referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Nedeľa, 20. apríla 2014

Pobox

ATLAS

Prihlásenie

@atlas.sk
Interpersonálna inteligencia
Dátum pridania:20.07.2006Oznámkuj:12345
Autor referátu:carmen
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:2 596
Referát vhodný pre:Vysoká školaPočet A4:7.8
Priemerná známka:2.99Rýchle čítanie:13m 0s
Pomalé čítanie:19m 30s
 
Interpersonálna inteligencia
Ako sme spomínali, interpersonálna (sociálna) inteligencia je jednou z foriem personálnej inteligencie, ktorá smeruje von, k iným ľuďom. Ide o schopnosť rozumieť druhým ľuďom: čo ich motivuje, ako pracujú a ako s nimi spolupracovať.
Deti s touto prevažujúcou inteligenciou majú veľa priateľov a medziľudských kontaktov, v konfliktoch robia uzmierovateľov, majú veľa pochopenia pre iných. Pôsobia dojmom, že sa vyznajú v situácii, vedia rozpoznať zámery a túžby iných. Obľubujú diskusie, skupinové hra a úlohy, sú schopné počúvať iných a pomáhať im. Najefektívnejšie sa učia od druhých, spoločne s nimi, zdieľaním úloh, keď samy učia iných, kooperáciou (Kosová, 2000, s. 56).
V nasledujúcich kapitolách sa zameriavame práve na kooperáciu a komunikáciu v skupine. Kooperatívna komunikácia, ako aj kooperatívne učenia, prináša rozvíjanie nielen rozumových schopností, ale i sociálnych schopností – interpersonálnej inteligencie a emocionálnej podpory.

Kooperácia
Tvrdí sa, že človek sa stáva človekom vtedy, keď sa naučí s inými ľuďmi slobodne kooperovať. Kooperácia je z hľadiska sociálno-psychologického chápaná široko. Kooperatívne správanie sa vyvíja s perspektívou, že jeho prostredníctvom bude s väčšou pravdepodobnosťou efektívnejšie dosiahnutý spoločný cieľ. Inak povedané kooperácia je také správanie, ktoré prináša všetkým zúčastneným najväčší spoločný zisk (Boroš, 2001, s. 170).
Kooperatívny spôsob výchovy a vzdelávania znamená vedome pracovať so sociálnymi situáciami pri výchovných a učebných úlohách v škole a využívať tieto situácie k efektívnejšiemu učeniu a rozvoju osobnosti.

V pedagogike sa kooperácia môže chápať ako cieľ výchovy, ako prostriedok výchovy, alebo schopnosť jedinca. Kooperácia existuje vtedy, ak žiaci chápu, že môžu dosiahnuť svoj cieľ len vtedy, keď aj ostatní žiaci, s ktorými sú spojení v úlohe, dosiahnu cieľ (Kosová, 2000, s. 76).
Kooperatívne správanie je často založené na nájdení priaznivého kompromisu, na porozumení druhej osobe a na ohľade voči nej. Kooperatívne správanie tohto druhu si vyžaduje:
·obojstrannú dôveru (tzn. verím, že môj partner sa zachová rovnako);
·pripravenosť na obetovanie sa a riziko;
·rezignáciu na maximálny egoistický zisk.

Existujú dva základné typy kooperácia:
a)Kooperácia ako nápomoc – jedna osoba asistuje druhej, je pre ňu typická skôr práca vo dvojiciach, tzv. tútorstvo, roly účastníkov sú nevyrovnané (jeden učí, druhý sa učí).
b)Kooperácia ako vzájomnosť – cieľ aj proces práce sú zdieľané všetkými účastníkmi, členovia majú väčšinou rovnocenné postavenie a spoluzodpovedajú za splnenie cieľa.
Existencia skupín pri práci v triede ešte neznamená, že ide o kooperatívne vyučovanie, alebo kooperatívnu hru.

Kvalita a priebeh kooperácie sú determinované troma faktormi:
1.Situačné faktory – možno sem zaradiť zloženie a skladbu skupiny, vzájomné medziosobné vzťahy medzi jednotlivými členmi, súdržnosť skupiny ako celku, ujasnenosť cieľov a poslania skupiny, začlenenie skupiny v rámci širšieho sociálneho prostredia. Formy brániace kooperácii: nevhodná štruktúra skupiny, jej skladba, zlé medziľudské vzťahy, ...
2.Úlohové faktory – súvisia s charakterom úlohy, jej zložitosťou, zameraním i významom pre jednotlivých členov. Dosiahnutie cieľa skupiny záleží od vzájomnej kooperácie jednotlivých členov. Spoločný cieľ a jeho akceptovanie jednotlivými členmi je potom rozhodujúcim faktorom a „zdrojom nátlaku“ na vzájomnú kooperáciu. Samotný charakter úlohy, jej zložitosť vyžaduje i odlišnú mieru kooperácie a jej konkrétne formy.
3.Osobnostné faktory – sú sýtené najmä potrebou kooperácie, schopnosťou kooperácie a vlastnosťou – kooperatívnosťou. Potreba kooperácie vyplýva zo sociálnej podstaty človeka a z toho sa odvíjajúcich ďalších sociálnych potrieb – potreby začlenenia, spolupatričnosti, uznania a pod.

Kooperatívne učenie musí spĺňať tieto znaky:
1.Pozitívna vzájomná závislosť – žiaci vnímajú, že sú spojení so svojimi spolužiakmi tým spôsobom, že nemôžu uspieť, ak neuspejú ostatní, musia koordinovať svoje úsilie s nimi. Môže sa dosahovať:
·spoločnými cieľmi skupiny,
·úlohami, ktoré nemôže splniť jednotlivec sám,
·rozdelením rolí v skupine (čiastková zodpovednosť),
·rozdelením informačných zdrojov (každý má časť informácií, ktoré treba zložiť),
·vhodne volenou skupinovou aj individuálnou odmenou.

2.Interakcia tvárou v tvár – v malých 2 – 6-členných skupinách má každý pred sebou adresáta a dostáva od neho spätnú väzbu. Ideálne je, ak je možná rovnocenná interakcia v skupine, ak má každý možnosť zapojiť sa do diskusie, reagovať. Z toho hľadiska sú najideálnejšie 4-členné skupiny (v 3-člennej skupine, ak dvaja diskutujú, tretí zostáva sám).
3.Osobná, individuálna zodpovednosť – výkon každého jednotlivca je zhodnotený a využitý pre celú skupinu, všetci členovia majú zo spoločnej práce úžitok. Zmysel nie je v posilnení skupiny, ale jednotlivca, po realizácii práce v skupine, by mal byť žiak schopný vykonať úlohu aj sám.
4.Využívanie interpersonálnych a skupinových schopností a ich ďalší rozvoj – znamená, že v skupine existujú alebo sa postupne vytvárajú základné kooperatívne schopnosti: poznať sa, dôverovať si, otvorene komunikovať, akceptovať druhých, aktívne počúvať, pomáhať si, konštruktívne riešiť konflikty atď., je tu schopnosť aj ochota spolupracovať.
5.Reflexia skupinovej činnosti – v skupine sa stále realizuje posudzovanie účinnosti alebo neúčinnosti postupu, spoločné plánovanie, ďalšie rozhodovanie o vlastnej činnosti, je predpokladom efektivity skupinovej činnosti.
Dlhodobá práca skupín nemôže existovať bez pravidiel spoločnej práce. Podľa Gibbsovej (In: Kosová, 2000, s. 79) sú to predovšetkým tieto:
·pozorné počúvanie – venovať slovám a pocitom toho, kto hovorí, nerozptýlenú pozornosť a uznanie;
·nevysmievanie sa (ocenenie) – vyhýbať sa negatívnym gestám, slovám a správaniu voči druhým, oceňovať hodnotu a pomoc ostatných;
·právo zdržať sa – zapojiť sa do skupinových aktivít na základe vlastného rozhodnutia;

·dôvera – vzájomná otvorenosť a diskrétnosť (informácie napr. o pocitoch nebudú zneužité).
Jedným z výsledkov kooperatívneho spôsobu výchovy a vzdelávania, realizácie kooperatívnych hier a cvičení je nielen získanie kooperatívnych schopností, ale aj dosiahnutie prosociálnych postojov (prosociálnosti) a asertívnych postojov a správania sa (asertivity) žiakov. Tieto sú dôležitými podmienkami rozvoja kooperatívnosti v triede.
 
   1  |  2    ďalejďalej
 
Copyright © 2000-2014 centrumholdings.com - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.