referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Utorok, 22. augusta 2017
Teórie vzniku štátu
Dátum pridania:21.04.2008Oznámkuj:12345
Autor referátu:tiezflakac
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:2 729
Referát vhodný pre:Vysoká školaPočet A4:7.3
Priemerná známka:2.99Rýchle čítanie:12m 10s
Pomalé čítanie:18m 15s
 
Úvod

Štát je zriadenie, do ktorého sa narodili naši predkovia, my a je pravdepodobné, že sa doň narodia a budú v ňom žiť aj naše deti s potomkami. Takmer každá generácia sa sťažuje na nejaké obmedzenia štátu. Každý sa totiž aspoň raz dostal do situácie, keď sa jeho záujem nezhodoval so záujmom moci, ktorej je podriadený. Vtedy si mnoho z nás položilo otázku, či je dozor štátu naozaj nutný, či je naozaj v našom záujme odovzdávať mu časť práv. Od týchto otázok je už len krok k úvaham o dôvodoch jeho vzniku a príčinách, vďaka ktorým sa človek zrazu ocitol vo svete, kde ma vymedzené hranice správania sa. Snahu vysvetliť si tieto javy mali ľudia aj v minulosti. Vyplynulo z toho viacero teórii. Medzi najznámejšie patria:

1. Náboženské - najstaršie teórie - hlásajú nadprirodzený /božský/ pôvod štátu.
2. Teórie patriarchálne /organické/ - zdôvodňujúce existenciu absolútneho štátu odvodeného rozširovaním z rodov a neskôr celých kmeňov .
3. Mocenské - popisujú vznik štátu cestou podmanenia určitého územia skupinou ľudí, ktorá prinútila obyvateľov prijať ich vládu
4. Patrimoniálne - opierajú sa o vlastníctvo ako hlavnú príčinu vzniku štátu
5. Psychologické - štát pokladajú človeku za prirodzený, za niečo čo vyplýva z jeho povahy
6. Teórie konsenzuálne /zmluvné/ - súdia, že štáty vznikli uzavretím určitej, hoci aj nepísanej zmluvy ľuďmi, a či ich skupinami z dôvodu bezpečnosti, vytvorili správny celok, podriadili sa jeho autorite a vzdali sa časti svojich práv v jeho prospech .

1. Nábožeské teórie

Základom tohoto učenia je božský pôvod štátu a zákona. Im je občan povinný podrobiť sa ako vôli božej. Hoci už antické národy boli presvedčené, že štát je božského pôvodu(Rím), až kresťanstvo v podobe Augustina rozvádza túto teóriu rozsiahlajšie. Podľa Augustína v dejinách proti sebe bojujú boží štát a štát pozemský. Miestom tohto boja je pozemský štát, ktorý ma poslanie v našej ceste ku spáse. Podľa neho boh zveril panovníkom moc, ktorá však nemá byť jeho vlastníctvom, ale nástrojom spravodlivosti. Ľudia, tak ako ich boh stvoril, majú zas tendenciu združovať sa pod nejakou autoritou. Hoci tento pozemský štát Augustín považuje za dôsledok hriechu, zároveň ho vidí ako súčasť božieho plánu. Teda boh tu nevystupuje ako priama príčina štátu, ale skôr ako prapríčina všetkého.
Na vážnosti náboženským teóriam uberá ich ľahká prispôsobiteľnosť pre rozmanité záujmové skupiny, ktoré na jej základe prisudzujú svojim nárokom boží pôvod.

2. Patriarchálne teórie

Mnoho národov vo svojich tradíciach považuje štát za rozšírenú rodinu. Takúto predstavu mali Gréci, Rimania, ale najmä národ izraelský, ktorý tieto predstavy čerpal z Biblie. Otcovská moc sa tu prenáša na správcu obce, čo mu dodáva potrebnú úctu od jej obyvateľov. Nedostatkom tohto odvodzovania štátu je, že v podstate odvodzuje iba absolutistickú monarchiu a nehovorí o iných formách zriadenia.

3. Mocenské teórie

Podľa tejto teórie je štát prírodného charakteru a jeho moc je rovnako prírodná. Tvrdí, že tento stav je neodvratným a vyplýva zo sociálneho vývoja. Rovnako ako v prírode, aj tu vládne silnejší slabšiemu. Prvý s týmto názorom prišli sofisti, ktorý tvrdia, že kto má moc, má aj zákon a vládne tak ostatným a vykorisťuje ich. Podľa nich sú väčší a silnejší hodní toho, aby mali viac ako slabí. Hobbes podporuje toto stanovisko tvrdením, že človek je od prírody egoistický a túži vládnuť nad ostatnými. Lenin stotožňuje v prednáške O štáte vznik štátu so vznikom triedy vykorisťovateľov a vykorisťovaných. Vykorisťovatelia sa špecializujú na vládnutie k čomu si zaobstarávajú donucovací aparát(žaláre, vojsko), teda vlastne štát. Na záver Machiavelli pragmaticky radí vládcom, že ak chcú zostať pri moci, mali by si vymôcť uznanie medzi prívržencami tejto teórie. Teória sa môže oprieť o historické fakty, je totiž veľa štátov, ktoré boli produktom vojny. Uspokojiť sa s ňou však môžu zrejme len fatalisti naučení príjmať skutočnosť ako nevyhnutnosť. Georg Jellinek si všíma nedostatky, ktoré prívrženci tejto teórie prehliadajú. Podľa neho dôsledky teórie nevedú k odôvodneniu, ale k vyvráteniu štátu. Keď je totiž moc brutálna a nerozumná, prečo by ju utláčaný človek nezvrhol, alebo dokonca civilizáciu nevyhodil do povetria? Veď by to ako všetko nevyhnutne plynulo zo zákonov prírody. Jellinek vidí v mocenskej teórii skôr výzvu k zmene zriadenia, ktorého bol súčasníkom ako ospravedlnenie štátu. Nakoniec sa stotožňuje so sofistami v tom, že človek poučený o povahe štátu sa má snažiť dostať k moci.

4.Patrimoniálne teórie

Prvý výraznejší predstaviteľ tohto názorového prúdu o vzniku štátu je Cicero. V spoločnej držbe majetku vidí priam spoločenské puto a zároveň základ pre mesto a štát. V stredoveku mala táto teória živnú pôdu vďaka existujúcemu feudalizmu, kde bol kráľ majiteľom všetkej pôdy. L.Haller obhajuje myšlienku moci ako základu štátu založenom na majetku. Tým vlastne kombinuje patrimoniálnu s mocenskou teóriou. Tvrdí, že ak niekto nadobudol dostatok pozemkov, statkov a s nimi aj moci, vstúpil do triedy kniežat. Tie panujú pomocou majetku podľa vlastného práva. Protirečivosť Hallera je v tom, že závisí na existencii majetkového poriadku pred štátom.
Zachovanie vlastníctva za hlavnú príčinu vzniku štátu považuje John Locke. Právny stav pred vznikom štátu sa však nedá dokázať a je iba predmetom špekulácii.

5.Psychologické teórie

Podľa nej je štát historickou nutnosťou. Keďže štát neexistuje inde ako popri ľudstve, prisudzuje sa mu historická nutnosť z psychologických príčin. Najväčším zástancom tejto teórie je Aristoteles, ktorý považuje človeka za tvora od prírody spoločenského(zoón politikon). V jeho túžbe združovať sa do väčších celkov vidí príčinu vzniku štátu. Ten Aristoteles považuje za prírodzený jav a zároveň za najvyššiu formu kultúrno-historického bytia, ktorá má byť dokonca pôvodnejšia ako jednotlivec . Dôležité miesto v tomto učení majú pudy človeka a to najmä pud družnosti. Potrebu združiť sa možno odôvodniť aj tým, že človek je ako člen nejakej organizovanej skupiny schopný účinnejšie sa brániť negatívnym vplyvom. Keďže žiadna skupina slobodných ľudí nemôže splniť svoj cieľ bez toho, aby nebola organizovaná nejakou mocou, vzniká právny poriadok, ktorý určuje medze konania jednotlivých osôb a prideľuje im časť povinností.

6. Zmluvné teórie

Zo všetkých názorov na vznik štátu sa zmluvná teória považuje za najdôležitejšiu. Je to najmä preto, že jej vplyv najviac badať na moderných štátoch. V staroveku je zástancom tejto teórie Platón. Už jeho učiteľ Sokrates nabáda ľudí, aby sa správali k štátu ako k niekomu s kým podpísali zmluvu o dodržovaní zákonov. Podľa Platóna človeka vedie k tomu stav , kde prestáva byť sebestačný a spája sa s inými ľuďmi. Keďže sa každý človek chce vyhnúť stavu, keď jedinou hodnotou je úspech a prostriedkom k jeho dosiahnutiu násilie, tak sa ľudia dohodnú na spoločných pravidlách fungovania spoločnosti. Predstavitelia epikureizmu majú pred právom tiež rešpekt, pretože tvrdia, že predtým ako ľudia uzavreli dohodu, žili ako divé zvieratá. Na názory v stredoveku pôsobili skôr názory rímske a židovské. Z lex regia, ktorým ľud cisárovi odovzdáva moc sa stáva opora učenia o vzniku svetskej moci na základe zmluvy. Pre vznik štátu tiež slúži ako vzor zmluva medzi bohom a jeho ľudom. Silný vplyv mala táto zmluva až do 17. storočia, kedy mal Starý zákon veľkú politickú moc. Stredoveká teória zmluvy sa nehovorila o poslednej príčine vzniku štátu, ale o príčinu vzniku niektorej z mocí. Rovnako sa skôr dá považovať za učenie o dosadení panovníka ako o vytvorení štátu. V stredoveku bol v tejto otázke uprednostňovaný názor cirkvi i Aristotela a tvrdenie, že človek ako idividuum by mohol byť pôvodcom štátu sa považovalo za kacírske. Aj preto sa myšlienka spoločenskej zmluvy objavuje až počas reformácie. Zvrchovaní jednotlivci dobrovoľne uzavierajú zmluvu a plnia tým božie prikázanie.

Systematicky sa teórii zmluvy venoval až Thomas Hobbes, ktorý vychádzal zo stanoviska mechanicko-prírodného, ktoré bolo založené vtedajším rozvojom prírodných vied. Riešenie stavu vojny všetkých proti všetkým vidí v tom, že všetci vstúpia do jednej zmluvy a podriadia sa jej. Týmto spôsobom podľa Hobbesa vzniká absolutný štát s jedným vládnym orgánom ako rozumná forma zriadenia, do ktorej občan mlčky vstupuje. Hobbes týmto obhajoval právo anglického panovníka proti teóriam revolučným a náboženským. Locke pozná dve časti vytvorenia spoločenskej zmluvy. Najprv sa vytvorí občianská spoločnosť a tá sa potom dohodne s mocou na vzniku štátu. Úlohou štátu má byť iba represia voči tým, ktorý porušia prirodzený zákon. O ospravedlnenie vtedajšieho štátu sa snažil Rousseau, ale postupne zavrháva všetky dovtedajšie teórie o založení štátu. Od myšlienky, že slobodu nemožno od človeka odlúčiť prechádza k názoru o nutnosti štátu, v ktorom sa všetci na základe spoločenskej zmluvy podriaďujú tým, ktorých si ustanovia. Keďže vôľa všetkých je v takomto štáte aj vôľa jednotlivca, každý sa podriaďuje len sám sebe, a teda je slobodný. Kant nepovažuje zmluvu za fakt, ale len za akúsi ideu rozumu, ktorá má však svoj praktický rozmer. Podľa tejto idey sa ľudia na základe spol. zmluvy vzdajú svojej vonkajšej slobody, aby sa jej zase chopili ako členovia obce.

Význam tejto teórie je v tom, že sa pokúša jednotlivcovi vnútiť predstavu, že on je spoluzakladateľom štátu, ktorý vedome a slobodne vytvoril.  Teória musí rátať s možnosťou vystúpenia jednotlivca zo zmluvy. Podľa Fichteho, tí ktorí vystúpia zo štátu majú oporu len v práve prirodzenom, na základe ktorého majú právo znova sa zlúčiť a vytvoriť tak úplne nový štát. Tento proces sa môže udiať aj revolúciou. Tá je vlastne prechodom od jednej zmluvy, ku druhej. Každopádne vplyv tejto teórie na moderný štát bol obrovský. Dala napríklad podnet k vytvoreniu určitých práv na slobodu, k vzniku právneho štátu a k jeho aplikácii pomocou súdnej záruky.

Na záver

Oblasť teórii vzniku štátu sa delí na dve časti s rozličnou funkciou. Prvá časť(tzv. historické hľadisko), sa nám snaží podať vznik štátu ako proces, v rámci našich dejín, na ktorého začiatku je neusporiadaná spoločnosť a na konci súčasné zriadenie. Druhé hľadisko je racionálne . To sa však nepokúša opísať súbor udalostí vedúcich ku štátu, ale ospravedlniť jeho moc pred občanmi. Tieto teórie sú len fikcie. Ich účelnosť býva často zamlčovaná, a tak splývajú s prvou časťou problematiky, čo im neprávom prisudzuje vážnosť historického faktu. Takýmto argumentom posilnené učenie sa ľahko šíri medzi ľuďmi, kdežto medzi filozofmi sa nemôže nikdy dočkať podobnej popularity. Nie je len môj názor to, že teórie takto a inak upravené boli rozšírene medzi ľud, aby im slepo uveril a následoval ich šíriteľa túžiaceho po moci, či majetku. Ľudí v dejinách akosi vždy viac zaujímalo udržanie prítomného stavu ako naozajstná podoba dejín. Historické fakty totiž pre zisk moci nikdy nenašli toľké uplatnenie ako manipulácia más, manipulácia človekom pomocou teórie považovanej za fakt.

Vo filozofií nenájdeme adekvatnú opozíciu týmto teóriam. Zdecimovaná opozícia zavrhujúca štát, teda anarchia, nemôže nikdy v štáte zaujať vážnejšie miesto, rovnako ako by to možno ani štát nedokázal počas anarchie. Napriek tomu štát existuje a anarchia nie. Tento fakt ma vedie k záveru, že človek bol odjakživa spoločenský tvor, alebo sa ním bol kedysi prinutený stať okolnosťami. Vznik štátu zo spoločnosti ďalej predpokladám ako presadenie sa najschopnejších jedincov na jej čelo, podobne ako to býva v skupinách niektorých zvierat. Väčšina o ich názoroch nepochybovala, alebo jej boli ľahostajné. Prvý z tých, čo sa dostali na vrchol organizácie mal podľa mňa schopnosť nájsť vždy pre ľudí spoločnú cestu a zjednotiť ich svojim rečníckym umením do väčšiny. K štátu sa potom od prvého dalo prostredníctvom následovníkov dostať cez dve fázy. Za predpokladu pokojného a v podstate nemenného spôsobu života ľudí sa v prvej fáze mohli pridržiavať tradičných hodnôt a zvykov, ak ich blahobyt a spôsoby neboli zdrojom nepriazne ostatných. Tento umiernený vodca však nepotreboval žiadne zákony a zriadenie sa dá skôr nazvať harmonicky prežívajúcou komunitou ako štátom . Ako príklad uvediem severoamerických idiánov a ich náčelníka.. Takýto stav trval až dovtedy, kým sa na čele neobjavil človek, ktorý využil vzniknutú atmosféru strachu potrebnú na prijatie jeho pravidiel bez významnejších protestov. Zdrojom strachu mohla byť obava pred hladom a pod.. Vodca preberá vedenie nad protiopatreniami a stáva sa rovnako dôležitý pre drvivú väčšinu obce. Kontrolou protiopatrení ovláda a prispôsobuje si spoločnosť, ktorá túži po sýtosti. Z titulu moci nad ich životmi môže vytvárať zákony, ktorým sa ľudia radšej podriadia, akoby mali obetovať život. V takýchto podmienkach sa vodca stáva vládcom a môže si vybudovať donucovací aparát(štát), ktorý preberajú aj jeho následovníci.

Všetky teórie v tejto oblasti, rovnako ako moja, sú však len dohadmi, mnohé, ako som už spomenul, vznikli účelovo. V súčasnosti je najvýznamnejšia tá o spoločenskej zmluve. Javí sa však podozirvé, ak sa akékoľvek zriadenie snaží ospravedlniť svoju existenciu pred jeho členmi. Teória o spoločenskej zmluve napáda samostatnosť ľudskej osobnosti, keď mu vkladá do úst súhlas s niečim, k čomu nemal možnosť vyjadrenia. Kto svedčí, ten mlčí... Máme však na výber? Je prinajmenšom diskutabilné, či dnes človek má možnosť byť mimo nejakej „zmluvy“.
 
Zdroje: Jellinek, Jiří: Všeobecná státověda. Praha: J. Laicher, 1906, Krsková, A: Kapitoly z dejín európskeho politického a právneho myslenia. Bratislava:Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 1997
Copyright © 1999-2016 News and Media Holding, a.s. - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.