referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Streda, 23. apríla 2014

Pobox

ATLAS

Prihlásenie

@atlas.sk
Technológia vzdelávania
Dátum pridania:21.04.2006Oznámkuj:12345
Autor referátu:zizou
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:3 074
Referát vhodný pre:Vysoká školaPočet A4:9.2
Priemerná známka:2.98Rýchle čítanie:15m 20s
Pomalé čítanie:23m 0s
 
Pri zmene industriálnej spoločnosti na spoločnosť informačnú, v ktorej vie každý jednotlivec efektívne pracovať s informáciami a využívať pritom dostupnú informačnú a komunikačnú techniku, treba vzdelávanie zamerať predovšetkým na informačnú a infor-matickú prípravu. (Informačná - zameraná na prácu s informáciami z hľadiska ich obsa-hu, informatická - súvisiaca s informatikou, zameraná na štruktúru a vlastnosti informá-cie.) Aby táto príprava mala aj vedecké opodstatnenie, mala by využívať o.i. aj poznatky z technológie vzdelávania a následne by sa mala venovať zvýšená pozornosť aj rozvoju technológie vzdelávania.
Rozvoj každej vedy (aj vedeckej disciplíny) je vždy úzko spätý so vzájomnými vzťahmi medzi definíciou, jej jednoznačným vymedzením a chápaním, predmetom a ob-sahom skúmania a výskumnými metódami.

Ak sa medzi týmito prvkami objaví určitý nesúlad, môže sa to prejaviť rozdielnymi teore-tickými problémami, v krajnom prípade dokonca tým, že sa začne pochybovať o „vedec-kosti" vedy. (Z nedávnej histórie sa dá ako príklad uviesť neutíchajúca diskusia o vedec-kosti pedagogiky, ktorá sa vlastne týkala jej metodológie. Pochybnosti o pedagogike ako vede vznikli najmä z pochybností o "vedeckosti" jej metód skúmania, keď sa opierala najmä o empirický výskum, ktorý nebol zameraný na vzdelávanie ako celok, ale rozplý-val sa v neprehľadnom množstve čiastkových výskumov.)
Výraz technológia pochádza z oblasti technických vied. Vznikol spojením gréckych slov techné - remeselnícka zručnosť, a logos - učenie, a to ako pomenovanie pre odbor, ktorý sa zaoberal uplatňovaním prírodovedných poznatkov vo výrobných postupoch. Problematikou „technológie" sa pedagogika začala zaoberať v 50-tych rokoch, keď v USA a Veľkej Británii vznikol problém účinne a hospodárne realizovať pedagogické procesy stotisícového rádu.

Diskusie a výskum týkajúce sa problematiky technológie vzdelávania dodnes ovplyvňujú viaceré štúdie - napr. Lumsdainova (1964), definujúce dve poňatia technológie vzdeláva-nia. Podľa hardvérového nazerania sa tieto technológie chápe ako aplikovanie inžinier-skeho náhľadu a takých metód, ako „mechanizácia vzdelávania", smerujúca k zvyšova-niu účinnosti výchovno-vzdelávacieho procesu. S tým súvisia aj požiadavky vývoja špe-ciálnych technických prostriedkov, ktoré by vyhovovali všetkým špecifickým potrebám vzdelávania. Princípy a praktické poznatky o tejto činnosti boli zhrnuté práve do pojmu technológia vzdelávania. Zvyšovanie účinnosti výučby v tomto smere neznamenalo len zvyšovanie jej úspešnosti, ale aj znižovanie nákladov na jej realizáciu. Podľa softvérové-ho poňatia je technológia vzdelávania uvedomeným využívaním vedeckých a iných od-borných poznatkov s cieľom zabezpečiť úspešnosť vzdelávania. Veľký význam sa pripi-suje vypracovaniu vzdelávacích cieľov, prispôsobeniu učiva žiakovi, systematickému a objektívnemu hodnoteniu žiaka. Pod vedeckými poznatkami sa chápu najmä výsledky výskumu správania.

Namiesto uvedených dvoch chápaní technológie vzdelávania Davies (1972) ponúka tretiu možnosť, t.j. v zmysle systémového poňatia ich obidve spojiť a obohatiť o ďalšie prvky a tak vybudovať novú koncepciu. Podľa Daviesa (1972) „technológia vzdelávania je aplikáciou optimálnych stratégií zahrnujúcich aj moderné zdroje v záujme dosiahnutia pedagogických cieľov". Opierajúc sa o názory Brunnera tento autor uvádza aj to, že tech-nológia vzdelávania nás pravdepodobne privedie k takej teórii vzdelávania, ktorá bude mať preskriptívny (predpisujúci) a normatívny charakter. Táto teória kladie veľký dôraz na nasledujúce úlohy:
1.vytvoriť také študijné prostredie, ktoré poskytne žiakom optimálne podmienky na dosiahnutie vytýčených cieľov;
2.zostaviť takú štruktúru a následnosť učiva, ktorá zabezpečí jeho ľahšie osvojenie;
3.objasniť, prečo je určitá špeciálna vzdelávacia stratégia účinnejšia ako iná;
4.rozlíšiť a odporučiť tie médiá, ktoré môžu učitelia ľubovoľne využívať a ktoré sú dôležité aj z hľadiska žiaka.

Hapala definuje technológiu vzdelávania ako odbor vied vo výchove vzdelávaní, kto-rý sa zaoberá praktickým skúmaním a využívaním možností, ako získať maximálny efekt vyučovania správnym výberom a tvorivým uplatňovaním najvhodnejších metód, foriem a prostriedkov na dosiahnutie vzdelávacích cieľov pri zachovaní ergonomických podmie-nok. Uplatňujú sa pri tom výsledky viacerých vedných disciplín ako sú pedagogika, psy-chológia, kybernetika, informatika, ergonómia a technické disciplíny.

Stoffa: „Technológia vzdelávania je vedný odbor zo skupiny pedagogických vied, ktorý sa zaoberá spôsobmi projektovania, realizácia a hodnotenia pedagogických aktivít. Zahŕňa metódy tvorby učebných plánov, metódy vzdelávania, metódy hodnotenia vý-sledkov, formy vzdelávania, tvorbu učebných pomôcok atď.“
Súčasnú technológiu vzdelávania možno zaradiť medzi teoreticko-empirické vedné disciplíny. Ako taká je schopná plniť funkcie charakteristické pre vedecké poznanie: funkciu opisnú, vysvetľujúcu, konštruktívnu, prognostickú a aj technicko-technologickú. Predmetom jej skúmania sú rovnako edukačné systémy aj vzdelávacie technológie, pros-tredníctvom ktorých dosahujeme stanovené edukačné ciele.

Obsahom skúmania techno-lógie vzdelávania sú vzájomne činné vzťahy medzi subjektom a objektom edukácie sprostredkované určitým nástrojom umožňujúcim realizáciu optimálnej stratégie a tech-nológie vzdelávania. Ide najmä o objektivované postupy plánovania, realizácia a hodno-tenia edukácie, o vzájomné systémové vzťahy medzi prvkami vzdelávania. Výskumné metódy technológie vzdelávania určuje metodológia závisiaca od zvolenej paradigmy. Technológia vzdelávania vychádza z paradigmy pozitivizmu, pretože vyvíja snahu doká-zať platnosť svojej teórie najmä exaktnými vedeckými prostriedkami. Objekt svojho skúmania rozkladá na jednotlivé zložky a skúma ich najskôr jednotlivo, potom skúma vzťahy medzi nimi, čím sa dostáva k väčším zložkám vytvárajúcim celok.

Pred oficiálnym etablovaním technológie vzdelávania sa tiež dlho viedli diskusie tý-kajúce sa najmä vymedzenia a chápania pojmu technológia vzdelávania, jej postavenia v systéme pedagogických vied, resp. vo vednom systéme a diskusie o jej metodológii. Dnes už môžeme konštatovať, že rozlišujeme širšie a užšie chápanie technológie vzdelávania.
V širšom ponímaní ju chápeme ako vedu o projektovaní, uskutočňovaní a skúmaní vý-chovno-vzdelávacích systémov, uplatňujúcu najúčinnejšie nástroje na dosiahnutie cieľov vzdelávania.

V užšom ponímaní ju zaraďujeme medzi teoreticko-empirické pedagogické vedné discip-líny, pretože je schopná realizovať všetky funkcie charakteristické pre vedecké poznanie, t.j. funkciu opisnú, diagnostickú, vysvetľujúcu, konštruktívnu, prognostickú, a rovnako i technickú, pričom obsahom jej skúmania sú vzájomne činné vzťahy medzi subjektom a objektom výučby sprostredkované „určitým nástrojom".
Napriek tomu, že technológia vzdelávania má pomerne dôkladne rozpracovanú klasi-fikáciu a systém rozčlenenia jednotlivých základných zložiek, má ustálenú základnú ter-minológiu a postupne si buduje systém vedeckých metód skúmania, ešte vždy sa tu vy-skytnú určité problémy, napríklad v oblasti terminológie a metodológie.
 
   1  |  2  |  3    ďalejďalej
 
Zdroje: Poláková, E.: Úvod do technológie vzdelávania, Nitra, SAIS 1997, Poláková, E.: Teoretické východiská technológie vzdelávania, Nitra, 1995
Copyright © 2000-2014 centrumholdings.com - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.