referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Pondelok, 21. augusta 2017
Zásady a metódy logopedickej intervencie u dyslalikov
Dátum pridania:07.02.2012Oznámkuj:12345
Autor referátu:natali
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:2 197
Referát vhodný pre:Vysoká školaPočet A4:6.4
Priemerná známka:2.97Rýchle čítanie:10m 40s
Pomalé čítanie:16m 0s
 
Uveďte zásady a metódy logopedickej intervencie u dyslalikov

Dyslália je porucha artikulácie, neschopnosť alebo porucha používať jednotlivé hlásky alebo skupiny hlások v procese komunikácie podľa rečových zvyklostí a noriem príslušného jazyka.
Dyslália je najrozšírenejšia porucha komunikačnej schopnosti, prejavuje sa v detskom veku, ale mnohokrát pretrváva až do dospelosti.
Rozlišujeme nesprávnu výslovnosť, ktorá je vývojovým, prechodným javom, od chybnej výslovnosti, ktorá má výrazne patologický charakter.

Všetky etapy procesu korekcie dyslálie sa riadia dôležitými zásadami a zákonotosťami. Seeman (1955) stanovil štyri zásady terapie dyslálie:
Zásada krátkodobého cvičenia: precvičovať výslovnosť krátko, ale čo najčastejšie (Seeman doporučoval cvičiť 2-3 minúty 20-30x denne).
Zásada využitia sluchovej kontroly kladie dôraz na sluchové vnímanie novo vytváranej hlásky.
Zásada používania pomocných hlások: sú to také hlásky, ktoré vie dyslalik správne artikulovať. Odlišujú sa od nacvičenej hlásky zvukovo, ale sú fyziologicky blízke, artikulačne podobné (napr. pri vyvodzovaní hlásky R môže byť pomocnou hláskou hláska D). Využitie pomocných hlások je podstatou substitučnej metódy.
K tejto zásade je vhodné dodať, že sa doporučuje pri nácviku hlásky postupovať tak, aby si dieťa neuvedomovalo, že nacvičuje hlásku, ktorú nevie dobre vysloviť. Mašura (1988) potvrdzuje, že keby dieťa myslelo na narušenú hlásku, zapojili by sa mu staré nesprávne artikulačné stereotypy. Prestavba či prevýchova detí na tvorenie nových správnych spojov spočíva na princípe narušenia starých artikulačných spojov a na nácviku nových pohybových spojov, pričom sa používajú pomocné hlásky, ktoré vie dieťa správne artikulovať, a ktoré majú podobný spôsob tvorenia a podobné miesto artikulácie.

Zásada minimálnej akcie: cvičenie uskutočňovať bez prehnaného úsilia a napätia artikulačných orgánov. Seeman doporučuje nácvik šepotom. Nedoporučuje uskutočňovať artikulačné cvičenie násilne, lebo môže vznikať synkinéza vo svalových skupinách, ktorých sa artikulácie nezúčastní, v dôsledku iradiácie inervačných popudov z artikulačného svalstva. Z týchto dôvodov sa každá nová hláska od začiatku nacvičuje ticho, hlavne sykavky cvičíme takmer nedoslýchavo a ľahko. Spojovaním s nasledujúcou samohláskou sa cvičí šeptom, a až neskôr hlasnejšie. Takýmito ľahkými cvičeniami môžeme veľmi rýchlo postupovať pri nácviku správnej artikulácie a zapojovaním novej hlásky do slov a do spontánnej reči.


Lechta (1990) pridáva nasledujúce zásady odstraňovania dyslálie:

- odstraňovanie dyslálie musí byť založené na špeciálnych cvičeniach, ktoré vychádzajú z princípov kodifikovanej výslovnosti, taktiež anatomicko-fyziologických špecifík procesu výslovnosti a ich priebeh je určený pedagogicko-psychologickými zákonitosťami, ktoré platia pre túto špecifickú situáciu učenia.

- zásada plánovania je dôležitá vtedy, ak sa jedná o chybnú výslovnosť niektorých hlások. Logopéd si musí koncipovať plán postupu, t. j. poradia, v akom bude nacvičovať jednotlivé hlásky.

1. danú osobu s NKS nenaučíme správnej výslovnosti, ak jej budeme hovoriť správnu výslovnosť danej hlásky – korekcia dyslálie preto musí vychádzať zo všeobecne platnej logopedickej zásady aplikácie špeciálnych cvičení, ktorých základom sú princípy kodifikácie výslovnosti, ako i anatomicko-fyziologických špecifík procesu výslovnosti a ich priebeh je determinovaný pedagogicko-psychologickými zákonitosťami platnými pre túto špecifickú situáciu učenia;

2. pri cvičeniach sa snažíme v maximálnej miere aplikovať zásadu multisenzoriálneho prístupu založenú na súčasnom zapojovaní zraku (využívaniu rôznych indikátorov, zrkadla), sluchu (Seemanova zásada používania sluchovej kontroly, kinestetickej kontroly a na zlepšeniu proprioceptívne-kinestetickej diferenciácii a celkovom uľahčení nácviku u dyslalikov s orálnou dyspraxiou, u sluchovo, mentálne a telesne postihnutých primeraným použitím mechanických pomôcok;

3. zásada aplikácie skupinových foriem práce je výhodná z psychologického (zvýšená motivácia), fyziologického (neskôr vzniká únava) i z ekonomického (účelnejšie využitie času) hľadiska.

Franke (1998) uvádza nasledujúce metódy fonologickej terapie:
1. metóda tzv. minimálnych párov/kontrastov – ide o obľúbený prostriedok vo fonologickej terapii. Minimálny pár sú dve slová, ktoré sa od seba líšia len v jednej fonéme, a tým môžu upozorniť dieťa na jej nesprávnu produkciu. V ideálnom prípade by dieťa malo na základe poznania a adekvátnej zmeny pravidla v niektorých minimálnych pároch nahradiť svoje doterajšie pravidlá týmito novými pravidlami a používať nové pravidlo po určitej dobe i v neprecvičovaných slovách, ktoré boli doposiaľ na základe tohto fonologického procesu nesprávne tvorené. To znamená napr. v prípade alveolarizácie (K,G), že proces alveolarizácie by mal byť realizovaný po cvičeniu G i pre neprecvičované K. cieľom tejto metódy je podľa Gierutovej (1998) pomocou dieťaťa pochopiť distinktívny význam foném v jednom páre slov. Ak sa tak nestane, dieťa vysloví oba fonémy identicky, čo vyústi do zmätku v komunikácii, pretože poslucháč nemusí pochopiť význam hovoreného.

2. cyklický fonologický tréning – dôležitou súčasťou tejto metódy je podľa Hodsonovej častá sluchová percepcia cieľovej hlásky. Dieťaťu sa opakovane čítajú ako pri terapii, tak aj doma slová, ktoré obsahujú cieľovú hlásku. Táto metóda sa veľmi výstižne nazýva „auditívne bombardovanie“ a často sa realizuje zosilovačom, ktorý cez sluchátka sprostredkováva trochu zosilnené, pomaly a zreteľne terapeutom vyslovované slová. Význam „bombardovania“ je v tom, že deti prejdú od chybných kinestetických vzorov cieľových hlások k vytvoreniu nových vzorov, ktoré im umožnia efektívnu auditívnu sebakontrolu. Pri cyklickom tréningu sa opäť pracuje podľa lingvistického princípu, takže dieťa musí zmeniť svoj systém pravidiel. Podstata tejto metódy je, že ide o graduálny proces, keď sa určitý vzor výslovnosti precvičuje viac týždňov, pričom sa po niekoľkých týždňoch zavádza vždy nová fonéma, ktorej sa tento proces týka.

3. metaphon – tento lingvistický prístup, ktorého cieľom je zlepšiť metalingvistické schopnosti v zmysle uľahčenia fonologickej zmeny a zlepšeniu produckei hlások, je dielom autoriek Janett Howellové a Elizabeth Deanovej z Queen Margareth University v Edinburghu a prvýkrát bol uverejnený v roku 1991. Metaphon saskladá z dvoch úzko vzájomne prepojených fáz, ktoré sú ešte rozčlenené do rovín.
- cieľom prvej fázy je získanie fonologických kompetencií. Táto fáza predstavuje základ a zahrňuje identifikáciu opozícií fonémou dlhý – krátky, predný – zadný a hlasitý – tichý. Rozlišuje sa tu rovina náčrtov, rovina zvuku, hlásky a slova.
- v druhej fáze sa uskutočňujú doterajšie obsahy do zmysluplnej komunikačnej situácie.
Cieľom tejto fázy je zisk hovorených zručností – čiže dieťaťu by mal byť objasnený komunikačný význam reči. V tejto fáze sa rozlišuje rovina slova a vety. Metaphon je podobný metóde minimálnych kontrastov, pretože dieťaťu pomáha odhaľovať fonologické rozdiely. V porovnaní s tradičnou fonetickou terapiou neprecvičuje každú hlásku vo všetkých jazykových rovinách a vo všetkých slovných pozíciách, ale viac hlások sa môže trénovať podľa spoločných dištinktívnych znakov. Konečným cieľom fonologickej terapie je generalizácia. Ide o schopnosť zovšeobecniť pravidlá správnej výslovnosti z niekoľkých príkladov na všetky ostatné slová. Dieťa sa neustále zaoberá formulovaním a evidovaním týchto pravidiel. Zmeny nielen v momentálne precvičovanej hláske, ale v celom zvukovom systéme nie sú náhodné, ale plánované a vo fonologickej terapii i očakávané. Iný rozmer generalizácie je v tom, že zlepšenie vo zvukovom systéme dieťaťa sú všeobecne monitorované behom terapie, ale môžu byť následne pozorované až za niekoľko mesiacov – v postterapeutickom období, behom neho už nemusí byť terapia poskytovaná.

4. poslednou metódou fonologickej terapie je terapeutický model Caroline Bowenovej – PACT. Ide o skratku anglického originálu Parents and children together (rodičia spolu s deťmi), čo vyjadruje skutočnosť, že sa rodina aktívne zúčastní aplikácie uvedenej metódy v praxi. Jedná sa o dynamický terapeutický model, ktorý zdôrazňuje dôležitosť aktívneho kognitívneho zapojenia dieťaťa a rodiny pri uplatňovaní metalingvistických, fonologických a fonetických techník. Významné faktory tejto terapie sú nasledujúce:
- cieľom je v rámci terapie dosiahnuť kognitívnu reorganizáciu základného systému používania foném tak účinne a relevantne, ako je to len pre dieťa možné.
- terapiu je treba viesť formou plánovaných terapeutických blokov a prestávok, s umožnením postupného objavovania nových fonologických vzorov.
- štruktúru terapeutických sedení je potrebné tvoriť tak, aby 50 % tvorili auditívne a konceptuálne aktivity a ďalšiu časť činnosti zamerané na produkciu reči, a zdôrazniť významnú úlohu ako posluchu, tak i myslenia.
- nevyhnutná je rovnako aktívna spolupráca dieťaťa s ohľadom na dynamiku, interaktívnosť a interpersonálnosť pri jazykovom osvojovaní a so zreteľom na to, že funkciou fonológie je komunikácia.
- do terapie je potrebné zahrnúť tieto zložky: poučenie – poradenstvo pre rodinu, metalingvistické úlohy, techniky fonetickej produkcie, techniky nesčítateľných príkladov a domácej aktivity. Žiadna z týchto piatich zložiek nie je izolovaná, ale celý model funguje ako syntéza niekoľkých existujúcich postupov. Tento prístup sa od iných líši spôsobom, akým sú rodiny zapojované do terapie. Stretnutia sú plánované a zvláštnou kombináciou piatich zložiek je sformovaný celý terapeutický program.

Štruktúra terapie PACT
Terapiu vedie logopéd s aktívnou spoluprácou rodičov a pokračuje sa v nej doma, pričom okrem rodičov sa na nej môžu participovať i učitelia v MŠ. Terapeutické sedenia bývajú raz týždenne, približne desať týždňov, a potom nasleduje desaťdenná prestávka. Pri tretej či štvrtej návšteve sú rodičia zoznámení s informačnou brožúrkou, ktorá im pomáha lepšie pochopiť vlastnosti danej poruchy reči a dôvody použitia konkrétneho typu terapeutického programu. Táto praktická príručka informuje rodičov o normálnom jazykovom systéme hlások, o procese vývoja reči a jej charakteristických modeloch v detskej produkcii.
Terapeutické sedenia trvajú päťdesiat minút, tridsať až štyridsať minút strávi dieťa samé s terapeutom, nasleduje desať až dvadsať minút spoločného času stráveného i s rodičmi v súvislosti s inštruktážou o práci doma. Domáce aktivity zahrňujú „aktívne bombardovanie“, techniku minimálnych kontrastov, metalingvistické úlohy (posúdenie fonologickej správnosti úlohy), modelovanie a posilovanie špecifického chovania a tvorenie šiestich až dvanástich slov s cieľovými fonémami. Doma sa používa cvičný zošit a niektoré časti sedenia, väčšinou metalingvistické úlohy, sú nahrávané na audiokazety a posielané domov, aby ich dieťa a rodičia mohli počúvať tak často, ako len chcú. Doporučovaná dĺžka domácich cvičení je päť až sedem minút, dva- až trikrát denné, päť až šesť dní týždenné. Behom prestávky v terapii rodiča osem týždňov s dieťaťom nepracujú, ale dva týždne pred začiatkom ďalšieho sedenia je potrebné pokračovať v aktivitách z domáceho zošitu. Terapeutického procesu sa môžu zúčastniť i učitelia v predškolských zariadeniach, asistenti pri metalingvistických a domácich úlohách päť až sedem minút raz týždenne. Behom prestávky korigujú, modelujú a opravujú nesprávne fonologické vzory.
 
Copyright © 1999-2016 News and Media Holding, a.s. - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.