referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Štvrtok, 18. decembra 2014
Aristoteles: Životopis
Dátum pridania:25.10.2005Oznámkuj:12345
Autor referátu:merit
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:983
Referát vhodný pre:Vysoká školaPočet A4:3.9
Priemerná známka:2.99Rýchle čítanie:6m 30s
Pomalé čítanie:9m 45s
 
Aristoteles ako mysliteľ organicky spojil a originálne domyslel všetky podnety a výsledky gréckej filozofie a vedy. Aristotelova filozofia ako pokus zladiť dva protikladné smery v gréckom myslení – iónsky, herakleitovský a demokritovský smer s pytagorovsko-eleatsko-platonským (idealistickým) smerom – je filozofiou akéhosi „zlatého stredu“, čiže filozofiou, ktorá aj keď sa opera o vedu, nechce ignorovať to, čoho základom a prameňom nie je veda. Jeho realizmus teda stále osciluje medzi materializmom a idealizmom. Narodil sa v Stageire, v Trákii, ako syn Nikomacha, lekára na macedónskom kráľovskom dvore. Veľmi mladý, ako 15 ročný, osirel a podporovaný príbuznými odišiel do Atén, kde študoval v Platonovej Akadémii a neskoršie aj pôsobil až do Platonovej smrti. Po učiteľovej smrti opustil Atény, cestoval a pôsobil na dvore Filipa Macedónskeho ako vychovávateľ jeho syna, budúceho Alexandra Veľkého. Po návrate do Atén založila svoju povestnú školu Lykeion, známu pod názvom peripatetická škola (podľa zvyku prechádzať sa so žiakmi pri vyučovaní v parku). Viedol ju takmer až do konca svojho života – do roku 323 pred n. l., keď Atény opustil. Odišiel kvôli vzrastu opozície proti promacedónskej politike, ktorej bol prívržencom. Usadil sa na Euboi v Chalkide na majetku svojej matky, kde aj zomrel.

Bez zveličovania možno tvrdiť, že ním, jeho dielom, dosiahlo grécke teoretické myslenie svoj vrchol. Aristoteles ako mysliteľ sa od svojho učiteľa bytostne líšil; aj keď mal platonské vzdelanie, bol obdarený hlbokým citom pre konkrétnu realitu zmyslového sveta a vzťah k empirickej stránke výskumu v ňom vypestovalo lekárske prostredie, v ktorom vyrastal. Čiže osobitý teoretický vývin tohto filozofa a vedca musíme chápať v polarite dvoch podnetov. Na jednej strane rodinná výchova v prostredí lekárskej praxe, na druhej strane dôkladné teoretické vzdelanie v Platonovej Akadémii, ktoré však neprekonalo bariéru všeobecna – preto Aristoteles vytvára vlastnú filozofiu zlatého stredu.

Aristotelovo dielo, ktoré tematicky pokrýva problematiku takmer všetkých vedných odborov, sa zvyčajne delí do troch skupín. Do prvej spadajú diela napísané podľa vzoru Platóna v dialógoch – Eudemos, Sofistes, Politikos, Protreptikos (zachovali sa z nich však len fragmenty). Z druhej skupiny sa zachovala Ústava Atén.
Diela tretej skupiny sa delia na 5 častí:
1. Logické spisy; 2. Fyzikálne (prírodno-filozofické) spisy; 3. Psychologické spisy; 4. Biologické spisy; 5. Filozofické spisy. Nezachovali sa nám jeho lekárske spisy.
Aristoteles podrobil kritike Platonovu teóriu ideí a pokúsil sa preklenúť most medzi svetom všeobecného a svetom jednotlivého, t. j. svetom vecí. Chápal, že všeobecné nemôže existovať samostatne, mimo sveta jednotlivých vecí.

Podľa Aristotela všeobecné vytvára „podstatu“ alebo „formu“ jednotlivého a jestvuje iba v zmyslovo vnímateľnom jednotlivom a poznáva sa prostredníctvom neho. Preto každá vec je jednotou všeobecného a jednotlivého, formy a hmoty (látky) a celý svet je procesom postupných prechodov od hmoty k forme a od formy k hmote – v tom spočíva jeho účel a zmysel. Svet je teda podľa Aristotela diferencovaná jednota individuálne jestvujúcich vecí a v tejto konkrétnej rovine sveta prebieha ustavičný proces, ktorým sa veci realizujú, vznikajú a zanikajú, kvalitatívne a kvantitatívne sa menia a premiestňujú. Tento objav umožnil Aristotelovi diferencovanejšie pristupovať k celku svetového diania, čo sa prejavilo aj v jeho novej klasifikácii vied. Rozlišuje ich podľa toho, čo môžu byť premetom teoretického skúmania (prvá filozofia, fyzika, matematika), či ide o oblasť praktického konania (etika, politika), alebo o umelo vytvorené veci a diela (poetika). Najoriginálnejším a najpodnetnejším bolo vyčlenenie logickej problematiky, ktorá je k obsahu ostatných vied neutrálna a je nástrojom vedeckej analýzy. Aristoteles vo svojich Logických spisoch uvádza 10 kategórií (podstata, kvalita, kvantita, vzťah, miesto, čas, poloha, vlastníctvo, činnosť a trpnosť), ktorými možno v zhode s jazykovým vyjadrením všetko vypovedať o veciach konkrétneho sveta. Forma a hmota nie sú však podľa Aristotela rovnoprávne: formu pokladal za aktívny princíp a hmotu za pasívny. Forma ako aktívny (formujúci) princíp určuje nielen „podstatu“ jednotlivých vecí, ale aj zdroj ich pohybu a cieľ (účel), kvôli ktorému jestvujú, vznikajú a zanikajú. Vznik vecí i ostatné druhy pohybov, celé kozmické dianie (aj ľudské tvorenie a konanie) sledujú vždy určitý cieľ, a najmä príroda nerobí nič neúčelne. Všetko sa deje v zhode s určitým poriadkom; tento je rozvrhnutý podľa jednotlivých druhov súcien počnúc živlami na najnižšej úrovni cez neorganický a organický svet, ktorý sa ďalej delí na rastlinný, živočíšny a človeka; na vrchole tejto hierarchie je boh – prvý hýbateľ.

Za konečný zdroj každého pohybu a každého cieľa Aristoteles pokladal nehybný, ale všetkým pohybujúci princíp – boha, prvého hýbateľa. Aristotelov boh je forma všetkých foriem, čistá forma, alebo ideálny princíp, ktorý od seba smerom dole nijako nemôže pôsobiť, a preto jeho činnosť spočíva len v myslení seba samého – „ myslení myslenia“. Teda Aristoteles, ktorý podrobil kritike všeobecného a jednotlivého v bytí, nielenže úplne neprekonal Platónov idealizmus, ale okľukou sa vrátil na jeho stanovisko. Zaviedol však prvého hýbateľa preto, aby mohol zdôvodniť, že pri hľadaní príčin počiatku pohybu nemožno ísť do nekonečna a aby nemusel pripustiť tézu o pohybe pohybu – čisto z fyzikálnych dôvodov, lenže za cenu zaradenia prvého hýbateľa do hierarchie súcien. Aristotelov ústupok idealizmu je však objektívnejší, všeobecnejší ako Platónov a v prírodnej filozofii sa často rovná materializmu. Jeho idealizmus ho prinútil predpokladať, že rozhodujúcu úlohu vo svetových procesoch hrá rozumná, činná forma, ktorá formuje pasívnu a neforemnú hmotu. Dôsledné prenesenie tézy o rozumovom princípe sveta na teóriu poznania viedlo Aristotela k myšlienke, že rozhodujúca úloha v poznaní prislúcha racionálnemu myslenie, ktoré v pojmoch, súdoch a úsudkoch spracúva materiál získaný zmyslovým vnímaním.

Aristotelov teoretický výkon oceňujeme ako jeden z vrcholov a právom o ňom hovoríme ako o geniálnom mysliteľovi. Tak ako sa umelecké diela antiky stali po stáročia kritériom dokonalej krásy, tak sa aj jeho osobnosťou meria veľkosť iných osobností filozofie.
Aristoteles bol dovŕšiteľom starogréckej filozofie a vedy klasického obdobia. Žil v prelomovom období dejín gréckych miest, v epoche krízy aténskej demokracie a straty nezávislosti gréckych obcí. Platón so svojou bohatou fantáziou a nábožensko-básnickým spôsobom myslenia hlboko prežíval krízu systému mestských štátov. Východisko zo sociálnych protirečení a otrasov našiel v utópii, vo vytvorení „ideálneho štátu“. Vedecky a racionalisticky mysliaci Aristoteles navrhol ako alternatívu sociálne krízy „políteu“ (monarchisticko-republikánske zriadenie) – optimálny variant štátneho (mestského života); avšak reálny chod histórie, objektívny historický proces si vyžadoval prekonanie hraníc mestských štátov.
 
Copyright © 2000-2014 centrumholdings.com - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.