí ruku a v obavách, aby opäť nespadlo, utiahne sa do svojej izby k detským hrám. V literatúre sa uvádza, že regresia môže tvoriť začiatok vážnejších porúch osobnosti, napr. schizofrénie, resp. jej ľahších foriem, ktoré nadobúdajú podobu čudáctiev a pod.

3. Represia je taká reakcia na frustráciu, v ktorej sa osoba pokúša udržať rovnováhu tým, že city a zážitky, ktoré by ju mohli zraniť, zatláča, chcela by na ne zabudnúť. Aj táto reakcia, ktorú takisto považujeme pre rozvoj osobnosti za nebezpečnú, sa pomerne často u postihnutých vyskytuje. Z hľadiska psychohygieny sa neodporúča „zabúdať“ na to, čo človeka zraňuje. Zabúdať sa tu chápe v zmysle zatláčať a nezaoberať sa s tým. Pokorujúce a ponižujúce zážitky majú veľkú životnosť. V školskej práci by sa mal učiteľ usilovať o vytváranie takých situácií, ktoré by umožňovali „nevybavené účty“, neriešené problémy riešiť racionálnou cestou, ktorá by bola pre postihnutého schodná. Aj keď je taká cesta ťažšia, ostáva bez väčších škodlivých následkov.

4. Kompenzácia je ďalšou dôležitou formou reakcie na frustráciu. Kompenzácia znamená prirodzenú cestu náhrady nejakého deficitu inými možnosťami. Formy kompenzácie sú rôzne. Najčastejšie u postihnutých sa usilujeme nahradiť funkcie postihnutého orgánu alebo zmyslu využitím orgánov nepostihnutých. Väčšiu pozornosť venujeme rozvíjaniu schopností, ktoré postihnutím nemusia byť negatívne ovplyvnené, aby sme dieťaťu umožnili „vyniknúť“ v niektorej oblasti, čo je pre zdravý vývin osobnosti nevyhnutné. Ak však hovoríme o reakciách na frustráciu, potom sa za kompenzáciu považuje nahradenie pôvodného cieľa cieľom iným.

5. Únik je tiež pomerne častou reakciou na frustráciu. Ak si neviem poradiť, buchnem dverami, vynadám, utečiem. Aj takéto formy volia často postihnutí jedinci najmä v situácii bezradnosti.

Pokiaľ ide o stres, ktorý možno chápať ako široký okruh stavov, vznikajúcich ako odpoveď na rôzne extrémne vplyvy (stresory), v našej súvislosti nás zaujíma najmä stres v oblasti psychickej. Možno ho chápať ako stav nadmerného zaťaženia alebo ohrozenia. delí sa teda na stres informačný a emočný. Oba druhy sa môžu častejšie ako v norme vyskytnúť práve u ľudí s postihnutím. Informačný stres vzniká pri informačnom preťažení, kedy sa človek nedokáže rozhodnúť v požadovanom čase. Jednotlivec s postihnutím má pomerne často „menej času“, pretože spracovanie informácií uňho vyvoláva väčšie problémy ako v normy. Emočný stres sa vyskytuje najmä v situáciách ohrozenia, nebezpečenstva, traumy. A aj tu sa v živote ľudí s rozličným druhom postihnutia podobné situácie vyskytujú pomerne často. Emočný stres sa môže prejaviť impulzivitou, útlmom, zmenami v priebehu psychických procesov, v emočnom zlyhaní, dokonca aj v poruchách pohybových a rečových prejavov. Negatívne emocionálne zážitky kladú vysoké nároky aj na adaptáciu, pričom je známe, že práve v tejto oblasti, v oblasti adaptácie, majú ľudia s postihnutím značné problémy.


Charakteristické znaky stresových situácií podľa R. L. Atkinsonovej (1995):


-Nemožnosť ovplyvniť situáciu. Človek vníma istú situáciu ako stresovú vtedy, ak ju považuje za neovplyvniteľnú. Príkladom môže byť nevyliečiteľná choroba alebo postihnutie. Presvedčenie, že situáciu môžeme nejakým spôsobom ovplyvniť, znižuje zážitok stresu.
-Nepredvídateľnosť vzniku záťažovej situácie. Ak nemôžeme predvídať isté udalosti a pripraviť sa na ich zvládnutie, zvyšuje to prežívanie intenzity stresu. Človek, ktorý nevie, ako sa bude jeho postihnutie ďalej vyvíjať (napr. niektoré druhy zrakových či sluchových postihnutí), bude určite viacej stresovaný ako ten, kto už má isté skúsenosti alebo kto získal adekvátne a jednoznačné informácie o ďalšom progradovaní postihnutia.
-Subjektívne neprimerané, nadmerné nároky. V živote človeka (a u postihnutého je to pravdepodobnejšie) sa môžu vyskytnúť situácie, ktoré svojou náročnosťou dosahujú až hranice jeho možností. Môžu to byť situácie, kedy je napr. matka ťažko viacnásobne postihnutého dieťaťa odkázaná pri starostlivosti o toto dieťa výlučne na seba, čo môže byť neúnosné.
-Životná zmena, ktorá si vyžaduje značné prispôsobenie, obmedzuje doterajšie zvyklosti a znehodnocuje doteraz plne funkčné stratégie správania. Môže to byť situácia, kedy zdravý človek v dôsledku úrazu stratil zrak alebo možnosť samostatne sa pohybovať.
-Subjektívne neriešiteľné vnútorné konflikty. Napríklad muž si vytvoril nový citový vzťah, ktorý ho plne uspokojuje, ale nemôže situáciu riešiť rozvodom, pretože manželka je ťažko chorá či postihnutá a je od neho plne závislá. V tomto prípade ide o konflikt potreby vlastného uspokojenia proti morálnemu tlaku.


Psychické reakcie na stres. M. Vágnerová vo svojej publikácii (2000) uvádza tieto:


-Zmena emočného prežívania. Je to zvyčajná reakcia na záťaž, najmä vtedy, ak trvá dlhší čas. Môže ísť o úzkosť, kedy človek na stres reaguje pocitom napätia, bližšie neurčeného ohrozenia. Inokedy sa vyskytne zlosť a agresia. Vtedy sa človek usiluje brániť proti stresujúcim vplyvom a správa sa agresívnejšie ako zvyčajne. Niekedy sa prejaví depresia, smútok, ako reakcia na pocit neriešiteľnosti záťažovej situácie. Napokon to môže byť apatia, rezignácia a uzatvorenie sa do seba, čo je prejavom pocitu bezmocnosti nájsť prijateľné riešenie. Všetky uvedené zmeny emočného prežívania možno stretnúť u jednotlivcov s rozličným druhom postihnutia.
-Oslabenie kognitívnych funkcií. V záťažovej situácii sa zvyčajne zhoršuje úroveň logického uvažovania. Výraznejšia zmena emočného ladenia môže sťažovať spracovanie informácií (napr. úzkosť zvyšuje celkové napätie a negatívne ovplyvňuje koncentráciu pozornosti), rušivo môžu pôsobiť i rôzne asociácie a vtieravé myšlienky, vyvolané zážitkom stresu.
-Uvedomenie si záťaže aktivizuje psychické obranné mechanizmy. Tieto obranné mechanizmy môžu byť rozličné, majú individuálny charakter. Ich zmyslom je uchovanie psychickej rovnováhy jednotlivca. Môže ísť aj o fyziologické reakcie, ktoré uviedli do činnosti mechanizmy psychické. u jednotlivcov s rozličným druhom postihnutia sú práve tieto obranné mechanizmy niekedy ťažko identifikovateľné. Nemusíme totiž hneď pochopiť, že neadekvátne správanie postihnutého je práve tým obranným mechanizmom, pomocou ktorého sa vyrovnáva so stresom.
 
Copyright © 1999-2016 News and Media Holding, a.s. - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.