referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Utorok, 21. októbra 2014
Dedenie podľa rímskeho práva
Dátum pridania:30.08.2007Oznámkuj:12345
Autor referátu:ori23
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:2 312
Referát vhodný pre:Vysoká školaPočet A4:6.4
Priemerná známka:2.97Rýchle čítanie:10m 40s
Pomalé čítanie:16m 0s
 

Dedenie podľa rímskeho práva súkromného:

Dedičstvom sa rozumie celok zdediteľných práv a záväzkov zomrelého.

Dedenie prichádza do úvahy v takom spoločenskom zriadení, ktoré pozná individuálne vlastníctvo ako výhradné právo oprávneného, nakoľko dedičské právo je svojou podstatou majetkovým právom, v ktorom individuálne súkromné vlastníctvo zohráva významnú úlohu. Podstata dedenia spočíva v tom, že majetok, práva a povinnosti zomrelého majú dostať len určité osoby, určené buď podľa vôle zomrelého, alebo nezávisle od nej.

Podľa rímskeho práva spočíva podstata dedenia v tom, že do právneho postavenia zomrelého a do jeho všetkých zdediteľných práv a záväzkov, ktoré majú predovšetkým majetkový charakter, vstúpi niekto druhý - dedič alebo dedičia.Rímske právo špecifikuje právo dedičov tak, že niekto vstúpi na miesto zomrelého, alebo vstúpi do jeho celého práva, t.j. do jeho právneho postavenia ako celku. V súvislosti s tým je preto presadzovaný názor, že dedenie je nadobudnutím práv ,,per universitatem” an bloc - ako celok práv a povinností zomrelého.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť je podľa rímskeho práva predmetom dedenia celý majetok zomrelého, teda nielen aktíva ale aj pasíva, nakoľko je majetok zomrelého ponímaný ako nedeliteľný a jednotný celok.

Zanechaný majetok zosnulého je dedičstvom, resp. pozostalosťou (hereditas).

Dedičstvo predstavujú nielen hmotné veci zomrelého, medzi ktoré sa taktiež zaraďujú aj podriadené osoby (otroci), avšak okrem detí zomrelého (pater familias), ktoré sa po smrti hlavy rodiny osamostatňovali, ale aj veci nehmotné - rodinné sacra (náboženské povinnosti a práva: úcta k predkom, obete, rodinné vzťahy...) obligačné práva a záväzky viaznúce na zomrelom pater familias.

Spôsoby dedenia podľa rímskeho práva:

Dediča - právneho nástupcu v majetkových vzťahoch po zomrelom určoval zomrelý sám (dedenie zo závetu) vo svojom závete (testamente), ktorý bol jeho poslednou vôľou, alebo sa dedičom stala osoba určená predpismi dedičského práva (dedenie zo zákona).

V oboch formách dedenia podľa rímskeho práva preberal dedič všetky práva a povinnosti po zomrelom - preberal pozostalosť ako celok (zásada univerzálnej sukresie). V závete mohlo byť dedičovi určené, aby jednotlivé veci z pozostalosti odovzdal ďalším osobám - odkaz (legát).

Podľa rímskeho práva súkromného malo dedenie zo závetu prednosť pred dedením zo zákona. Výnimkou boli prípady, keď zomrelý nezanechal závet, alebo bol závet pre obsahové alebo formálne vady neplatný. V takom prípade nastupovalo dedenie zo zákona.

DEDENIE ZO ZÁVETU ( testamentum ):

Závet bol jedným z najdôležitejších právnych úkonov, ktoré robil rímsky občan ako súkromná osoba, nakoľko vo vtedajšej rímskej spoločnosti prevládalo presvedčenie, že základom dedenia je vôľa zomrelého.

Dedenie zo závetu malo preto prednosť pred dedením zo zákona. Bolo v Ríme rozšírenejšie a uplatňovalo sa aj častejšie ako dedenie zo zákona. Samozrejme výnimkou boli prípady, keď zomrelý z dôvodu náhlej smrti nestihol spísať závet.

V prípade ak tak učinil a závet, ktorý bol považovaný za jednostranný právny úkon pre prípad smrti spísal, mohol za svojho dediča ustanoviť kohokoľvek, avšak nemohol vynechať v testamente svojich blízkych príbuzných, ktorí boli neopomenuteľnými dedičmi. Ak by sa tak stalo, tieto osoby by pomocou prétora dostali určitý podiel z majetku zomrelého.

Ustanovenie dediča, alebo dedičov je samou podstatou závetu podľa rímskeho práva a od neho závisí aj platnosť celého závetu.

Závet bol osobitným druhom právneho úkonu, ktorý bol charakterizovaný:

  • jednostrannosťou prejavu vôle,
  • prísne osobnou povahou závetu (zhotoviteľ závetu nemohol použiť posla alebo svojho zástupcu),
  • veľmi prísnou formálnosťou - jej nedodržanie znamenalo neplatnosť závetu podľa civilného práva,
  • účinnosťou až v momente smrti poručiteľa, nakoľko dovtedy mohol byť závet kedykoľvek odvolaný, alebo zmenený,
  • tým, že nebol vždy úkonom ,,štedrosti” nakoľko dedič mohol podľa závetu zdediť aj bremeno a to vtedy ak bolo dedičstvo zadĺžené.
 
   1  |  2  |  3    ďalejďalej
 
Zdroje: Rímske právo súkromné, Karol Rebro, Obzor, Bratislava, 1980,, Rímske právo, Karol Rebro / Peter Blaho, MANZ, Bratislava, 1997,, Vybrané kapitoly z Európskych dejín štátu a práva I., Eduard Kačík, Lýdia Zemandlová, APZ, Bratislava, 2002.
Copyright © 2000-2014 centrumholdings.com - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.