referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Pondelok, 26. júna 2017
Ošetrovateľská etika
Dátum pridania:26.05.2005Oznámkuj:12345
Autor referátu:wisc
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:1 468
Referát vhodný pre:Vysoká školaPočet A4:3.6
Priemerná známka:2.97Rýchle čítanie:6m 0s
Pomalé čítanie:9m 0s
 

"Najkrajšia cesta medzi ľuďmi je úsmev“
„Ak chceš druhého získať maj s ním úctu a trpezlivosť“

K vypracovaniu mojej eseje som si vybral tieto dve témy, pretože obidve spolu úzko súvisia a v mojom budúcom, ale vlastne aj terajšom povolaní sú nevyhnutné.

Zmysel týchto dvoch tém musím využívať a neustále z nich čerpať v mojej práci. Popri škole som zamestnaný na polovičný úväzok v ústave vo Vyšných Hágoch na pľúcnom oddelení, kde sú hospitalizovaný pacienti s tuberkulózou. Veľa ľudí si v dnešnej dobe myslí, veď tá práca tam musí byť jednoduchá, pretože tuberkulóza je už v súčastnosti liečiteľná. Avšak je to veľký omyl. Myslel som si to aj ja, avšak po prvom dni som zistil opak. Áno klasická forma sa dá liečiť, ale obnáša to pravidelné kontroly u lekára, dodržiavanie diéty a hlavne presné dávky antibiotík ( antituberkulotík ). No vyskytol sa nový problém a tým sú utečenci z východu. Je našou povinnosťou týmto ľuďom pomôcť, aj keď to obnáša veľké riziká. S nimi k nám prišla aj nová, atypická tuberkulóza, ktorá je odolná voči dnes známym antituberkulotikám. Je to smutné ,ale človeku ktorý k nám prichádza s takouto formou choroby nevieme pomôcť a tak umiera ťažkou smrťou. Pocit takej bezradnosti je strašný, veď všetko v čom mu môžem pomôcť je azda len upravenie vankúša.

Zdá sa že veda nieje vo všetkom taká rýchla a v tomto prípade ju príroda predbehla. Komunikácia s takýmto pacientom je veľmi ťažká, lebo on stále prirodzene verí, že sa ešte dokáže vyliečiť, že ešte vynájdu nový liek a on sa bude môcť vrátiť opäť do svojho života, objať svoju rodinu. Opak je však bohužiaľ pravdou. Často sa nedá vyhnúť konfliktu, často pacient obviňuje každého naokolo a potom aj svojich najbližších zraňuje ešte viac, než myšlienka, že ich otec, mama alebo dieťa umrie. Je to veľmi smutné aj pre mňa a veľakrát si to beriem až príliš k srdcu, čo má potom negatívny vplyv aj na poskytnutú starostlivosť, pretože ste k tomu človeku svojim spôsobom citovo naviazaný. Avšak aj cit je pri poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti veľmi dôležitý.

A ako tento úvod súvisí s témami na začiatku? Ide tu o to základné, čo by mal poznať každý, kto sa rozhodne zakotviť v zdravotníctve. A to je vzťah zdravotníka k pacientovi, dnes už klientovi. Je naozaj pravda, že ak si chcem niekoho získať, pomôže mi k tomu úsmev na tvári. Úsmev častokrát hovorí o všetkom. O povahe človeka, jeho záujme o toho druhého, o láske. V nemocnici je človek trochu iný než keby bol doma. Je ovplyvnený chorobou a veľakrát nemá záujem o kontakt s inými ľuďmi. Avšak kontaktu s lekárom a sestrou sa nevyhne a práve tu treba ukázať svoj záujem. Ukázať to, že sa chcem o teba postarať, chcem ti pomôcť, dôveruj mi. Smutné je to, že to v nemocniciach poväčšine chýba a pacient neverí nikomu, kto nosí biely plášť. Preto sa snažím pri každom kontakte s pacientom mať úsmev na tvári a ku tomu patrí aj príjemné vystupovanie. Som človek čo sa usmieva stále až si niekedy myslím že je to taká choroba z povolania. Na našom oddelení sú pacienti z rôznych sociálnych vrstiev od bezdomovcov, cez alkoholikov až po ľudí ktorí žijú usporiadaným životom. Práve u alkoholikov je veľký problém s dodržiavaním nemocničného poriadku.

Sú to ľudia závislí od alkoholu a nevedia sa tejto závislosti zbaviť ani tu, preto na nich moje kolegyne kričia, ale ja stále s kľudom v hlase a s úsmevom sa s nimi pozhováram. Neviem či je to správne, pretože ma asi nebudú brať vážne, ale ja to ináč neviem. Veď úsmev je len ľudská vlastnosť tak prečo ho nemať na tvári stále, keď sa nám vráti od niekoho druhého. Mať úctu a trpezlivosť s druhým človekom je naozaj veľmi dôležité ak si ho chceme získať na našu stranu. A toto je opäť dôležité pri práci s chorými ľuďmi. Deje sa to tak aj v skutočnosti? Sú sestry a lekári trpezlivý a majú k pacientovi úctu? Aj ja ako každí si skôr všimnem tie negatívne vlastnosti človeka. Často som sa na praktickom vyučovaní stretával s hrozným prístupom zdravotníkov k pacientom. Neboli to pre nich ľudia, ktorí cítia, ale boli to len diagnózy, ako napríklad : „ ten pankreas, alebo tá rakovina na devätnástke.“ A niekedy som mal pocit, že sú im úplne na obtiaž a za každým keď zazvonia alebo o niečo poprosia rušia ich pri kávičke. Asi takýto obraz je o dnešných sestrách a lekároch. Ale kto si za to môže? Len samotní zdravotníci. Za všetko hovoria činy človeka.

Každý človek je vnímajúca a jedinečná bytosť. Pri chorobe sa v tejto bytosti niečo zmení. Avšak tá podstata ostáva. Je to stále ľudská bytosť, ktorá trpí a potrebuje od nás pomoc. Niekedy len stačí úsmev, alebo podatie ruky. Zažil to už každí z nás napr. pri obyčajnej chrípke. Preto by sa každá sestra mala správať k pacientovi tak, ako chce aby sa iný správal ku nej.

Trpezlivosť je základná ľudská vlastnosť aj keď niekedy treba počítať do sto, alebo zatnúť zuby. Ale treba si uvedomiť, že pracujeme s chorým človekom, ktorému ide všetko o niečo ťažšie než keď bol v poriadku. Trpezlivý treba byť pri každej činnosti s pacientom. Či už pri toalete, hygiene, alebo pri pichaní injekcie, kde musíme mať na zreteli prirodzený strach z bolesti, ktorý mám aj ja. Musíme si uvedomiť, že my sme tu pre pacienta a raz sa každý z nás môže ocitnúť na jeho mieste a dúfajme, že ten kto sa o nás bude starať, bude aj voči nám dostatočne trpezlivý.

 
   1  |  2    ďalejďalej
 
Copyright © 1999-2016 News and Media Holding, a.s. - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.