referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Pondelok, 21. augusta 2017
Charta základnych prav EÚ
Dátum pridania:09.04.2013Oznámkuj:12345
Autor referátu:voslauer
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:6 906
Referát vhodný pre:Vysoká školaPočet A4:19.2
Priemerná známka:2.94Rýchle čítanie:32m 0s
Pomalé čítanie:48m 0s
 

1 CHARTA ZÁKLADNÝCH PRÁV EURÓPSKEJ ÚNIE
V roku 1999 dospela Európska rada k záveru, že je nevyhnutné, aby Európska únia mala jednotný a ucelený dokument, v ktorom by boli zakomponované základné práva občanov, ktorí sa pohybujú na území Európskej únie. Táto problematika sa dostala do popredia vtedy, keď Európsky súdny dvor v roku 1996 rozhodol, že nie je možné, aby Európska únia pristupovala k Dohode o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorá je pod patronátom Rady Európy a všetkých členských štátov Európskej únie, ktorí túto zmluvu akceptujú. V prípade, že by Európsky súdny dvor rozhodol o začlenení uvedeného dokumentu, bola by to zrejme najjednoduchšia cesta ako chýbajúcu ľudsko-právnu tematiku doplniť.
Ako jediné východisko bolo vytvorenie vlastného ľudsko-právneho dokumentu. Po jeho vytvorení bol ustanovený Konvent, ktorý mal za úlohu pripraviť Chartu základných práv Európskej únie tak, aby súhrnne obsahovala občianske, politické, ekonomické a sociálne práva pre občanov žijúcich na území Európskej únie. Konvent po prvý raz zasadol v decembri 1999 a už v roku 2000 bola, na zasadaní Európskej rady v Nice, vyhlásená a podpísaná Charta základných práv Európskej únie.
V Preambule Charty základných práv Európskej únie je vyjadrená snaha o vytvorenie užšieho zväzku pre zdieľanie mierovej budúcnosti na základe spoločných hodnôt.
Charta základných práv Európskej únie je dnes politickým dokumentom s veľkou spoločenskou relevanciou. Na jej prijatí sa podieľali zástupcovia tak členských štátov, ako aj najvýznamnejších inštitúcií Európskej únie. Úvahy o ďalšom postavení Charty sú preto späté najmä s otázkou, či nadobudne právnu záväznosť, alebo zostane naďalej len politickým dokumentom. Právnu záväznosť z formálneho hľadiska môže nadobudnúť dvojakým spôsobom. Buď si zachová svoj autonómny charakter a bude rozhodnutím členských štátov transformovaná na medzinárodnú zmluvu, a stane sa tak prameňom primárneho práva Európskej únie, alebo nadobudne právnu záväznosť inkorporáciou do Európskej ústavnej zmluvy.

 

1.1 KONVENT
Ako sme už vyššie spomenuli, na prípravu dokumentu bolo nutné vytvoriť zvláštne teleso, tzv. „Body“, ktoré bolo poverené vypracovaní prvého uceleného katalógu základných ľudských práv Európskej únie. Táto skupinka dokázala predložiť ucelený návrh už pár mesiacov po ich prvom zasadaní. Zároveň sa zapísala do dejín komunitárneho práva ako Convention alebo Konvent, na ktorý bol 1. februára 2000, premenovaný.
Pri formovaní Konventu sa dbalo na to, aby boli zohľadnené významné inštitúcie v rámci nadnárodných zoskupení, ale aj názory jednotlivých štátov. Navyše občanom z rôznych členských štátov bolo umožnené, aby mohli aktívne vstupovať do prebiehajúceho procesu vytvárania Charty a interaktívne tento proces ovplyvňovať a to prostredníctvom kladenia otázok a konkrétnych pripomienok prostredníctvom špeciálne zriadenej internetovej siete.
Samozrejme Konvent musel prejednávať a prihliadať aj na návrhy, ktoré prišli zo strany Európskej únie a od Európskeho ombudsmana, Výboru regiónov a Výboru pre ekonomické a sociálne záležitosti. V návrhoch boli obsiahnuté body, ako napríklad, že Charta by mala obsahovať len konkrétne práva, ale na druhej strane by nemala vytvárať nové právomoci európskym inštitúciám, Charta by mala zasahovať do všetkých troch pilierov, ale na druhej strane by nemala narušovať platnosť Európskeho dohovoru v národných štátoch.
Finálna verzia Charty základných práv Európskej únie bola odsúhlasená Konventom 28. septembra 2000 a dňa 2. októbra 2000 bola prijatá. Charta bola rozdelená do šiestich kapitol a obsahovala ako politické a občianske, ale aj ekonomické a sociálne práva. Nezaoberala sa hĺbkovou problematikou vzťahu Charty voči Európskemu dohovoru, až na malú výnimku v preambule, kde je napísané, že „...táto charta opätovne potvrdzuje práva vyplývajúce najmä z ústavných tradícií a medzinárodných záväzkov spoločných pre členské štáty, Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sociálnych chárt prijatých Úniou a Radou Európy, ako aj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva.“ Z pohľadu britskej vlády môže byť konštatované, že sa Spojenému kráľovstvu nepodarilo do návrhu Charty presadiť a zapracovať svoje požiadavky.

 

1.2 OBSAH CHARTY
S prihliadnutím na európsku legislatívu, je Charta veľmi zaujímavým dokumentom, ktorý sa snaží spojiť zdanlivo nespojiteľné. Na jednej strane sa snaží o vytvorenie jednotnej Únie a univerzality a na druhej strane, chce zachovať rozdielnosť a tradície jednotlivých členských štátov.
Jednoznačným dôkazom jednoty a univerziality je časť textu Preambuly, v ktorom sa píše „...Pamätajúc na svoje duchovné a morálne dedičstvo, je Únia založená na nedeliteľných a univerzálnych hodnotách ľudskej dôstojnosti, slobody, rovnosti a solidarity; ... Do stredobodu svojej činnosti stavia človeka, a to zavedením občianstva Únie a vytvorením priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.“ . Popritom v Článku 45 je napísané, že „...Každý občan Únie má právo na slobodný pohyb a pobyt na území členských štátov.“ Na druhej strane sa snaží o zachovanie rozmanitosti, čo vyplýva z časti textu Preambuly „...pri rešpektovaní rozmanitosti kultúr a tradícií národov Európy, ako aj národnej identity členských štátov a organizácie ich orgánov verejnej moci na ústrednej, regionálnej a miestnej úrovni;...“
Charta základných práv Európskej únie obsahuje Preambulu a 54 článkov, ktoré sú včlenené do 7-mich hláv. Netradičné je rozdelenie základných práv do hláv – Hlava 1 až Hlava 6, ktoré sú pomenované nasledovne Dôstojnosť, Sloboda, Rovnosť, Solidarita, Občianske práva a Súdnictvo. Charta prináša množstvo inovatívnych ustanovení, ktoré sa týkajú napríklad bioetiky (zákaz reprodukčného klonovaní ľudských bytostí), zakotvuje právo na azyl a zásadu ne bis in idem v európskom merítku. Zahŕňa aj klasické oprávnenia jednotlivcov, ktoré môžeme nájsť aj v iných medzinárodných nástrojoch ľudsko-právnej povahy.

1.2.1 Hlava I - Dôstojnosť
V prvej hlave, o dôstojnosti, nájdeme základné práva, ako právo na život, zákaz mučenia otroctva a iné. Jedná sa o tradičné práva, ktoré majú väčšinou svoje miesto aj v ostatných predchádzajúcich ľudsko-právnych inštrumentoch.

Hlava I – Dôstojnosť – obsahuje päť (5) článkov:

Článok 1 – Ľudská dôstojnosť;
Článok 2 – Právo na život;
Článok 3 - Právo na nedotknuteľnosť osoby;
Článok 4 – Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu;
Článok 5 – Zákaz otroctva a nútených prác.

Prvý článok pojednáva ľudskej dôstojnosti, ktorá je tu definovaná ako základné právo ako také, je nedotknuteľná, musí byť rešpektovaná a ochraňovaná. Navyše podľa Hlavy I. predstavuje skutočný základ základných práv. Z Charty tiež vyplýva, že aj keď sú v Charte uznané aj iné práva, nesmú byť použité na poškodenie dôstojnosti inej osoby. Čiže sa musí rešpektovať aj v prípade obmedzenia iného práva.
Článok 2 pojednáva o práve na život. Každý má právo na život a nikto nesmie byť odsúdený na trest smrti ani popravený. Kritizovaným článkom v tejto hlave je hlavne Článok 2, pretože obsahuje ustanovenie, že „Nikto nesmie byť odsúdený na trest smrti ani popravený.“, čo však neplatí v prípade vojny, alebo hrozby vojny. Kedy dokument vysvetľuje, že použitie trestu smrti v dobe vojny alebo hrozby vojny, je možné. Toto ustanovenie tak môže spôsobiť rastúcu militarizáciu Európskej únie.
Ďalší, tretí, článok definuje, že každý má právo na rešpektovanie svojej telesnej a duševnej nedotknuteľnosti. V oblastiach medicíny a biológie sa musí rešpektovať najmä slobodný a informovaný súhlas dotknutej osoby za podmienok vymedzených zákonom; zákaz eugenických praktík, najmä tých, ktoré sú zamerané na selekciu osôb; zákaz využívania ľudského tela a jeho častí ako takých na dosiahnutie zisku; zákaz reprodukčného klonovania ľudských bytostí. Podľa tohto ustanovenia je vidieť moderný smer tohto dokumentu. Tieto ustanovenia síce reagujú na technologický vývoj spoločnosti, ale zároveň sú veľmi mierne a v prípade klonovania ľudí. Preto je Článok 3 kritizovaný z pohľadu ľudí, skupín, ktoré sú proti potratom, pretože veria, že na základe tohto článku by sa mohlo zamedziť určitým druhom potratov, napríklad potratom kvôli nezdravému vývoju plodu. A tohto sa obávajú vedci, že by tak mohol byť ohrozený ich vedecký výskum.
Nasledujúci článok, Článok 4, ustanovuje, že nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Negatívne vymedzenie obsahuje v prvom rade mučenie, ktoré je charakterizované intenzitou utrpenia, slobodným úmyslom mučiteľa a zrejmým cieľom, ďalej neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie ako také, ktoré v človeku vyvoláva pocit hrubej pokory či poníženia pred inými osobami alebo sebou samým, nútia ho jednať proti svojmu presvedčeniu, alebo narušuje jeho psychickú či fyzickú odolnosť.
Posledný článok, Článok 5, zakazuje otroctvo a nútené práce. Pretože nikoho nemožno držať v otroctve alebo nevoľníctve; od nikoho nemožno vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce; obchodovanie s ľudskými bytosťami je zakázané.

 
   1  |  2  |  3  |  4  |  5    ďalejďalej
 
Copyright © 1999-2016 News and Media Holding, a.s. - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.