referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Streda, 28. júna 2017
Michail Šolochov, charakteristika diela Tichý Don
Dátum pridania:26.02.2008Oznámkuj:12345
Autor referátu:Jarsti
 
Jazyk:SlovenčinaPočet slov:1 909
Referát vhodný pre:Vysoká školaPočet A4:5.5
Priemerná známka:3.01Rýchle čítanie:9m 10s
Pomalé čítanie:13m 45s
 
Krátky príspevok k ruskému spisovateľovi Michailovi Šolochovi a jeho románu Tichý Don

Nie pluhmi je naša krásna zem pooraná, pooraná je naša zemička konskými kopytami, a obsiata je naša krásna zemička kozáckymi hlavami, okrášlil sa náš tichý Don mladými vdovami, kvitne náš otec Tichý Don sirotami, naplnená je vlna v tichom Done otcovskými, materinskými slzami. Oj, ty náš otec, tichý Don! Oj, čože ty, tichý Don, taký mútny tečieš? Ach, akože by som ja, tichý Don, mútny netiekol! Zo dna mi, tichému Donu, studená voda vyviera, prostred mňa, tichého Donu, biela ryba múti. (1)(Staré kozácke piesne.)

Tichý don je tetralógia zachytávajúca desaťročie zo života kozákov na počiatku storočia. V strede diania stoja osudy rodiny Melechových z veznice Tatarsko. Román opisuje život kozákov v 1. svetovej vojne a po nej. Štýl sociálneho realizmu, ale nie schematického druhu. Autor zachytáva premeny donskej dediny počas občianskej vojny. Podrobne ukazuje proces triedneho uvedomovania chudobných kozákov, rýchly rast ich revolučných nálad pod vplyvom hrôz prvej imperialistickej vojny a zvlášť pod vplyvom revolučných udalosti a občianskej vojny. Významnú rolu hrajú v Tichom Done obrazy prírody. Príroda nie je púhym pozadím deja, ale má aktivnu úlohu v dokreslení a opise ľudských charakterov, nálad a dejových situácií. Prestupuje celým románom ako nerozdeliteľná súčasť života jeho hrdinov a celkovej kompozície diela.

V prírode nachádza autor materiál pre svoje poetické prirovnávanie, pričom využíva súvislosti obrazov prírody s prácou poľnohospodára. Jazyk všetkých postáv je výrazne individualizovaný, odpovedá ich vzdelaniu, záujmom, kultúrnej úrovni a sociálnemu zaradeniu, je zafarbený svojráznym kozáckym koloritom podobne ako jazyk autorov. Šolochov od samého začiatku zdôrazňuje, že i medzi kozákmi, ktorý mali za cárizmu isté privilégiá a slúžili cárovi ako hlavná a naspoľahlivejšia sila k potláčaniu revolučných hnutí, nevyhnutne prebieha triedna diferenciácia, rozdelenia na bohatých a chudobných. Na jednej strane sú to statkári Listniční, kulacká rodina Koršunovových, kupec Mochov, duchovenstvo, kozácky generálovia a dôstojníci, na druhej strane nádejný robotník Koševoj, robotníci Kotljarov a Valet, vedúci predstavitelia revolučného kozáctva Podtelkov, Krivošlykov, Lagutin, bolševici Štokman, Pogudko a Bunčuk. A niekde uprostred medzi nimi rodina Mlechovových, nepatriaca sice medzi bohatých, ale žijúcich v dostatku. Šolochov všestranne lúči kozácky spôsob života, jeho tradície, mravy a obyčaje. Mnoho miesta venuje pracovným scénam – zasievaniu, žneniu, mláteniu oblia, orbe, mlatiu zrna, pretože chce upozorniť na to, že radoví kozáci sú predovšetkým rolníci, ľudia so „železnými prstami rzpraskanými od práce“, s „čiernymi krajmi dlaní“, ich hlavnou túžbou je pracovať s pôdou. Popisuje i kozácke sviatky, pohrebné obrady, svadobné hostiny, donský odev, tance a piesne.

Zvláštnu pozornosť venuje vyobrazeniu tmárstva a zaostalosti, v ktorých držali kozákov náboženské obrady a rôzne povery a predsudky. V prvom diele autor predstavuje členov rodiny. Otec Pantelej (mal tureckých predkov), jeho žena Iljična, dcéra Duňa a synovia Peter a Grigorij. Grigorij je hlavnou postavou všetkých štyroch dielov románov. Aj cez lásku k žene suseda Astachova je rodičom danútený ku svadbe s bohatou dcérou sedliaka Koršunova, Natálii. Astachovova žena Axinja a Grigorij sa seba ale nevzdávajú a utekajú spolu ku statkárovi Listnickému. Natália sa preto pokúsila o sebevraždu. V druhom diely Grigorijovi a Axinje sa narodilo dieťa, ale zomrelo na záškrt. Axinja tak začala žiť s mladým Listnickým a Grigorij sa vrátil k Natálii.

Autor v tomto diele zachytil jednotlivé etapy revolúcie. Krátky opis 3. dielu románu: Grigorij stojí v čele kozáckeho vojska. Axinja sa vrátila ku svojemu mužovi do Tatárska a opäť sa začala schádzať s Grigorijom. Dej štvrtého dielu románu: Šolochov popisuje zánik rodiny Melenschovových. Po smrti Petra sa v Done utopila jeho žena Darja, otec Pantelej zahynul a Natália zomrela pri potrate. Nechcela dovoliť, aby sa Grigorijovi narodil ďalší potomok. Grigorij chce zachrániť Axinju a seba útekom na juh, ale cestou je Axinja zastrelená. Po roku skrývania sa Grigorij vracia domov a dáva všetku lásku synovi Mišaktovi, v ktorom vidí ďalšiu budúcnosť. Autor Michail Šolochov opisuje vojnu z pohľadu človeka a jeho psychických dejov. Vojna sa v románe odohráva v dobe 1912 – 1922 rokov a po nich, pričom trvá 10 rokov. Dej sa odohráva pri rieke Don. Ide o boj medzi bielogvardejcami a červenoarmejcami.

Hlavnou postavou je Grigorij Melechov pochádzajúci z rodiny stredného gazdu. Po revolúcii, v čase občianskej vojny sa nevie rozhodnúť, na ktorú stranu sa má prikloniť. Zamiloval sa do vydatej ženy, Aksine, kt. neľúbila manžela, správal sa k nej kruto, dokázala sa vzbúriť dedinskej morálke a odísť s Grigorim. Sú prenasledovaní na jednej str. stúpencami revolúcie a na druhej odporcami a v jednej prestrelke Aksiňa zomiera. V tomto procese revolučného zrenia kozáckych más zohrali dôležitú úlohu takí hrdinovia románu ako bolševici Štokman a Bunčuk, vodcovia revolučných kozákov Podtelkov a Krivošlykov, uvedomelí, neohrození, obetaví bojovníci, ktorých Šolochov vykreslil veľmi podarene, s veľkou láskou a záujmom. Je do značnej miry ich zásluhou, výsledkom ich sústavnej presviedčacej a propagandistickej práce a ich osobného príkladu, že pracujúce kozáctvo našlo nakoniec vo svojej drvivej vetšine po prežití ťažkých krvavých skúšok svoju správnu cestu ku šťastnej budúcnosti. Zvláštne miesto medzi nimi náleží Michailovi Košovému, prostému kozáckemu chlapcovi, nádenníkovi, ktorí v ohni revolučných bojov vyrástol v principiálneho, dôsledného komunistu, schopného zastávať vedúce miesto v kozáckej dedine. Nie náhodou vyzdvihuje Šolochov v závere románu práve Michaila Košovského ako ztelesnenie socialistického vývoja kozáckych más, ako silu stojacu proti hlavnému hrdinovi Tiché Domu Grigorijovi Melechovovi. Grigorij Melechov bol vrstovníkom Košovského, pochádzal však zo stredne majetnej kozáckej rodiny. V porovnaní s celkovo jednoduchým a priamočiarym vývojom Košovského sa jeho životná cesta utvárala celkom inak.

V Grigorijovi Melechovskom stelesnil autor tragických osud človeka, ktorý sa nedokázal správne orientovať v zložitej revolučnej situácii, zmietal sa medzi červenými a bielymi a hľadal v revolúcii akúsi neexistujúcu „tretiu cestu“, ktorá ho priviedla k tragickému koncu. Šolochov obdaril svojeho hrdinu radou kladných, priťažlivých vlastností. Grigorij miluje prácu a prírodu. Je to človek s veľkými schopnosťami, hrdý a sebavedomý, úprimný a pravdivý, smelý a chrabrý v boji. Má zmysel pre česť a spravodlivosť. Nenávidí bielych dôstojníkov a anglických interventov, odsudzuje krutosť, obmedzenosť a tuposť. Na druhej strane je však nedôsledný v jednaní. Cit pracujúceho človeka určuje jeho smerovanie k novému, cit vlastníka ho tiahne zpäť k starému. Jeho činy sú často náhle, nepremyslené, diktované prvým povrchným dojmom, záchvatom zúrivého plaču alebo urazenou ješitnosťou.

Neschopnosť správne určiť svoje miesto v triednom boji prehlbuje v ňom pocity samoty, žiaľu a uzavretosti. Jeho život sa zmenil na prázdnu tašku obrátenú naruby a v jeho duši zostala tma. Úplným spustošením, vyprahlosťou a prázdnotou končí životná púť Grigorija, človeka blízkeho k ľudu, ale idúceho proti nemu, človeka, ktorého si čitateľ úprimne obľúbi a zamiluje, ale zároveň ho musí jednoznačne odsúdiť za jeho tragické omyly. Medzi najlepšie ženské postavy ruskej literatúre patrí už spomínaná Axiňja, ktorá spojila svoj osud s Grigorijom a jej cieľavedomá, silná povaha je protikladom jeho nevyrovnanosti a rozkolísanosti. Axiňja uchvacuje svojou smelosťou, hrdosťou a krásou, veľkosťou a čistotou milostného citu, schopnosti obetovať všetko v boji proti útlaku a bezpráviu, za právo na lásku a šťastie. Tichý Don vyšiel s pomerne značným časovým odstupom od udalostí, ktoré opisuje.

To umožnilo Šolochovovi obsiahnuť panorámu revolučných rokov v celej šírke a složitosti a vytvoriť obsiahlu románovú epopeju s množstvom dejových línií, zachytajúcich jak vývoj charakterov a životných osudov veľkého počtu jednotlivých postáv, tak aj pohyb ľudových más v dramaticko-historickom období, kedy donské kozáctvo zvádzalo rozhodujúci zápas o svoju socialistickú budúcnosť. Michail Šolochov spojil celý svoj život a tvorbu s kozáckym Donom. Tam sa narodil, tam chodil do školy, slúžil v zásobovacích oddieloch, bol učiteľom, venoval sa kultúrnej a osvetovej činnosti, zúčastnil sa likvidácie bielych bánd. Od detstva na neho pôsobili omamné vône nekonečných donských stepí, pálčivá žiara južného slnka, chladivý dotyk vĺn tichého Donu. Poznal svojrázny spôsob života kozákov s ich tklivými piesňami, s vyčerpávajúcou drinou na poliach, s ťažkou vojenskou službou.

Po skončení občianskej vojny r. 1922 odišiel Šolochov do Moskvy, kde vystriedal radu zamestnaní. Bol nakladačom, pomocným robotníkom a vedúcim kancelárie. Hlavne sa však usilovne vzdelával a pripravoval na budúcu spisovateľskú prácu. V Moskve uverejnil v roku 1923 svoje prvé literárne pokusy fejtónového charakteru. Prvé jeho poviedka vyšla v roku 1924. Roku 1925 sa vrátil na Don, kde od tej doby trvalo žije a pracuje v kozáckej dedine Vešenská. Šolochov veril v historickú nevyhnutnosť zmeny.

Toto najväčšie dielo Michail Šolochov začal písať už ako dvadsaťročný - dielo o nemilosrdnosti triedneho boja, silne exaltovanej nenávisti, vášni vo vzťahu muža a ženy, ale i s nádhernými opismi prírody a napísané s dokonalou znalosťou pomerov predstihol všetku vtedy v Rusku písanú literatúru a priniesol autorovi spoločenskú slávu. Jednotlivec, aj keď strašne trpiaci, je pre autora len súčasťou revolučnej masy a tá je určujúca. Rozbíjanie rodín, ničenie prírody, vraždy a ponižovanie majú svoje historické ospravedlnenie. Podľa Šolochova je to daň, ktorá sa musí zaplatiť v mene ideálu.
 
Zdroje: Šolochov M.: Tichý Don, Tatran, 1952, BratislavaVsevolod S.: Přehled ruské literatury od nejstarších dob po dnešek, 1973, Lidové Nakladatelství Praha, Zahrádka, M.: Ruská literatura XX. Století (Literární proudy a osobnosti), Olomouc 2003Т., Ф. Курдумовой: Русская советская литература учеьная хрестоматия для 10 класса национальных школ РСФСР, 6. издание, 1982, Издательство Ленинград
Copyright © 1999-2016 News and Media Holding, a.s. - všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.